Mein Kampf
Často sa cituje verš rímskeho básnika Terentiana „habet sua fata libeli“, čo znamená „knihy majú svoje osudy“. Lenže necituje sa začiatok „pro captu lectoris“ („podľa chápavosti čitateľa“). Na Hitlerovu knihu Mein Kampf sa vzťahujú oba verše. Jednak kniha vodcu Veľkonemeckej ríše mala svoje osudy, a jednak svoj význam malo jej pochopenie, či skôr nepochopenie jej čitateľmi. Pomerne nedávno sa v Čechách i na Slovensku odohral škandál okolo vydania Hitlerovej knihy. Český vydavateľ sa ocitol pred súdom pre propagáciu fašizmu a značná časť slovenského nákladu bola zhabaná. Zástancovia vydania tejto knihy argumentovali zaujímavou okolnosťou. V čase, keď sa na túto knihu vzťahovala medzinárodná dohoda o copyrighte, jej autor nedovolil preklad do slovanských jazykov. Prečo teda nemohla vyjsť v spojeneckom vojnovom slovenskom štáte ani v okupovanom Protektoráte Böhmen und Mähren? Za Hitlerovho života Mein Kampf preložili do viacerých jazykov. V roku 1938 však istý americký senátor ovládajúci nemčinu zistil, že führerom autorizovaný anglický preklad vo viacerých kľúčových momentoch nezodpovedá originálu. Preto sa sám rozhodol vydať autentický preklad, ktorému však americká verejnosť nevenovala pozornosť. Prvý cieľ Už na začiatku svojej knihy Hitler vytyčuje jeden z politických cieľov: zjednotenie všetkých Nemcov v jednom štáte. Hoci sám hovorí o spojení Nemecka a Rakúska, jeho plán by znamenal aj pripojenie Sudet, Alsaska-Lotrinska, južného Tirolska, miest Eupen a Mlamedy či severného Šlezvicka, čiže území susediacich s Nemeckom, ktoré obývala nemecká menšina. Zároveň v tejto súvislosti zdôraznil pikantnú okolnosť. Narodil sa totiž v mestečku Braunau na rakúsko-nemeckých hraniciach, na území, ktoré pôvodne patrilo k Bavorskému kráľovstvu a súčasťou Rakúska sa stalo až v druhej polovici 18. storočia. Toto zdôrazňovanie už v prvej vete knihy malo znamenať, že on vlastne nie je Rakúšan, teda pre mnohých Nemcov cudzinec, ale Nemec, aspoň svojimi koreňmi. Hitler akosi nechcel pochopiť dôvody „železného kancelára“ von Bismarcka, pre ktoré odmietol zjednotiť Nemecko s Rakúskom. Sám spomína, že habsburská monarchia bola mnohonárodným štátom. Lenže vytrhnutie Nemcami obývaného územia z tejto ríše by automaticky znamenalo jej zrútenie. Namiesto síce labilnej, ale predsa len mocnosti, by v strednej Európe vznikol chaos. Budúci führer konštatoval vnútornú slabosť habsburskej ríše. Namiesto objektívneho obrazu skôr podával subjektívnu karikatúru. Vidno to napríklad na obvineniach voči následníkovi trónu Františkovi Ferdinandovi. Kým František Jozef chcel zachovať staré poriadky v čo najväčšej miere, jeho následník pochopil, že monarchiu treba reformovať. No Hitler obvinil Františka Ferdinanda, že chcel ríšu „čechizovať“. V skutočnosti nešlo o nejaké „odnemčenie“ monarchie, ale jej premenu na silný federatívny štát, ktorý by sa stal vlasťou všetkých v ňom žijúcich národov. Mimochodom, následník trónu bol antisemita a rovnako nemal v láske ani socialistov. Formovanie Hitlerovho svetonázoru V jednom z predchádzajúcich článkov o ceste nacistov k moci sme spomínali tvrdenie slávneho psychológa a filozofa Ericha Fromma, že ak chceme pochopiť fenomén Hitlera, musíme si uvedomiť, že žil vo vlastnom duchovnom svete. Ak prijímal zvonka nejaké informácie, boli to iba také, ktoré, podľa jeho vlastných slov, „posilňovali jeho názory“, prípadne „slúžili na vyvrátenie názorov protivníka“. Viedeň na počiatku minulého storočia bola baštou rakúskej sociálnej demokracie a zároveň aj centrom rakúskych Židov. Hitler síce vždy odmietal sociálnodemokratickú doktrínu, ale najprv mu bola sympatická snaha tejto strany dosiahnuť všeobecné a tajné volebné právo, pretože jeho uplatnenie by zničilo nenávidenú habsburskú ríšu. Vo Viedni však začal „študovať“ sociálnodemokratické názory. Pravda, bolo to po hitlerovsky. Nečítal práce marxistických teoretikov, ale sociálnodemokratickú tlač. No pri jej čítaní sa nezameral ani tak na názory, ale na techniku jej propagandy. Dospel k tým istým záverom ako Friedrich Nietzsche, hoci Hitler o tom ani nemusel vedieť. Sociálna demokracia bola podľa neho doktrínou „slabochov na tele i duchu“. Kto chcel týmto duchovným jedom ovládnuť masy? Zakrátko zistil, že sociálna demokracia je nástrojom Židov. Stačilo mu vraj zistiť mená väčšiny sociálnodemokratických vodcov. Zároveň sa mu vraj podarilo zistiť, že Židia vo Viedni ovládali prostitúciu a obchod s dievčatami. Čo sa týka parlamentarizmu, Hitler tvrdí, že „parlament som nenávidel vždy, ale nie inštitúciu ako takú. Naopak ako slobodomyseľný človek som si nevedel predstaviť iný spôsob vlády...