alebo Úloha mužských komplexov v dejinách ľudstva
Dejiny ľudstva sú dejinami vojen, ozbrojených konfliktov a bojov o moc. Síce sa kde-tu v histórii spomenú veľké myšlienky a veľké ideály, ako vznik demokracie v Grécku či osvietenské myšlienky, popri Trójskej vojne či bitke pri Waterloo však pôsobia nevýrazne až takmer nudne. Veľkí Muži dejín ľudstva nebudujú demokraciu a nepíšu knihy, ale prelievajú krv – a väčšinou nie tú vlastnú. Čo viedlo a vedie Veľkých Mužov k tomu, aby vystavovali svoj život a životy státisícov riziku smrti? Ideály? Boj o moc, vplyv a slávu? Trójska vojna bola prvým slávnym meraním síl v antickej histórii. Desať rokov obliehali najudatnejší hrdinovia a siláci Grécka Tróju, pretože Menelaos vo svojej urazenej mužskej samoľúbosti nemohol zniesť, že mu krásna žena Helena ušla s iným. Práve jemu, vládcovi najpatriarchálnejšieho mesta starovekého Grécka, Sparty, nasadila žena pred očami všetkých konkurentov parádne parohy! Tie sa dajú schovať predsa iba pod vojenskú prilbu a komplex z nich (nej) vyrovnať len a len dôkazom udatnosti. A čo je už (v mužskom svete) udatnejšie ako zabíjanie nepriateľa? Síce v závere vojny, keď Menelaos konečne dobyje Tróju a nájde svoju ženu, prejaví určitú slabosť a miesto bodnutia dýky do krásnych a práve kvôli tomu odhalených Heleniných pŕs ho premôže mužská žiadostivosť. Namiesto dramatického potrestania si ju jednoducho odvedie domov (čo môže byť pre ženu trest rovnako krutý a nepríjemný). V kontexte udatných bitiek sú takéto malé mužské slabosti zanedbateľné. Najmä, ak si spomenieme na všetky tie hrdinské činy pred múrmi Tróje na čele s mladým polobohom Achillom. Práve on nasadil latku mužskej udatnosti a statočnosti veľmi vysoko. Tak vysoko, že musel prísť až ďalší mladý udatný poloboh Alexander II. Macedónsky (ba neskôr až Veľký), aby sa mu v boji a meči mohol rovnať. Neskonalý obdiv Alexandra k Achillovi ho hnal k ďalším a ďalším bitkám a výpravám, medzi ktorými nechýbali také udatné skutky ako vyvraždenie a zrovnanie so zemou Téb a iných rozvinutých demokratických miest Grécka. Úsilie vyrovnať sa svojmu veľkému vzoru nakoniec vytvorilo ako vedľajší produkt najväčšiu ríšu antiky a Alexander poslúžil ako vzor mnohým ďalším mocnárom najmä starovekého Ríma. Nedá mi nespomenúť z nich napríklad Cézara a jeho nástupcu (alebo jedného z nich) Marca Antonia. Práve ten v snahe oslniť Kleopatru viedol výpravu do Ázie a rozšíril Rímsku ríšu po stopách Alexandra. Kleopatra, cez rod Ptolemaiovcov zviazaná s Alexandrom Veľkým, bola totiž veľkou obdivovateľkou Alexandra a hoci neoplývala krásou (Kleopatra ŕ la Elisabeth Taylor je produkt Hollywoodu a nie histórie), jednoznačne to s mužmi vedela. Samozrejme, že Marcus Antonius nemohol zniesť jej obdiv k inému mužovi a musel sa mu pokúsiť vyrovnať! *** Ani ďalší Veľkí Muži starého Ríma neviedli vojny pre veľké ideály. Taký Nero, zmietaný komplexami z vlastných neschopností v literárnej či sexuálnej oblasti, dal vyvraždiť novovznikajúcu sektu akýchsi kresťanov nie z vízie či obrany svojho božstva, ale ako odvedenie pozornosti rímskeho ľudu. Ten ho totiž obvinil, že práve on dal založiť v Ríme veľký požiar, aby uvoľnil miesto na stavbu svojho paláca. Ani rozšírením o desatoro sa v dejinách (mužského) sveta pohnútky veľmi nezmenili. Čo iné predstavovali nespočetné inkvizičné procesy s bosorkami ako vyrovnávanie komplexov sexuálne frustrovaných mecenášov cirkvi s objektmi ich nízkych pudov? Vysoko mravní až takmer svätí inkvizítori si v mučiarňach dávali veľmi záležať na opisovaní všetkých podrobností z obcovania mladej peknej bosorky s diablom (v podobe mladého pekného suseda), im samým prísne zakázaných a nedostupných. Krásne mladé telo ženy týrané a mučené katom v čiernej maske muselo predsa dávať nesmierny pocit moci muža nad ženou. A ako vieme, moc je najsilnejšie afrodiziakum... Nemajú sado-masochistické metódy svoje korene práve tu?) Čo iné bol vykonštruovaný proces a upálenie Jany z Arcu ako akt slepej závisti a mužského komplexu z mladej charizmatickej (a pravdepodobne