Spor o Tuzlu pokračuje
Po dvoch dňoch vyčkávania Ukrajina začiatkom minulého týždňa odmietla stiahnuť pohraničné jednotky zo sporného ostrova Tuzla. Spor o hrádzu teda bude naďalej pokračovať. Začal sa koncom septembra, keď stavbári z ničoho nič začali z pobrežia ruského Tamanského polostrova budovať hrádzu smerom k ukrajinskému ostrovu Tuzla, ležiacemu v Kerčskom prielive. Moskva spočiatku na výhrady ukrajinskej strany nereagovala. Tvrdila, že ide o iniciatívu miestnych orgánov v Krasnodarskom kraji, výstavbu hrádze vysvetľovala ako ekologickú stavbu, ktorej cieľom je zabezpečiť ochranu pobrežia Tamanského polostrova pred morským prílivom. Lokálne médiá, podobne ako krasnodarský gubernátor Aleksander Tkačov známy svojimi nacionalistickými názormi, však tvrdili niečo celkom iné. Podľa nich, ako aj podľa predsedu zahraničného výboru ruskej Štátnej dumy Dmitrija Rogozina je cieľom výstavby hrádze spojenie ostrova Tuzla s ruskou pevninou a „návrat“ ostrova do lona Ruska. O tom, že nešlo o iniciatívu miestnych orgánov, svedčí aj fakt, že na stavbe pracovalo viac než sto nákladných áut. Stavbári neprerušovali prácu ani v noci a na pomoc sa im chystalo približne tristo kozáckych dobrovoľníkov. *** Najvyšší predstavitelia Ukrajiny spočiatku na stavbu, realizovanú bez vedomia ukrajinských orgánov, reagovali prekvapivým mlčaním. Verejne vystupoval len šéf diplomacie Kostiantyn Hryščenko. Ruský veľvyslanec v Kyjeve Viktor Černomyrdin po dlhom mlčaní nakoniec Ukrajincov ubezpečil, že výstavba sa zastaví na hraniciach. Duchaprítomne zareagoval aj veliteľ pohraničnej stráže, mimochodom brat predsedu parlamentu Volodymyra Lytvyna. Ukrajinci vyslali na ostrov jednotku pohraničných vojsk, do Kerčského prielivu vplávali ozbrojené člny. Na Tuzlu pricestovala aj skupina poslancov ukrajinského parlamentu. Spor o ostrov sa medzičasom stal v ukrajinských médiách témou číslo jeden. Opoziční politici nevylučovali možnosť ozbrojeného konfliktu. Fakticky sa nenašla nijaká politická sila, ktorá by akceptovala postoj ruskej strany. Aj líder inak bezvýhradne proruských ukrajinských komunistov Petro Symonenko sa vyslovil za zachovanie územnej celistvosti Ukrajiny. Niektorí poslanci za túto stranu však žiadali, aby Ukrajina ustúpila Rusku v záujme udržania dobrých vzťahov. Na druhej strane však aj v tábore vládnej väčšiny začali zaznievať hlasy, dožadujúce sa rozhodnejšieho postupu Ukrajiny voči Rusku. Opätovne sa začal aktivizovať bývalý prezident Ukrajiny Leonid Kravčuk, ktorý je v súčasnosti predsedom poslaneckého klubu Sociálnodemokratickej strany Ukrajiny (zjednotenej), financovanej podnikateľmi úzko spätými s ruským kapitálom. Tvrdil, že Ukrajina by mala o pomoc požiadať medzinárodné organizácie. Ďalší poslanci hovorili o tom, že Ukrajina by mala odmietnuť ratifikovať dohodu o Spoločnom hospodárskom priestore. *** Prezident Kučma sa až potom, keď aktivisti extrémne nacionalistických strán začali v uliciach Kyjeva verbovať dobrovoľníkov na obranu územnej integrity svojho štátu, vyslovil na adresu Ruska, že „dobrý sused to nerobí“. Iniciatívu začal vyvíjať predseda vlády Viktor Janukovyč, ktorý prejavil záujem o stretnutie so svojím ruským kolegom. Aj napriek odporúčaniam politických pozorovateľov a niektorých poslancov sa však Ukrajina neobrátila na nijaké medzinárodné organizácie. S prekvapením reagoval na Kučmovo mlčanie napríklad generálny tajomník NATO George Robertson. Na druhej strane predstavitelia EÚ a NATO tvrdili, že celý spor je záležitosťou bilaterálnych vzťahov medzi oboma štátmi. Podporu zachovania územnej celistvosti Ukrajiny vyslovili jedine USA a Kanada. Ukrajinský