“ Vo Viedni uvidel, podľa neho, nedôstojný obraz – poslanci hovorili často „svojimi slovanskými materinskými jazykmi alebo ich dialektmi“. Najprv si uvedomil, že parlament bol v Rakúsku nástrojom na utláčanie nemectva, potom prišiel k záveru, že väčšina nemôže nahradiť skutočného muža, že je „vždy len zástupkyňou hlúposti a zbabelosti“. Rasizmus ako vysvetlenie dejín Podľa Hitlera sú rasistické tvrdenia pravdami, „ktoré jednoducho ležia na ulici a azda práve preto ich bežný svet nevidí, alebo ich nedokáže spoznať“. Líška je stále len líška, hus je husou a tiger tigrom. Tak, ako sa nemiešajú rôzne zvieratá, nemali by sa miešať ani ľudia. Ako argument dokazujúci rasistické tézy, Hitler uvádza rozličné osudy Severnej a Južnej Ameriky. Prevahu severnej časti kontinentu zaručuje okolnosť, že prisťahovalci sa prakticky vôbec nezmiešali s pôvodným obyvateľstvom, na rozdiel od južnej. Výsledkom každého kríženia je „a) úpadok rasy, b) telesný a duševný úbytok, a tým začiatok pomalého, ale istého chradnutia“. Podľa Hitlera rasou, ktorá vytvorila prakticky všetky hodnoty v oblasti umenia, vedy alebo techniky, sú Árijci. Akosi nechce vidieť, že prvé civilizácie, či to bola sumerská, egyptská, protoindická alebo čínska, nemožno považovať za árijské. Ostatne samotný pojem „árijský“ (dnes sa pre kompromitáciu tohto slova nacistami používa „indoeurópsky“) vytvorili jazykovedci, nie antropológovia. Najväčším protikladom Árijca má byť podľa Hitlera Žid. Nemožno tu odcitovať, ako Hitler vykladá históriu Židov. Zjednodušene sú to príživníci, ktorí nedokázali vytvoriť nijaké hodnoty, ale iba rozkladať tie skutočné. Ak sa svet nepostaví proti židovstvu a neposlúchne Hitlerove varovania, hrozí mu, že sa začne „najväčšia, posledná revolúcia. Zatiaľ čo Žid vydobyl politickú moc, odhadzuje aj posledné rúcha, ktoré ho ešte kryli. Z demokratického ľudového Žida sa stáva krvavý Žid a tyran národov. Za niekoľko rokov sa pokúsi vymyť medzinárodnú inteligenciu a zničiť moc národov a tým, že si privlastní ich prirodzené duchovné vodcovstvo, ich pripraví na ich otroctvo a večnú porobu“. Boj nacistov proti robotníckemu hnutiu Už počas viedenského pobytu Hitler dospel k záveru, že „ak bude sociálna demokracia konfrontovaná s učením pravdivejším, ale rovnako brutálne realizovaným, toto učenie, aj keď po ťažkom boji, zvíťazí“. Od ľavice preto prebral nielen agresívny spôsob propagandy, ale aj niektoré symboly a pojmy. Jednak to bola červená farba plagátov a neskôr aj červená farba na nacistickej zástave. Hitler dobre chápal, že rôzne farby majú rozličný vplyv na ľudí a najvýraznejšie pôsobí červená. Preto rozhodol, že červená bola aj hlavnou farbou na nacistickej zástave. Lenže tu sa mu zároveň podarilo skombinovať aj farby na zástave cisárskeho Nemecka, červenú, bielu a čiernu. Na červenej zástave bol biely kruh so znakom hákového kríža, čo mal byť podľa Hitlera symbol árijskej rasy. Hitler prevzal aj slovo „socializmus“. Dal mu však iný význam. Podľa neho mal štát zaručiť primerané životné podmienky robotníctvu a ostatným pracujúcim. Lenže okrem zlepšenia životných podmienok nemali mať pracujúci nijaké iné práva. Väčšina, hoci ju trebárs tvorili príslušníci „vyššej“ árijskej rasy, bola odsúdená na podriadenosť a poslušnosť vodcovskej vrstve. Proti ľavici, sociálnym demokratom a komunistom, chcel Hitler postupovať brutálnou silou a tak ju zničiť. Zahraničnopolitické ciele nacistov Podľa Hitlera do