Priestor pre život
Každý z nás si v sebe nesie nielen mapu miesta a času, kde vyrastal, ale aj toho, kde sa momentálne nachádza. Každá takáto mapa má svoje prázdne miesta, svoje prázdne priestory, o ktorých nevieme, či nechceme vedieť, s ktorými nás nespája nijaké puto, osoba či udalosť, do ktorých človek nevstupuje, lebo by sa tam cítil stratený a zraniteľný, prekvapený, cudzincom. Je to možno paradox, ale práve vďaka takýmto prázdnym plôškam nadobúda ten „poznaný zvyšok“ akýsi punc žiarivosti a významu. Je viac ako pravdepodobné, že každý má svoju plôšku niekde inde. A neplatí to len o priestoroch, ktorých koeficientom je meter štvorcový. Priestor ako taký totiž môžeme chápať v niekoľkých rovinách – ako životný priestor v globalizovanom svete, ako vzťah väčšinovej spoločnosti voči menšinám, ako kultúru vznikajúcu v pomyselných súvislostiach. Každá osoba má svoje, nazvime to, teritórium – veľakrát odlišné od ostatných ľudí alebo ho aspoň chápe v inom meradle. Ako? To závisí nielen od kultúr, národov a etník, ale aj od toho, či pochádza z vidieka alebo z mesta, či miluje alebo nenávidí, či oplýva titulmi alebo dal škole adieu veľmi rýchlo. To, čo však majú spoločné všetci, je automaticky podmienená ochrana tohto priestoru. Ak doň vnikne niekto cudzí, nepozvaný, vnímame to ako útok a úsilie vytlačiť nás odtiaľ. Ak však rešpektuje náš priestor, odpovedáme rovnakým rešpektom. Hovorí sa, že človek je premenlivá bytosť, ktorá nikdy nezostáva rovnaká a nikdy rovnako nereaguje. Dejiny nás však presviedčajú o opaku. Ešte v polovici 19. storočia Karol Marx napísal, že napriek tomu, že ľudia vytvárajú svoje dejiny sami, nerobia to len tak ad hoc, ako im napadne, za okolností, ktoré si sami zvolili, ale za okolností, ktoré sa tu bezprostredne nachádzajú, ktoré sú im dané a ktoré zdedili z minulosti. Keď sa už nedajú niektoré historicky dané fakty vymazať, dokážu sa ľudia zo svojej minulosti aspoň poučiť? Zdá sa, že ani veľmi nie. Realita Slovenska je toho dôkazom. Keď sme si pred niekoľkými dňami pripomenuli výročie zamatovej revolúcie, mnohí vyhlásili, že realita dnešných dní sa v mnohom odlišuje od toho, čo si pred štrnástimi rokmi vysnívali, v čo verili. Že ilúzia jednoducho zmizla. Akáže perspektívna budúcnosť? Ktosi povedal, že na budúcnosť sa dá pozerať vždy len ako na minulosť a ak na niečo spomíname, sprítomňujeme si vlastne svoju minulosť. Aká však je pamäť Slovákov? Aké údaje sa do nej dostávali za posledné desaťročie a ktoré z nich sa, naopak, vedome „zabúdali“? Mnohí manipulátori s kolektívnou pamäťou sa spoliehajú, že čas predsa len milosrdne zastrie hmlou naše spomienky a oni budú môcť reinterpretovať naše vlastné skúsenosti, ako sa tak už neraz stalo. Ak však staršie generácie mlčia, zostáva i vo vedomí tých mladších priestor na prázdne biele miesto. V našich mysliach totiž v súvislosti s „Novembrom“ a spoločenskou situáciou fungujú dve celkom pomýlené predstavy – prítomnosť vidíme omnoho černejšie, ako by sme mali, a minulosť sa nám zrazu javí ružovejšia, ako v skutočnosti bola.
