Generálov pád
V máji 1968 bolo Francúzsko na pokraji revolučného výbuchu. Väčšina obyvateľstva bola nespokojná s hospodárskou a politickou situáciou, v ktorej sa krajina ocitla. Študenti vyšli do ulíc demonštrovať proti zastaranému školskému systému. Demonštrácie sa čoraz viac zostrovali, až napokon prerástli do pouličných búrok. Ľavicové študentské organizácie sa snažili nadviazať kontakt s odbormi a ďalšími robotníckymi organizáciami, pretože očakávali, že sa k ich akciám pripoja aj robotníci. V niektorých mestách síce robotníci vstúpili do štrajkov, tie sa rozsahom dokonca blížili ku generálnemu štrajku, ale odmietli ísť do ulíc a pripojiť sa k študentským akciám. Nejednotnosť opozície umožnila vláde udržať sa. Vláda sa snažila stabilizovať situáciu predovšetkým tak, že nútila podnikateľov, aby vychádzali v ústrety finančným a sociálnym požiadavkám robotníctva. Študentstvo bolo sklamané, že „revolučná trieda“ sa necháva „kupovať za misu šošovice a vzdáva sa svojej historickej úlohy“. Ľavičiari nedokázali dať prejavom nespokojnosti určitý cieľ, a tak nastúpil chaos.
Kam zmizol generál? 29. mája 1968 došlo v atmosfére narastajúceho chaosu a krízy k dramatickému zvratu. Prezident Charles de Gaulle oficiálne oznámil, že vojenskou helikoptérou odletí do svojho vidieckeho sídla v Colombey, aby si vraj oddýchol a premyslel ďalší postup. Jeho prezidentský vrtuľník tam však nepristál. Až o niekoľko hodín neskôr sa vláda dozvedela, že prezident sa nachádza v Nemeckej spolkovej republike v meste Baden-Baden, kde bol štáb francúzskych okupačných síl v Nemecku. Meno generála, ktorého šiel navštíviť, znelo veľmi zlovestne – Massu. V období alžírskej vojny to bol veliteľ výsadkárov, známy krajne pravicovými, až fašizujúcimi názormi a nenávisťou k ľavici. Keď sa de Gaulle dostal v máji roku 1958 na post prezidenta, sklamal sily, ktoré reprezentoval tento výsadkársky generál. De Gaullova návšteva však bola zjavnou hrozbou, že sily, ktoré neboli pustené z reťaze pred desiatimi rokmi, dostanú teraz príležitosť na veľké vybavovanie účtov. Večer de Gaulle oznámil premiérovi Pompidouovi, že na druhý deň sa má konať zasadnutie vlády, ktorému chce práve on predsedať. Na tomto zasadnutí vlády oznámil, že rozpúšťa Národné zhromaždenie a v júni sa budú konať predčasné parlamentné voľby. O niekoľko hodín oznámil toto rozhodnutie v rozhlasovom prejave k francúzskej verejnosti.
Parlamentné voľby Gaullisti sa pustili do predvolebnej kampane s nebývalou energiou. Mali pádny argument. V jednej publikácii, v ktorej sa francúzski komunisti obraňovali pred kritikou trockistov, že zradili revolúciu, ktorá inak mohla zvíťaziť, zdôrazňovali, že už boli pripravené vojenské sily, ktoré by ľavici pripravili krvavý kúpeľ, ak by nepokoje prerástli únosnú hranicu. Jedným z argumentov bolo aj de Gaullovo rokovanie s Massuom. Gaullisti presviedčali verejnosť, že len oni sú zárukou zachovania pokoja v krajine. Voľby sa konali 23. a 30. júna 1968. Vtedajší francúzsky volebný systém bol väčšinový. V jednomandátových obvodoch najprv zvíťazil kandidát, ktorý získal nadpolovičnú väčšinu hlasov. Ak nebol nik zvolený, v druhom kole stačila na získanie mandátu relatívna väčšina. Vo voľbách gaullisti presvedčivo zvíťazili. V Národnom zhromaždení, ktoré malo 485 členov, získali nadpolovičnú väčšinu – 291 mandátov. Zdalo sa, že sa situácia v krajine stabilizovala. Vláda mala spoľahlivú väčšinu, ľavica utrpela zdrvujúcu porážku, ktorá v jej vnútri vyvolala hlboké rozpory a vzájomné obviňovanie. Politická stabilita upevnila aj hospodársku situáciu.
