Slovenská elektroakustická hudba - Vzostup a pád
Keď sa začiatkom 20. storočia základňa komponovanej hudby rozšírila na dvanásť tónov bez vzájomnej hierarchie (Schönbergova dodekafónia), bol to nielen prvý impulz na postupnú likvidáciu tradičnej kompozície, ale aj náznak cesty, po ktorej bude hudba dobýjať nové priestory. Po atonálnej hudbe čoskoro prišla atematická hudba, mikrotónová hudba, sonoristická hudba, hudba šumov. Analýza reality napredovala veľmi rýchlo, fyzici rozbili nielen atóm, analýze podrobili aj svet zvuku. Hudobná avantgarda to vzala ako výzvu a len pár rokov po skončení druhej svetovej vojny vznikol nový typ kompozície – syntetická hudba. Parížska škola tzv. konkrétnej hudby Pierra Schaeffera a Pierra Henryho pracovala s reálnymi zvukmi nahranými na magnetofónový pás. Kolínska škola elektronickej hudby Karlheinza Stockhausena a Herberta Eimerta vychádzala z elektronicky vyrobeného zvuku. Avantgarda uverila, že objavila priestor, ktorý bude možné donekonečna exploatovať, keďže nový materiál poskytoval nekonečné kombinácie. Čoskoro začali vznikať štúdiá, sústreďujúce nové prostriedky tvorby zvuku, i skladby, syntetizujúce analyzovaný zvuk. Nová hudba si našla priestor na koncertoch i v rozhlasových vysielaniach. Isté časové oneskorenie za svetovým vývojom je chronický znak slovenskej hudby. Vznik domácej elektroakustickej hudby sa stal cieľom mladej generácie šesťdesiatych rokov. Po fáze domáceho majstrovania Ivan Stadtrucker založil zvukové pracovisko v Slovenskej televízii a Peter Kolman Experimentálne štúdio Slovenského rozhlasu. Obe pracoviská sa stali laboratóriami pre televíznu i rozhlasovú tvorbu, ale aj pre autonómnu EA kompozíciu. Po domácich etudách Romana Bergera a Ilju Zeljenku vznikli v štúdiách popri filmových a rozhlasových hudbách aj prvé skladby. Rozhlasové štúdio do nástupu normalizácie nadobudlo európske parametre. Takmer štyridsať skladieb pre magnetofónový pás či pre kombináciu živej interpretácie a pásu od Jozefa Malovca, Petra Kolmana, Ladislava Kupkoviča, Romana Bergera, Ivana Paríka, Mira Bázlika, Juraja Pospíšila a Tadeáša Salvu si získalo pozornosť hudobnej Európy. Aj EA tvorba prinášala nádej, že slovenská hudba má svetu čo povedať. Jej medzinárodné ocenenia potvrdzovali premenu tejto nádeje na skutočnosť. Normalizácia od základov spochybnila zmysel celej EA tvorby ako samoúčelného experimentu, ktorý nezodpovedá požiadavkám štátnej ideológie na umenie. Vrátilo sa stalinisticky disjunktné rozlíšenie žiaducej a nežiaducej hudby. Štúdio prežilo nástup normalizácie len zázrakom – vďaka svojej účelovej produkcii. Neželaná EA hudba sa prestala hrať, vysielať, odmeňovať. Netabuizovala sa len tvorba, čoskoro sa aj jej tvorcovia stali nezamestnanými (Bázlik, Berger, Zeljenka), boli vylúčení z inštitúcií (Berger, Kolman, Pospíšil, Zeljenka) alebo postihu predišli emigráciou (Kupkovič, Šimai). Medzi tvorcami EA hudby sa nenachádzali členovia štátostrany, a tak bol postih jej tvorcov celoplošný. Napokon roku 1977 emigroval aj Kolman. Normalizačná traumatizácia vedomia si vyžadovala protitlak. Ak sa požadovala od tvorcov afirmácia či