Kto si túto knihu prečíta, prestane veriť médiám!

V minulosti bol vzťah medzi masovými médiami a verejnosťou omnoho jednoznačnejší. Ich prvoradou úlohou bolo informovať, boli totiž hlavným zdrojom informácií a poznatkov pre občanov. Pamätám sa, ako sme sa kedysi na jednom predmete na žurnalistike nevedeli dohodnúť, čo je dnes ich hlavnou úlohou: informovať alebo zabávať, veď informačných zdrojov je už neúrekom.
Počet zobrazení: 2370
17_recenzia-m.jpg

V minulosti bol vzťah medzi masovými médiami a verejnosťou omnoho jednoznačnejší. Ich prvoradou úlohou bolo informovať, boli totiž hlavným zdrojom informácií a poznatkov pre občanov. Pamätám sa, ako sme sa kedysi na jednom predmete na žurnalistike nevedeli dohodnúť, čo je dnes ich hlavnou úlohou: informovať alebo zabávať, veď informačných zdrojov je už neúrekom. Taktiež nám vtedy hovorili, že zrkadlom spoločnosti je televízia. Spoločnosť sa v nej vidí, a tým, že televízia odráža spoločnosť, nevytvára len obraz a odraz spoločnosti, ale zároveň vytvára väzbu medzi tými, ktorí ju v rovnakom čase sledujú. A, samozrejme, veria tomu, čo vidia. A práve z tejto dôvery vkladanej do médií „chce“ recipientov dostať kniha profesora teórie audiovizuálnej komunikácie Ignacia Ramoneta, príznačne nazvaná Tyranie médií. Kto si ju totiž prečíta, ten už mediálnym obrazom nebude (možno) nikdy veriť. V žurnalistike platilo pravidlo, že informácia sa nemohla dostať von (na verejnosť), pokiaľ nebola verifikovaná minimálne z dvoch (niektoré pramene dokonca hovoria o troch) nezávislých zdrojov. Táto poučka platí aj dnes. Teda aspoň v teórii. Dnes je však omnoho dôležitejšia zaujímavosť (v snahe ohromiť) ponúkanej informácie ako jej pravdivosť. Potvrdzujú to aj slová poľského novinára Ryszarda Kapuścińského, ktoré hovoria o tom, že kedysi bola najväčšou hodnotou správy jej pravdivosť. Dnes už šéfredaktor alebo riaditeľ nejakých novín nepožaduje, aby informácia bola pravdivá, ale aby bola zaujímavá. Podľa Ignacia Ramoneta musia mať dnes informácie predovšetkým tri kvality: musia byť jednoduché, rýchle a zábavné. Pre televízneho diváka už totiž nie je prioritou pochopiť dosah nejakej udalosti, ale, naopak, byť svedkom toho, ako daná udalosť pred jeho očami vzniká. Ľudí dnes už nezaujímajú holé fakty, oni tie fakty potrebujú mať pretlmočené cez príbehy. I preto má dnešná žurnalistika platí niekoľko charakteristických čŕt. Informovať dnes znamená v prvom rade urobiť z diváka účastníka udalosti. Dôležitosť udalosti zodpovedá jej obrazovému bohatstvu. Optimálnym časovým úsekom je dnes „live“. A podávaný fakt je pravdivý preto, že ostatné médiá opakujú rovnaké tvrdenia a potvrdzujú ich. Divák má tendenciu veriť najmä televízii, lebo vlastne všetko vidí. Obrazy v ňom evokujú emócie a na základe tých si utvára predstavu a svoj postoj či názor k zobrazovanej udalosti. Obraz sa tak pre neho stáva faktom. Aj to bola príčina toho, prečo sa televízia zrazu stala pre občana takou dôležitou. Napríklad keď Ware a Dupagne skúmali vplyv amerických televíznych programov na cudzie publikum, tak okrem iného zistili, že osoby s intenzívnejším konzumom amerických zábavných programov hodnotili Ameriku a Američanov pozitívnejšie. Ramonetove slová túto skutočnosť potvrdzujú: „V roku 1982 sme boli svedkami toho, že Pulitzerova cena bola udelená novinárke Washington Post, Janet Cookovej, za neobyčajnú reportáž o malom Jimmovi, osemročnom dieťati závislom od heroínu..., ktorý nikdy neexistoval.“ Alebo „5. februára 1994 v Bosne zasiahne pred objektívmi kamier delový granát tržnicu v Sarajeve a zabije 68 ľudí. Západné médiá bez toho, aby čakali na výsledky vyšetrovania, z tohto aktu okamžite obvinili Srbov. 9. februára NATO sužované prílišnou medializáciou, ktorá rozohnila verejnú mienku, adresuje Srbom ultimátum a spustí bombardovanie srbských pozícií. Túto otázku žiadne vyšetrovanie nikdy nerozriešilo, ale veľký počet indícií nasvedčuje tomu, že išlo skôr o „chybu“ moslimského delostrelectva.“ O tom, že verejnosť má záujem byť svedkom udalosti v reálnom čase, svedčí aj posledná snaha českej verejnoprávnej televízie o priamy prenos zo súdneho pojednávania s Karlom Srbom. Podľa ČT sa stal prípad predmetom verejného záujmu, a preto má verejnosť „právo“ byť pri tom. Pritom aj psychológovia upozorňovali na to, že kamery môžu ovplyvniť správanie účastníkov procesu. I keď, veď práve o to ide. Dnes už nielen v reklame, ale aj pri zobrazovaní udalostí v médiách, sa kladie dôraz na emócie. Tie privádzajú diváka k televíznym obrazovkám, a tak zaisťujú médiám vyššie ratingy pri predaji reklamného času. Pre komerčné médiá je totiž publikum v prvom rade súhrnom potenciálnych spotrebiteľov reklamy, z ktorej žijú. Ani Ramonet sa nevyhol tomu, aby do vlastného opisu mediálneho sveta nevložil emócie – strach z budúcnosti, globalizácie, technického vývoja, nadnárodných monopolov. No i „nebulvárni“ autori sa musia dnes, aby niekoho oslovili, aspoň čiastočne podriadiť nástrojom komunikačného trhu. A Ignacio Ramonet ako šéfredaktor jedného z najčítanejších časopisov Le Monde Diplomatique musí o tom predsa niečo vedieť. Autorka je žurnalistka, pôsobí v oblasti public relations. (Ignacio Ramonet: Tyranie médií, Mladá fronta 2003, 199 Kč)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984