Rozpory medzi víťazmi Prvé „ale“ po víťazných voľbách hneď udrelo do očí. Medzi najbližších prezidentových spolupracovníkov patril dovtedajší premiér Pompidou. No po víťazných voľbách generál predsedu vlády vymenil. „Zlé jazyky“ tvrdili, že sa to stalo preto, aby ako víťaz vo vnútropolitickej kríze vynikol sám generál. Niektorí historici tvrdia, že išlo o nedorozumenie. De Gaulle vraj čakal, že mu Pompidou sám ponúkne svoje služby, no ten zasa čakal, že si ho generál zavolá, aby ho za víťazstvo vo voľbách a ďalšie zásluhy poveril vedením vlády. Nech už boli príčiny generálovho rozhodnutia hocaké, 10. júna 1968 sa stal premiérom Couve de Murville. Pred jeho vládou stála úloha odstrániť všetky dôsledky májových demonštrácií a štrajkov, a to aj v oblasti zahraničného obchodu. Rozpory v gaullistickom hnutí sa začali prejavovať tak, že výmenu Pompidoua za Couve de Murvilla považovali za omyl alebo chybu, hoci sa rozhodnutie samého de Gaulla neodvažovali kritizovať. V gaullistickom hnutí hocaká kritika veľkého vodcu bola absolútne nemysliteľná. Tentoraz však došlo k čomusi nečakanému. Pompidou bol zvolený za čestného predsedu parlamentného klubu gaullistov. To naznačovalo, že sa v gaullistickom hnutí „čosi“ deje. Inak sa zloženie vlády (okrem postu jej predsedu) nezmenilo. Sám generál de Gaulle ostával osobnosťou, ktorá rozhodovala o najdôležitejších politických problémoch v krajine. Napríklad rozhodol, že napriek všetkým otrasom sa francúzsky frank nebude devalvovať, hoci poprední ekonomickí experti dôrazne odporúčali spraviť to. Keď v decembri 1968 uskutočnilo izraelské letectvo pirátsky nálet na Bejrút, de Gaulle zakázal, aby sa do Izraela dodali už zaplatené vojenské lietadlá Mirage. V novoročnom prejave generál povedal: „Pochovajme diablov, ktorí nás trápili v minulom roku!“ Bolo to však iba zbožné želanie. Hoci gaullisti zdôrazňovali, že generál chytil „druhý dych“, bolo vidno, že jeho pozície slabnú. Reči okolo Pompidoua chcel de Gaulle zaraziť tak, že politika aj s manželkou pozval 9. januára 1969 do prezidentského paláca na obed. Stretnutie však vraj bolo chladné. Generál Pompidouovi poradil, že „on sám si musí vytvoriť svoju osobnosť“. Netušil, že ho Pompidou poslúchne.
Nové referendum 17. januára na tlačovej konferencii Pompidou povedal, že nevylučuje možnosť, že sa bude uchádzať o prezidentský úrad. Možno by generál nebol venoval tomuto výroku pozornosť, ak by naň neboli upozornili masmédiá. Z bývalých blízkych spolupracovníkov sa stali rivali, ktorí budú v budúcnosti bojovať o najvyšší post v krajine. Koncom januára navštívil prezident de Gaulle Bretónsko. Nevítali ho (ako v minulosti) nadšené davy, ale protestujúci demonštranti. Internacionála často prehlušovala Marseillaisu. Iba v mestečku Quimper sa miestnej organizácii gaullistov podarilo zorganizovať manifestáciu tak, aby bola hodna veľkého vodcu Francúzov. Možno práve z toho dôvodu práve tu de Gaulle oznámil plán svojho nového referenda. Bol to však kontroverzný plán. Jednou odpoveďou mali voliči zodpovedať na dve otázky: či súhlasia s rozdelením Francúzska na ekonomické regióny a s reformou senátu. Kým v prvom prípade išlo o prijateľnú a vhodnú reformu, v druhom išlo o obmedzenie vplyvu tradičnej francúzskej demokratickej inštitúcie. Napriek pochybnostiam bolo referendum 13. marca 1969 vyhlásené. Toto vyhlásenie vyvolalo vo francúzskej verejnosti ešte ostrejšiu kritiku, než sa očakávalo. U gaullistov možnosť verejnej kritiky obmedzovala prísna vnútrostranícka disciplína. No medzi spojencami gaullistov, napríklad medzi nezávislými republikánmi, sa ozvala ostrá kritika. Ich líder Giscard d´Estaigne sa verejne vyslovil proti referendu. Nezávislí republikáni nakoniec našli taký vnútrostranícky kompromis, že svojmu členstvu povolili, aby hlasovalo podľa svojej vôle. De Gaulle síce mohol, ako sa to už niekoľko ráz v minulosti stalo, pohroziť, že ak voliči nebudú v referende hlasovať kladne, odstúpi a v krajine zaládne chaos. Tentoraz však už tieto hrozby nemali bývalú váhu. Bol tu totiž jeho nástupca Pompidou. Ten 13. februára 1969 vo švajčiarskej televízii potvrdil, že je pripravený „jedného dňa“ kandidovať za prezidenta. Dokonca 27. februára 1969 v Paríži v Obchodnej a priemyselnej komore oboznámil francúzsku verejnosť so svojím programom. Treba dodať, že poslucháčstvo tvorili predovšetkým francúzski podnikatelia, ktorí mali 4. marca 1969 rokovať s vládou o úprave miezd. Samozrejme, tieto rokovania sa skončili fiaskom. Možno de Gaulle trval na uskutočnení referenda tak tvrdohlavo preto, že mal iné zámery, než akési reformy. Pravdepodobne chcel odísť z politiky a hľadal vhodnú zámienku, ktorá by mu umožnila odísť relatívne so cťou. V zahraničnej politike bol poslednou ráznou akciou zákaz dodať lietadlá Mirage Izraelu. Keď novozvolený americký prezident Nixon navštívil de Gaulla, návšteva už nevyvolala žiadnu väčšiu pozornosť. Značnú časť svojho imidžu, vo vnútri krajiny i v zahraničí, si generál de Gaulle vytváral práve tým, že sa sústreďoval na riadenie zahraničnej politiky. Medzi jeho najvýznamnejšie činy patrilo vystúpenie z vojenských štruktúr Severoatlantického paktu. Ďalej však de Gaulle ísť nemohol, pretože z NATO jednoducho nie je možné vystúpiť.
