Žena očami muža?

Jazyk Silvestra Lavríka zaujme ľahkosťou a priamosťou. Taká je aj reč protagonistky jeho druhej knihy - Kristíny, ktorá je totálne otvorená svojej dezilúzii. Ten jazyk vás očarí... ale potom sa môže stať, že si všimnete aj obsah. Stačí sa pozastaviť nad „upútavkou“ na zadnej strane obálky, ktorá začína riadkami: „už roky nemá Kristína dobrú náladu / nič si z toho nerobí / ibaže ju to zabíja...“ Po prvé, tvrdenie, že sa dá roky nezažiť dobrú náladu, môže vravieť buď o tom, že ktosi má celé roky nereálnu fixnú predstavu o tom, čo je to „dobrá nálada“ (napr. zamieňa si ju so „šťastným životom“), alebo o tom, že má veľmi krátku, resp. veľmi selektívnu pamäť. Po druhé, nie je pravda, že si Kristína z toho nič nerobí, práve naopak: je z toho úplne na nervy. Dočítajme si túto esenciu dielka Villa Lola: „...dala si darček / Grécko / pôjde k moru / sama, konečne sama / je to jej veľké víťazstvo / a ešte čosi - Kristína má alergiu na slnko“. Čítanie celého textu potom môže byť takto vyprovokovaným hľadaním dôkazov, že to len jeho hrdinka vníma vytrestanie samej seba ako svoju výhru... Kristína sa práve ubytovala v izbe komfortnej vily a kontempluje o svojej znepokojivej životnej situácii. A o tom, čo jej predchádzalo. Predchádzalo jej niečo? Zdá sa, že citovo tupá žena-monštrum ako je Kristína iné rozpoloženie nepozná. Bolo by ohľaduplnejšie napísať „citovo otupená“, ale podľa čitateľovi prístupných indícií Lavríkova Kristína nezavesila komunikáciu akéhokoľvek druhu na klinec až po manželovej nevere, naopak, jeho odvrátenie sa iným smerom sa zdá úplne pochopiteľným vyústením ich ne-vzťahu. Veď Kristína celé veky mlčí ako ryba. Voči manželovi, ktorého chladne nazýva plným menom Samuel, i voči deťom, ktorým vraj nikdy nepovedala, že ich má rada (nikdy, ani keď boli celkom malé?). Kristína nemá dosť teplú krv ani na domácu dôvernosť, ani na neveru. Dá sa tušiť, že získaná alergia na slnko nie je nejakou ďalšou ranou jej života, ale naopak symptómom jej postoja. Nemastnosť-neslanosť posiela Lavríkovu Kristínu skôr do čakárne psychoterapeuta než do galérie obľúbených literárnych postáv. Stručný popis minimálnej, ba žiadnej akcie, výdatné monológy s refrénovito sa vracajúcou hlúpou veršovankou (ktorá sa ani celkom nerýmuje). Po formálnej stránke sa text netvári inak ako scenár k monodráme, ktorá mala premiéru zároveň s vydaním jej knižnej podoby. Zdá sa, že Lavrík písal postavu Kristíny presne na fyziognómiu herečky Ingrid Timkovej. Jej fotka na obálke výborne vyjadruje Kristínino rozpoloženie: neradostný pohľad plný strachu a neistoty, naznačená nahota ilustrujúca zraniteľnosť. Keď knižku rozbalíte - áno, knihy z tohto vydavateľstva sú nezameniteľné novým originálnym dizajnom, vďaka ktorému môže pokračovanie prebalu šikovne slúžiť aj ako záložka - vypadnú ešte tri ďalšie záložky-kartičky z kvalitného papiera. Okrem opakujúcej sa fotky z prebalu, na zvyšných dvoch sa na nás silene usmieva Ingrid Timková ako z reklamy na kozmetiku (Villa - perfectly you!). Akosi mi hlava odmieta vyhodnotiť, o predimenzovaní čoho svedčí prítomnosť štyroch záložiek v knižke, ktorej prečítanie sa ráta na minúty. Kristína, Lola, Samuel a Adrián... tá istá skladačka s Janou, Petrom a trebárs Milanom by znamenala risk, že sa zvrhne v banalitu? Trend zaujať umelou nezvyčajnosťou vlastných mien je zrejmý aj z niektorých ďalších titulov Lavríkových diel - napr. predchádzajúcej, debutovej knihy Allegro barbaro, už naplánovanej knihy Volume secondo, rozhlasovej hry Silencio či divadelnej hry Valašské Remazúry. Myslím, že netreba pripomínať, ako môže takáto výlučnosť v názvoch diel vplývať na šírku k nim prislúchajúcej čitateľskej obce. Za seba sa nehanbím priznať, že slovo remazúry som do svojho slovníka ešte nepojala a pokiaľ komunikujem v rodnej reči, zvyknem hovoriť o tichu, nie o silenciu (trúfnem si iba keď na mňa vplýva nox et oné... solitudo, či čo táram, spiritus). Lavrík ako muž nepochybne patrí k pionierom, ktorým sa podarilo napísať ženskú prózu aj s atribútmi, ktoré sa zvyknú ženskej próze vyčítať - patria sem nekomplexnosť, vykonštruovanosť i používanie filtra, cez ktorý sa nahliadané prebytočne člení na maskulínne a feminínne. (Ešte raz si neveriacky preverujem, či Villu Lolu skutočne vydal KK Bagala, a nie Aspekt.) Vďaka istej autorovej bravúre, keď ako šibnutím čarovného prútika zvýznamňuje strohé vety, niekto pri pohľade na výsledok podľahne pocitu, že vidí čosi pod touto „haute couture“. Iným ostáva po prečítaní Lavríkovho textu pachuť lart-pour-lartovskej samoúčelnosti. A tá bola vždy akceptovateľnejšia v divadelnom žánri, kam autor napriek polyprofesnej autoštylizácii predsa len patrí.

Autorka je publicistka

(Silvester Lavrík: Villa Lola. Vydavateľstvo KK Bagala, 60 strán, 129 Sk)