... a tichá podpora od Mečiara ešte lepšia
Už to vyzeralo tak, že premiér Dzurinda sa rozhodol držať ,,bobríka mlčanlivosti“. Vo vládnej koalícii to síce vrelo, no on zaryto mlčal a chodil si krížom-krážom na bicykli po Slovensku. Po mesiaci sa napokon až nečakane „rozhovoril“. A tak sme sa dozvedeli, že na jednej strane stojí pevne zomknutý konzervatívny trojlístok SDKÚ, KDH a SMK a na druhej strane barikády ANO. Premiér si údajne želá zachovanie tejto koalície, no na druhej strane ako ,,každý zodpovedný politik (teda aj on) sa pripravuje na rôzne alternatívy“. Svoje alternatívne predstavy zatiaľ nekonkretizoval, no z jeho ústretových slov voči Ľudovej strane-HZDS a ich ,,klonu“ – tkáčovcom z Ľudovej únie – je ľahké vydedukovať, kto sa môže stať náhradou za nespoľahlivých liberálov. Aj keď neplnohodnotnou, ale predsa len náhradou. Je preto dosť komické, keď práve ANO je obviňovaná so spolupráce s opozíciou, pričom premiér si pripravuje pôdu pre úzku spoluprácu so svojím doterajším úhlavným nepriateľom. Zdá sa, že takéto ocenenie nie je celkom náhodné, pretože pred časom vyšlo aj z úst šéfa SMK Bélu Bugára. Ak má však premiérom deklarovaná ,,nová kvalita vzťahov“ medzi koalíciou a ĽS-HZDS prerásť do tichej podpory konzervatívneho trojlístka, tak sa treba spýtať, ako vážne to pán premiér myslí s toľkokrát zmieňovanými hodnotami v politike, akou je napr. slušnosť. Alebo sa už povzniesol nad všetko, čo má Mečiar na rováši a v záujme stabilného vládnutia je ochotný spojiť sa s kýmkoľvek? Majú byť všetky doterajšie kauzy – únos prezidentovho syna, vražda Róberta Remiáša, zmarené referendum v roku 1997, veľmi pofidérny spôsob nadobudnutie vily Elektra atď., atď. – zabudnuté v záujme posilnenia ,,novej kvality vzťahov“? Čo bolo, bolo, terazky som majorom ja… Toto je však cesta do pekiel, aj keď v slovenskej politike nie je ničím novým. V našej modernej histórii je ,,mäkký variant“ spolužitia a riešenia konfliktov trvalo prítomný, či už to bolo za normalizácie, alebo po Novembri ´89. Hranica medzi jedným a druhým táborom sa vždy stierala, bola vždy veľmi nejasná a oba tábory spolu vždy ,,nejako“ vychádzali – normalizátori s vylúčenými, revolucionári s komunistami. Onedlho budeme možno svedkami ďalšieho ,,historického zmierenia“ dzurindovcov s mečiarovcami. Akt zmierenia je jedna vec, no trvalá deformácia politiky, v ktorej absentujú princípy, druhá... *** Zaujímavé je, ako pritom cudne mlčia naše mienkotvorné médiá. Nikto nebije na poplach, že populista Mečiar sa zadnými vrátkami pomaly vracia späť (mimochodom, keď ministerstvo financií pred časom avizovalo zvýšenie DPH na tlač, nikto ani nehlesol, no keď v ´97 o podobnom kroku uvažoval Mečiarov kabinet, titulná strana väčšiny novín vyšla na protest prázdna a vzápätí sa hovorilo o ohrození demokracie...). No čo už, časom sa možno dožijeme i toho, že ,,otec, zakladateľ vlasti“ je vlastne vzorový prototyp konzervatívneho ľudovca... A čo je azda ešte hanebnejšie, mlčí i doteraz odbojný tretí sektor, do ktorého boli v ´98 na boj proti mečiarizmu, prostredníctvom rôznych zahraničných nadácií, napumpované slušné milióny. Tentoraz