trochu schizofrenickej) osobnosti, ktorá dokázala to, na čo oni Veľkí Muži nemali? Prečo by inak zradili svojho Achilla a nechali ho upáliť? Samozrejme, taký prečin Jany ako nosenie nohavíc (pri bitke vedenej v konskom sedle) bol skutočne neskonalou a neodpustiteľnou trúfalosťou mladej ženy hodnou exemplárneho trestu. Nie náhodou je napoleonovský komplex zaužívaný pojem. Vzrastom malý, neatraktívny muž s dominantnou matkou a nevernou ženou musel predsa ukázať svetu, aký je on chlap! Takýto komplex po niekoľkých úspechoch zákonite prerastá do iného extrému – chorobnému preceňovaniu vlastných síl a možností, straty súdnosti a velikášstvu (v nemčine výstižne grössenwahnsinnig), ktorých cena býva úmerne vysoká moci a možnostiam (napr. pol milióna zmrznutých Francúzov v mátičke Rusi). Nevýrazný maliar-natierač z rakúskeho mestečka Braunau dokázal vyťažiť z komplexu Nemcov voči Židom, bohatým vďaka vlastnej šikovnosti, viac než maximum. Jednoduchí až primitívni nemeckí mužíci bez vzdelania a majetku našli konečne dôvod, prečo môžu až musia byť na seba hrdí – pretože sú Nemci! Byť Übermensch, to je predsa najlepšia terapia na nedostatok sebavedomia z vlastnej úbohosti a mandát na páchanie tých najväčších zverstiev v mene čistoty rasy (podobnosť s pohnútkami inkvizítorov čisto náhodná?). *** To, čo formovalo mužskú povahu tisícročia, nezmenia ani najhumánnejšie civilizačné procesy či nejaké deklarácie ľudských práv. Nemôžem si pomôcť, ale počínanie a rétorika najmocnejšieho muža planéty presne zapadá do spomínaných schém. Prezident, ktorý utrpel víťazstvo menšinou hlasov voličov a u ktorého psychológovia v predvolebných diskusiách stanovili príznaky duševnej choroby, zrazu po 11. septembri (zrejme na vlastné prekvapenie, súdiac so sebazamilovaného výrazu na jeho tvári) objavil v sebe veľkého vodcu. Síce skôr vďaka extrémnym okolnostiam ako svojim mimoriadnym schopnostiam, ale kto by sa zaoberal takými detailmi. A keďže polapenie a exemplárny proces s lídrom al-Káidy sa zrejme tak skoro konať nebude a z výstavby ciest v Afganistane či vraždenia bývalých Talibancov sa politické body získať nedajú (o prostriedkoch na nastávajúcu volebnú kampaň ani nehovorím), je potrebné nájsť nového zloducha a ohroziteľa Američanov – a najmä dôvod udržať národ v alarmujúcom pocite ohrozenia, v ktorom sa ľudia radi upínajú k Veľkému Mužovi, ako i seba samého na obrazovkách. Keď sa popritom ešte ako vedľajší produkt presadia záujmy amerického ropného a zbrojárskeho priemyslu a naplnia kasy pre blížiace sa prezidentské voľby, všestrannej spokojnosti nemôžu predsa stáť v ceste nejaké smiešne dôkazy viny či rezolúcia OSN. Nato je scenár priveľmi dokonalý a tými sa v zemi Hollywoodu nemrhá. Úspešný akčný scenár Iraq War sa určite dočká druhého pokračovania, niektorí hrdinovia zostávajú (Colin Powell či hlavný zloduch Saddám, ktorý bol v prvom diele prezieravo ušetrený), niektorí sa generačne omladia (G. B. senior odovzdá kufrík s atómovým tlačidlom G. B. juniorovi) a na zdokonalenie zápletky pribudne ďalší zloduch Usama. George Bush si teda komplex psychicky hendikepovaného synáčika úspešného otca lieči zaužívaným spôsobom. Günter Gras ho veľmi výstižne prirovnal ku kráľovi Learovi, ktorý, predstupujúc pred otca ležiaceho na smrteľnej posteli, hrdo prehlasuje: Hľa, otče, dokonal som tvoje dielo! A s mamičkou sa tiež vyrovnáva svojím spôsobom – Barbara Bushová bola verejne známa odporom voči zákazu interrupcií. Jej milovaný syn je jeho najväčším presadzovateľom. Aká bude cena za najnovší príklad kombinácie mužského komplexu s neobmedzenou mocou, to ešte nevieme. Už iba nostalgicky spomínam na milého Billa, ktorý si svoj komplex z inteligenčne vysoko nad ním stojacej manželky liečil vlastným (a dosť bežným) spôsobom. Osobne mi je prezidentov penis v ústach mladej praktikantky tisíckrát milší ako zomierajúce iracké deti a hrozba zrážky civilizácií. Z pocitu vlastnej bezmocnosti a frustrácie nad súčasným vývojom a pre vlastné potešenie spracovala autorka.
Uverejnené aj na www.feminet.sk