prvej svetovej vojny „... kráčal nemecký národ ako zdanlivá svetová mocnosť“. Ak by bolo Nemecko v roku 1914 malo iný pomer medzi plochou zeme a počtom obyvateľstva, vojna sa preň mohla skončiť oveľa lepšie. Inak povedané, Nemci sú národ bez životného priestoru a zahraničná politika cisárskeho Nemecka nebrala do úvahy túto okolnosť. Hitler pripomína nemecké ťaženie na východ v stredoveku, ktorého obeťou boli predovšetkým Slovania, ako príklad novej zahraničnej politiky krajiny. Pateticky napísal, že „tým robíme my, národní socialisti, hrubú čiaru za zahraničnopolitickou orientáciou našej predvojnovej doby. Začíname tam, kde sa skončila pred šiestimi storočiami. Zastavujeme večný germánsky ťah na juh a na západ Európy a obraciame svoje zraky na priestor na východe. S konečnou platnosťou uzatvárame predvojnovú koloniálnu a obchodnú politiku a prechádzame k politike pôdy pre budúcnosť“. Hitler ďalej tieto slová konkretizuje: treba dobyť a podmaniť územie Ruska a okolitých krajín. Osud dal Nemecku príležitosť tým, že sa Rusko vydalo do rúk boľševizmu. Bola vyhubená inteligencia, ktorá dovtedy krajinu viedla a ktorej pôsobenie bolo „skôr nádherným príkladom pôsobenia germánskych prvkov v menejcennej rase“. Vláda boľševizmu je vlastne vládou Židov. Tak, ako sa Rusi sami nedokážu zbaviť židovskej nadvlády, Židia nedokážu vo svojich rukách udržať túto mohutnú ríšu. Lenže koniec židovského panstva bude podľa Hitlera znamenať aj koniec ruského štátu. Hitler zdôraznil, že ak sa dostane k moci, neuzavrie so sovietskym Ruskom nijakú dohodu, pretože „panovníci dnešného Ruska sú odporní zločinci, ... ide o vyvrheľov ľudstva, ktorí ... nastolili najhoršiu tyraniu všetkých dôb“. Ešte raz zdôrazňuje, že „pokiaľ človek verí, že s parazitmi sa dajú uzatvárať nejaké zmluvy, potom sa to podobá pokusu oného stromu, ktorý pre svoju výhodu uzavrel dohodu s imelom“. Nemecko sa teda malo stať jedinou kontinentálnou mocnosťou, ktorá by na európskom kontinente nestrpela inú mocnosť. Jediným potenciálnym spojencom mala byť Veľká Británia, ktorej koloniálne metódy mali byť vzorom pri organizovaní dobytých území na európskom východe. Mein Kampf a 21. storočie Hitler vo svojej knihe spojil dva protikladné prvky, ktoré sa do istej miery navzájom vylučujú. Je to nielen zveličenie schopností nemeckého národa, ale aj bielej „árijskej“ rasy, čo by mohlo nakoniec mať Hitlerom taký nenávidený „internacionalistický“ charakter. V tomto storočí prichádzajú za lepším životom do Európy príslušníci rôznych rás, takže hrozí strata jej bieleho charakteru. Hoci hlásiť sa k rasizmu neplatí k tónu „dobrej spoločnosti“, niektoré jeho tézy nielenže nie sú definitívne vyvrátené, ale dostávajú posilnenie vo výsledkoch genetiky, ktoré ukazujú, že dedičné môžu byť nielen telesné, ale aj duševné schopnosti. Holokaust je už dávnou minulosťou, rovnako ako druhá svetová vojna. Ale je tu jeden hrozný aspekt, do druhej svetovej vojny to bolo čosi nemysliteľné, už samotná okolnosť, že sa niečo také stalo, naznačuje, že sa to môže opakovať. Hitler hovoril o akomsi svetovom „židovskom sprisahaní“. Konšpiračné teórie existujú aj dnes. Mnohí ich hlásatelia ich spájajú s antisemitizmom. Mimochodom, kauza s vydaním antisemitského pamfletu protokoly siónskych mudrcov u nás už zapadla do zabudnutia. Hrozba nového zrodu fašizmu je dodnes aktuálna. Často sa kladie otázka, akým by bol Hitler v epoche televízie. Určite by využil všetky jej možnosti. Mnohí už upozornili na jej krajne negatívne vplyvy. Televízia nám stále poskytuje obrazy, ktoré pôsobia aj na naše podvedomie a môžu s nami manipulovať. Žijeme v nebezpečnom svete, kde môže byť doslova každý človek obeťou útoku. Je len otázkou času, kedy nejaká teroristická organizácie použije bakteriologické zbrane. Hrozba teroristických útokov vyvoláva v demokratických krajinách také opatrenia, ktoré by sa v budúcnosti mohli ľahko zneužiť pre nastolenie diktatúry. Ešte na začiatku minulého storočia Jack London v románe Železná päta popísal nastolenie podobnej diktatúry v USA...