postoj podporil aj poslanec Európskeho parlamentu Jan Marinus Wiersma, v ktorého kompetencii sú vzťahy s Ukrajinou. Obaja najvyšší ústavní činitelia Ukrajiny zároveň neprerušovali prípravu na zahraničné cesty. Janukovyč mal vycestovať do Estónska a Lotyšska, v poslednej chvíli však svoju cestu zrušil. Kučma zasa plánoval jedenásťdňové turné po krajinách Latinskej Ameriky. Tesne pred odchodom zvolal zasadanie Rady národnej bezpečnosti a obrany, na ktorom schválil plán prípadnej obrany ostrova Tuzla. Pritom práve vtedy sa začal spor o Tuzlu vyostrovať, ruských stavbárov delilo od ukrajinských výsostných vôd už len niekoľko sto metrov. Až po kritike takmer celej politickej scény sa Kučma rozhodol prerušiť zahraničnú cestu a vrátiť sa z Brazílie domov. Osobne priletel na ostrov a podporil pohraničníkov. Vo štvrtok 23. októbra sa v Kyjeve stretli poslanci Rady federácie ruského parlamentu s ukrajinskými poslancami a vyslovili sa za to, aby sa spor urovnal na ďalší deň na rokovaní premiérov oboch krajín. Rokovanie premiérov podľa očakávania prinieslo upokojenie. Ruský premiér Michail Kasjanov vydal osobný príkaz, aby sa zastavila sporná stavba. Ministri zahraničných vecí sa majú v priebehu niekoľkých mesiacov definitívne dohodnúť na štatúte Azovského mora a Kerčského prielivu, ktorý ho spája s Čiernym morom. Zároveň však Kasjanov vyhlásil, že Rusko neuznáva hranicu v Kerčskom prielive a ukrajinské nároky na Tuzlu, čím fakticky potvrdil obavy Ukrajiny. Na druhej strane Janukovyč uviedol, že trvá na príslušnosti ostrova k Ukrajine. Bol však donútený vyhlásiť, že Ukrajina z ostrova stiahne svoje pohraničné jednotky, čím spochybnil štatút ostrova. Kapitulácia Ukrajiny vyvolala v Kyjeve pobúrenie. Rusko navyše v skutočnosti neprestalo s výstavbou hrádze, pokračovalo v jej rozširovaní a spevňovaní. Politológ Volodymyr Polochalo upozorňoval, že pokiaľ sa Ukrajina z ostrova stiahne raz, bude mať veľké problémy sa tam vrátiť. Ruskí kozáci sa zároveň pripravovali na obsadenie ostrova. To bol dôvod, prečo Ukrajina nakoniec musela svoje rozhodnutie odvolať. *** Primárnou príčinou sporu je nedoriešený štatút Azovského mora. Ešte v roku 1998 prezidenti Leonid Kučma a Boris Jeľcin prijali dohodu, podľa ktorej je Azovské more vnútorným morom oboch krajín. Ukrajina však trvá na tom, aby sa rozdelenie týkalo nielen morského dna, ale aj hladiny mora, na čo Rusko nechce pristúpiť. Okrem nerastných surovín, vrátane ropy, sú v hre aj príjmy z plavby cez Kerčský prieliv. Vďaka kontrole Tuzly totiž Ukrajina inkasuje od svojho suseda približne 200 mil. amerických dolárov ročne za prechod ruských lodí cez úžinu. Iné trasy, ktoré by umožnili Tuzlu obísť z východu, nie sú vhodné pre lode s väčším výtlakom. Spor mal však aj politické pozadie. Ruské mocenské špičky sa zrejme rozhodli pred parlamentnými voľbami hrať s nacionalistickou kartou. Stratu Ukrajiny, ale najmä Krymu, totiž mnohí občania Ruska dodnes pociťujú ako traumu. Zároveň Rusko otestovalo reakcie Ukrajincov. Spor preukázal slabosť kyjevských mocenských špičiek, ktoré boli schopné účinnejšej reakcie iba pod tlakom opozície a parlamentu. Ak bol priebeh sporu vopred dohodnutý s cieľom zvýšiť popularitu Kučmu a Janukovyča, jeho výsledok bol presne opačný. Spor naplno odhalil „postkoloniálny“ charakter ukrajinských elít, neschopných efektívne obhajovať záujmy vlastnej krajiny. Najvyšších predstaviteľov Ukrajiny donútil brániť zvrchovanosť krajiny iba tlak zdola. *** Spor spôsobil oslabenie prestíže Ruska na Ukrajine, zvýšil sa počet odporcov vstupu Ukrajiny do EEP, zároveň stúpla podpora smerovaniu Ukrajiny do NATO. Podľa prieskumu verejnej