Dve obálky Referendum sa konalo 27. apríla 1969. Prieskumy verejnej mienky naznačovali, že nebude úspešné. Generál tri dni pred referendom odovzdal prednostovi svojej kancelárie dva vlastnoručne napísané dokumenty. Zároveň dal príkaz, aby bol jeho súkromný archív odvezený z prezidentského paláca. 25. apríla 1969 odcestoval do vidieckeho sídla v Colombey, odkiaľ sa už nemal nikdy vrátiť. Keď boli 27. apríla zverejnené výsledky referenda, potom, čo aj sám na miestnej radnici odvolil, dal de Gaulle pokyn, aby sa otvorili obálky. Obsahovali listy, že sa vzdáva prezidentského úradu. Keď ho jeden z jeho spolupracovníkov chcel informovať o vnútropolitickej situácii, odpovedal mu: „To sa ma už netýka.“ Svojím priateľom povedal, že koniec jeho prezidentovania bol „dobrý odchod“. Bol to druhý odchod do ústrania v jeho politickej kariére. Po prvý raz odišiel v januári 1946, keď francúzsky parlament odmietol jeho plán ústavnej reformy, ktorý predložil ako predseda vlády, hoci išlo o drastické posilnenie prezidentských právomocí. Pravda, po jeho odchode sa Francúzsko ocitlo v permanentnej kríze a stabilitu (aspoň do roku 1968) priniesol až jeho návrat. Tentoraz o eventuálnom návrate už neuvažoval. Po svojom odchode de Gaulle ostal mimo politický život Francúzska. Poslednú službu svojej krajine chcel urobiť napísaním pamätí. De Gaulle bol jednak vynikajúci rečník, ale aj literát. Pamäti napísal brilantným jazykom. Niektorí však podotýkajú, že im predsa len chýbala dramatickosť pamätí z druhej svetovej vojny, čo bolo najhrdinskejšie obdobie generálovho života. Ako osobnosť, dovtedy známa ako moderný vojenský teoretik, sa postavil na čelo protinacistického odboja. V 30. rokoch upozornil, aký doslova revolučný význam bude mať tank v budúcej vojne. No vtedajšia francúzska vojenská doktrína bola skôr orientovaná na obranu. Patrí k irónii osudu, že jeho vojensko-teoretické názory väčšmi inšpirovali „dedičného“ nepriateľa krajiny – nacistické Nemecko. Hoci komunistická doktrína zďaleka nezodpovedala jeho svetonázoru, dokázal sa s komunistami nielen spojiť v protinacistickom odboji, ale kým bol povojnovým predsedom vlády, boli jej členmi. Po roku 1958 bolo jeho najväčšou zásluhou, že práve on dosiahol zmierenie svojej krajiny s Nemeckom. Sníval o zjednotenej Európe „od Atlantiku po Ural“, ktorá by bola protiváhou celosvetových hegemonistických snáh USA. Po de Gaullovom odstúpení sa prezidentské voľby konali 1. a 15. júna 1969. Ich výsledok nebol prekvapujúci. V druhom kole získal Pompidou 58,21 % hlasov. Moc ostala v rukách gaullistov, hoci viacerí blízki spolupracovníci generála sa nechali počuť, že pochybujú, či je Pompidou jeho legitímny politický dedič. Od Pompidouovej politiky sa však jednoznačne dištancovala gaullistická ľavica, ktorá zdôrazňovala, že generál nerobil francúzskemu veľkokapitálu také veľké ústupky. Charles de Gaulle zomrel 9. novembra 1970, niekoľko dní pred osemdesiatymi narodeninami. V testamente, ktorý napísal už v roku 1952, žiadal, aby mal skromný pohreb a aby bol pochovaný do rodinnej hrobky. Na zádušnej omši v parížskej katedrále Notre-Dame sa však zúčastnili poprední svetoví politici. Hoci gaullisti ostali vo Francúzsku pri moci dlhú dobu, toto hnutie nemalo presný a jasný program, i keď jeho cieľ bol zrejmý – veľkosť Francúzska.