však nik z nich ani len ,,nepípol“. Vari aj v prípade bojovníkov za občiansku spoločnosť platí známe slovenské príslovie, že ,,zadarmo ani kura nehrabe“? *** Z dlhodobého hľadiska sa však Dzurindovi a SDKÚ jeho obrat o 180 stupňov nemusí vyplatiť. Slovenskí proreformní voliči totiž v roku 1998 väčšinou nevolili ZA Dzurindu, ale najmä PROTI Mečiarovi, no a v minuloročných voľbách to platilo dvojnásobne! Takéto salto mortale môže byť skutočným skokom smrti. To, že raz dôjde k zmene ,,zmeny“, bolo zrejmé. Nikto si však nemyslel, že sa to stane takýmto vskutku radikálnym skokom. Obraz mečiarizmu ako stelesnenia zla je v predstavách elektorátu SDKÚ hlboko zakorenený. Namieste je preto otázka: načo sme sa v rokoch 1994 – 1998 všemožne usilovali o zmenu, keď sú dnes, iba päť rokov po páde mečiarizmu, Mečiar i Dzurinda takpovediac na jednej lodi? Výsledkom vnútorného vysporiadanie sa týchto ľudí s novovzniknutou situáciou môže byť preto rapídny úbytok preferencií SDKÚ. *** Takže nielen ANO by malo byť obozretnejšie pri presadzovaní svojich ďalších krokov, ale aj dzurindovci. Lebo ako sa zdá, Rusko má zatiaľ opraty v ANO stále pevne v rukách. Po avizovanom odchode Imricha Béreša z politiky a prípadnom prestupe ministra Nemcsicsa do modrého dresu SDKÚ stratí predseda ANO svojich najvážnejších oponentov v strane. Určite sa nájde ešte zopár nespokojencov, ako napr. štátny tajomník Branislav Opaterný, no poslanecký klub aliancie bude po nastúpení nového náhradníka navonok vystupovať konzistentnejšie. Miera stability koalície bude podľa predsedu vlády závisieť od opakovaného hlasovania parlamentu o prezidentom vrátenom interrupčnom zákone a od hlasovania o návrhu na odvolanie podpredsedu vlády pre európsku integráciu Pála Csákyho. V oboch prípadoch sa dá očakávať, že ANO zahlasuje inak, ako by si to želal premiér. Z interrupcií si liberáli vyrobili principiálnu otázku a vo vzťahu k Csákymu je ich názor tiež dlhodobo „nalomený“ v neprospech vicepremiéra. No variant rozbitia a postupného vytláčania ANO z koalície sa pre už spomínané dôvody nemusí vôbec naplniť. Naopak ANO si vnútorne posilnená zbalí ,,svojich päť sliviek“, v takom prípade by síce Dzurindovi zostali vo vláde všetci traja ministri (Zajac a Chmel sú bezpartajní nominanti ANO), no v parlamente mu budú chýbať potrebné hlasy. Ak sa kedysi hovorilo, že Mečiar visí na šnúrke od Ľuptákových gatí, tak teraz hrozí to iste Dzurindovi v obrátenom garde. Takže jeseň naplno ukáže nielen to, ,,či si pán Rusko a ANO želajú ostať naďalej vo vládnej koalícii“, ale aj to, či premiér dokáže pristúpiť na kompromis, alebo chce tvrdohlavo presadzovať agendu KDH a je ochotný vydať sa na dobrodružnú cestu zbratania sa z HZDS. *** Už od začiatku roka vieme, že na to, aby bola spochybňovaná dôveryhodnosť vlády, netreba ani opozíciu, lebo koalícia si vystačí sama – vládne strany sa totiž spochybňujú navzájom. Teraz sa k tomu pripája poznanie, že vládne strany sa nielen spochybňujú, ale sú schopné spojiť sa s opozíciou proti svojim partnerom, či už ide o ANO, alebo aj SDKÚ. Otázne je, ktorý z týchto dvoch flirtov je nebezpečnejší.
