Budovanie total(it)ného kapitalizmu
Po parlamentných voľbách SDKÚ zámerne porušuje sľuby, ktoré dala občanom vo volebnom programe. Jej úsilie smeruje k vytvoreniu hlbokých a nezvratných spoločenských rozdielov a ohrozuje demokraciu na Slovensku. Najsilnejšia vládna strana pritom za svoju súčasnú prioritu považuje kroky, o ktorých v jej volebnom programe nie je ani zmienka. Napríklad v časti o daňovom systéme sľubuje „prísny, spravodlivý a efektívny výber daní“, ale o spotrebných daniach či zmenách v sadzbách DPH tam nie je ani slovo. V programe sa píše, že „SDKÚ bude presadzovať nižšie sadzby daní“. Minulý týždeň presadila ich výrazné zvýšenie. Lži v programe SDKÚ Neobstojí ani námietka, že program nedefinuje, o aké dane ide. Aj DPH je daň, autori mali možnosť to špecifikovať. Ak to neurobili, asi vedeli prečo. Dnes je jasné, že v tejto oblasti ide SDKÚ proti vlastnému volebnému programu. Navyše aj v prípade priamych daní si Dzurindova strana z občanov riadne vystrelila. Šokujúcim je vyslovený podraz, pokiaľ ide o paušálnu daň. Pred voľbami únia sľúbila, že „rozšíri možnosti využiť paušálnu daň až do hodnoty povinnej registrácie pre DPH“. Lenže jedným z prvých daňových návrhov, od ktorého nechce Ivan Mikloš za žiadnych okolností ustúpiť, je zrušenie paušálnej dane. Tento návrh už existuje aj v paragrafovom znení a je neodškriepiteľným podvodom na stotisícoch malých živnostníkov, ktorí paušálnu daň využívajú. Koľkí z nich volili SDKÚ aj pre túto vetu? Napokon aj v prípade rovnej dane postupuje minister financií v rozpore so svojimi predvolebnými sľubmi. V programe síce SDKÚ „v zásade“ podporila rovnú daň „na úrovni 14 – 15 percent“, ale zároveň deklarovala, že „jej zavedenie sa musí dostatočne prediskutovať a pripraviť. Návrhy na jej okamžité zavedenie považujeme za nezodpovedný a nekompetentný populizmus.“ Ak sa vám to zdá ako nechutný vtip, vedzte, že toto je spôsob, akým si najväčšia pravicová strana robí žarty z vlastných voličov. Ohrozenie volebnej súťaže V tejto súvislosti je mimoriadne dôležitý návrh ministerstva financií na zrušenie zákona o obmedzení výdavkov politických strán a hnutí na propagáciu pred voľbami do NR SR. Tento zákon obmedzoval výdavky strán na predvolebnú kampaň na maximálne 12 miliónov korún. Nie je to samoúčel. Obmedzenie financovania predvolebnej kampane je v demokratických krajinách bežným prostriedkom na vyrovnanie šancí menších a najmä finančne slabších strán. Vychádza z hlbokého presvedčenia, že neobmedzená moc peňazí ohrozuje demokraciu. Tento odkaz okrem iných aj najvýznamnejších liberálnych politikov a mysliteľov, ktorí stáli pri zrode Spojených štátov, si v USA ctia dodnes. A obmedzovanie získavania či vydávania peňazí na predvolebnú kampaň je tam už tradične „horúca“ politická téma. Naša pravica však chce vybudovať štát, v ktorom moc peňazí nebude obmedzovaná ničím. Tento návrh je dôkazom toho, že podľa SDKÚ majú byť voľby súbojom rozpočtov a nie súbojom programov a dôveryhodnosti politikov. Pravica chce voľby ako súboj marketingových stratégií a marketingových rozpočtov. Víťazom volieb má byť ten najbohatší. „Oblbovanie“ ľudí Výhrady voči nefunkčnosti zákona neobstoja. Podľa MF SR je zákon neefektívny a aj vie prečo: limitovanie iba niektorých výdavkov, nejednoznačne definované pojmy, nejednoznačné kompetencie pri kontrole. Je však potom otázne, prečo chce Ivan Mikloš zákon zrušiť a nie zmeniť, ak presne vie, čo je v ňom zlé. Ak sa mu pokazí mobilný telefón, kúpi si lepší, alebo ho dá opraviť, nepoužije to ako výhovorku na to, aby prestal „mobil“ používať úplne. Takej výhovorke by sa totiž každý zasmial. Tento návrh však smiešny nie je. Vláda totiž nerobí nič, aby odstránila netransparentnosť financovania politických strán. Teraz chce zrušiť jediné reálne obmedzenie. Zároveň daňovou a najmä dôchodkovou reformou vytvára priestor na kumulovanie miliárd korún v súkromných rukách. Voľby nechce pravica vyhrávať programom a svojou politikou, ale „oblbovaním“ ľudí a na to treba naozaj veľa peňazí a zrušenie akýchkoľvek obmedzení pri ich využívaní. Hovorí sa, že všetko so všetkým súvisí. SDKÚ nám predvádza systematický postup nielen likvidácie sociálneho štátu, ale aj akejkoľvek politickej opozície voči kapitalizmu.