mienky, ktorý realizovalo prestížne Centrum Razumkova, sa však negatívny postoj k Rusku pred vyvrcholením krízy zvýšil iba o 25 percent občanov. Len päť percent Ukrajincov bolo za vojenské riešenie, až tri štvrtiny obyvateľov sa nazdávali, že Ukrajina by rozhodne nemala reagovať násilím. Pritom iba necelú polovicu obyvateľov aktivity Ruska pobúrili. Je to však takmer dvakrát viac, ako tých, ktorí v celom konflikte dávajú za pravdu Rusku. Dokonca 14 percent sa nazdáva, že v prípade vstupu ukrajinských vojsk by sa Ukrajina mala zjednotiť s Ruskom. Štvrtina respondentov môže zodpovedať časti skalného komunistického elektorátu, ktorý sa nezmieril so zánikom ZSSR. Za odovzdanie Tuzly Rusku je však iba 1,5 percenta obyvateľov. Na druhej strane sa nepodarilo aktivizovať ani proruské sily na Kryme či inde v Ukrajine. Okrem komunistov sa na stranu Ruska nepostavil nik. Na proruskej demonštrácii v Simferopole, ktorú zvolali krymskí komunisti a ruskí nacionalisti, sa zúčastnilo približne 300 ľudí. Lojálny postoj zaujal primátor mesta Kerč ako aj predseda krymskej vlády Nikolaj Kunicyn, ktorý koordinoval činnosť krízového štábu. To je podstatný rozdiel oproti prvej polovici 90. rokov, keď vtedajší prezident Krymu Jurij Meškov otvorene uvažoval o odtrhnutí od Ukrajiny. Ukázalo sa, že aj napriek veľkej nespokojnosti s vývojom po rozpade ZSSR a neochote Ukrajincov k vojne sa Rusko nemôže spoliehať na podporu väčšiny obyvateľstva. Od konca 90. rokov sa Rusko usilovalo zmeniť svoj imidž v postsovietskom priestore. Kým dovtedy vystupovalo ako štedrý sponzor, ktorý korumpuje politické elity bývalých sovietskych republík, prípadne udržiava v nich poslušných vládcov prostredníctvom svojich vojsk, najmä po nástupe Vladimira Putina sa snažilo vystupovať ako partner, s ktorým je výhodné obchodovať a integrovať sa. Ďalším nástrojom posilňovania ruského vplyvu bolo prenikanie ruského kapitálu. Ukázalo sa však, že pokiaľ tieto nástroje nestačia a ani korumpovanie politických lídrov nedokáže Ukrajincov presvedčiť o výhodnosti ruskej dominancie, Rusko nebude váhať siahnuť ani po tvrdom mocenskom nátlaku. Rusko teda nerezignovalo na imperiálne metódy z 90. rokov, resp. z predchádzajúceho obdobia ZSSR. Spochybnenie hranice na ostrove Tuzla znamená nepriamo aj spochybnenie suchozemských hraníc Ukrajiny, ktorých priebeh sa podarilo (aspoň na papieri) dohodnúť v januári 2003. *** Zároveň je Tuzla testom medzinárodného spoločenstva. Územnú celistvosť Ukrajiny otvorene podporili iba USA. Európska únia nevyužila príležitosť, aby vyslala Kyjevu signál, že rozlišuje medzi Kučmovým režimom a Ukrajinou ako štátom. Vyhlásenia o tom, že ide o bilaterálny spor, totiž v tomto prípade nahrávajú silnejšiemu partnerovi, t. j. Rusku. Zmierenie sa s takýmto hrubým spochybňovaním hraníc je nebezpečným precedensom pre celú Európu. Tichý súhlas s existenciou dvojitých štandardov medzinárodných vzťahov môže totiž viesť k ich spochybňovaniu aj mimo postsovietskeho priestoru, čo nie je dobrým signálom pre malé európske štáty. Môže vzniknúť dojem, že podstatou spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ je strkanie hlavy do piesku v prípade konfliktných situácií. Európskej únii by malo záležať na dobrých vzťahoch s jej bezprostrednými susedmi. Mlčanie okolo Tuzly však neprispeje k jej dobrému menu na Ukrajine, pričom Rusko ju nebude považovať za relevantného partnera. Týka sa to však aj ostatných jadrových veľmocí, ktoré sa pri likvidácii ukrajinských jadrových zbraní zaviazali garantovať nezávislosť Ukrajiny, resp. štátov NATO. Na ich pomoc sa na Ukrajine spolieha iba 13, resp. 7 percent obyvateľov.