manifestačný súhlas, skutočná tvorba sa stala negáciou tejto afirmácie vynucovanej strachom. EA médium sa tak nestalo len priestorom pre „samoúčelné experimenty“, ale aj trucmédiom umeleckého odporu, symbolom nesúhlasu so spoločenskou traumatizáciou. Doba karvašovského absolútneho zákazu splodila dokonalý paradox. Nezamestnaní skladatelia vylúčení z inštitúcií vyrábali „ilegálne“ v rozhlasovom štúdiu, priamo v centre štátnej propagandy, neželané skladby bez akejkoľvek možnosti domáceho uplatnenia. EA tvorba bola vtedy nielen nositeľom umeleckej pravdy a vrcholných kvalít, ale aj včlenila domácu tvorbu do európskeho kontextu. Skladby Kolmana (Lentement mais pas trop, E 15), Bázlika (Spektrá) a Bergera (Epitaf pre Mikuláša Kopernika) získali práve vtedy vzácne medzinárodné ocenenia. V rozhlasovom štúdiu vznikla aj veľká časť legendárnych Konvergencií Mariána Vargu. Bol to zlatý vek slovenskej EA hudby. Ďalší vývin uvoľnil napätú situáciu. Koncert EA na BHS 1977 skoncoval s jej tabuizáciou. Generácia osemdesiatych rokov vstúpila do štúdia už „na pleciach obrov“. Druhú tvorivú fázu EA štúdia, vedeného Víťazoslavom Kubičkom, charakterizuje medzigeneračný dialóg. Nové diela tu vytvoril Martin Burlas, Peter Cón, Víťazoslav Kubička, Pavol Malovec, Vladimír Bokes, Hanuš Domanský, Peter Martinček, Milan Adamčiak, Juraj Ďuriš, Peter Zagar, Robert Rudolf, Alexander Mihalič, Ján Backstuber, Jozef Gahér a Peter Machajdík. Médium znovu ožilo, skladatelia si našli priestor, ktorý plne vyhovoval ich intenciám. Mnohé z týchto diel si takisto získali medzinárodné ocenenia – Burlasova Hudba pre modrý dom, Ďurišove Sny a Spomienky, Rudolfovo Niečo povedať, Piačekovo Flauto dolce 91, Machajdíkovo ... a Zem sa bude tešiť. Posledné desaťročie prinieslo po zmene štátneho zriadenia postupný útlm EA tvorby. Médium, ktorého vrchol priniesli roky najväčšieho útlaku, v čase slobody umrelo. Príčiny smrti ani zďaleka nie sú jasné. Komputerizácia umožnila návrat do dávneho štádia domáceho majstrovania, no len zopár autorov našlo naň dostatok odvahy. EA tvorba sa u nás napriek rečneniu nestala súčasťou výučby skladby, čo je dokonale absurdné, keďže kompozíciu u nás vyučujú len „avantgardisti“. Likvidácia napokon nepostihla iba syntetickú hudbu, ale celý koncertný život. Iste je paradoxom skutočnosť, že kým diela Rakúšana Kolmana pravidelne odznievajú v rámci festivalu súčasnej hudby Melos-Étos, diela Víťazoslava Kubičku, iniciátora EA tvorby druhej fázy, sú na tom istom festivale zakázané. Všetci poznáme okolnosti niekdajšieho zákazu Kolmanovej hudby, no dnešná atrofia ľudskej vzájomnosti nedovolí ani len nastoliť aktuálnejšiu otázku: Kto a prečo zakázal Kubičku? Slovenskú EA tvorbu môžeme dnes spoznať vďaka trom CD Centra pre elektroakustickú a computerovú hudbu a Slovenského rozhlasu. Z tvorby zakladateľov obsahujú skladby Malovca, Kolmana, Bázlika, Paríka, Bergera a Salvu. Mladších autorov zastupujú diela Ďuriša, Martina Burlasa, Kubičku, Rudolfa, Zagara a Piačeka. Celok dopĺňajú skladby Magdaleny Długosz a Lothara Voitlaendera. Je to reprezentatívny výber tvorby rozhlasového štúdia z rokov 1966 – 1994.
