Počiatok afganskej tragédie
Existuje jedna zaujímavá historická analógia: koniec Napoleonovho panstva nad Európou sa nezačal porážkou v Rusku, ale o niečo skôr. Francúzsky cisár ešte pred útokom na Rusko uskutočnil iné chybné rozhodnutie. Hoci bol španielsky monarcha poslušný voči jeho požiadavkám, rozhodol sa do pomerov v krajine zasiahnuť. Španielsky trón chcel obsadiť ďalším príslušníkom svojej rozvetvenej rodiny.
Francúzsky útok na Španielsko však mal nečakané dôsledky. Proti okupantom povstal španielsky ľud a zrodila sa „guerilla“ – partizánska vojna. V bojoch proti španielskym partizánskym oddielom utrpel Napoleon prvé osudné porážky, ktoré potom zavŕšil koniec jeho armády v Rusku. Afganské kráľovstvo sa vždy usilovalo robiť takú zahraničnú politiku, ktorá by bola priateľská voči Sovietskemu zväzu. Veď napríklad Afganistan patril medzi krajiny, ktoré ako prvé uznali sovietsku vládu a nadviazali s ňou diplomatické styky. Princ Muhammad Daud, kráľov bratranec, bol pri moci v rokoch 1953 – 1963. Hoci sa usiloval o vyváženú politiku voči ZSSR i USA, Sovieti získali významné pozície najmä v afganskej armáde. V roku 1963 kráľ Zahír Šach Dauda odvolal a sám sa ujal vlády. Hoci už Daud pracoval na modernizácii krajiny, kráľ reformnú politiku ešte prehĺbil. Pokúsil sa zaviesť konštitučnú monarchiu, povolil politické strany a usiloval sa obmedziť vplyv islamského spôsobu života v krajine. V roku 1973 uskutočnil Daud s pomocou armády štátny prevrat a vyhlásil republiku. Nemožno však tvrdiť, že išlo o akciu inšpirovanú Moskvou, hoci ju podporovali afganskí komunisti. Dá sa skôr predpokladať, že Daud chcel využiť vplyv a organizáciu komunistov pre svoje vlastné zámery. Potvrdilo sa to v roku 1975, keď ich vyhnal z vlády a usiloval sa obmedziť ich vplyv. Počas návštevy v Moskve sa však dostal do konfliktu s Leonidom Brežnevom. ZSSR sa nepáčilo, že Daud chcel uskutočňovať takú istú politiku, ako keď bol afganským premiérom. V Kremli však padlo rozhodnutie a dni Daudovej vlády už boli zrátané.
Aprílový prevrat v roku 1978 Za záhadných okolností bol na začiatku roku 1978 zavraždený Mir-Akbar Kchajbar, ktorý patril k zakladateľom Demokratickej strany afganského ľudu, ako znel oficiálny názov organizácie afganských komunistov. V tejto súvislosti však treba pripomenúť, že táto strana bola rozdelená na dve znepriatelené frakcie Parčam a Chalk. Hoci nie je vylúčené, že ho dal zavraždiť Daud, mohol byť zároveň aj obeťou konfliktu medzi týmito frakciami. Dvadsiateho siedmeho apríla 1978 zaútočili na prezidentský palác tanky a lietadlá. Prezident Daud, jeho rodina a telesná stráž sa odmietli vzdať. Na druhý deň bol Daud popravený aj s niektorými členmi svojej rodiny. Tridsiateho apríla bola vymenovaná nová vláda. Prezidentom Afganistanu sa stal Nur-Muhammad Tarákí, príslušník Chalku. Babrak Karmal z Parčamu sa stal podpredsedom vlády a zástupcom prezidenta, Hafizulláh Amín z Chalku ministrom zahraničných vecí. Ako prvý novú vládu uznal Sovietsky zväz a hneď s ňou aj podpísal zmluvu o priateľstve a vzájomnej pomoci. Reformy, ktoré uskutočnila nová vláda, mali protirečivý charakter. Na jednej strane sa uskutočnila pozemková reforma, ktorá zlomila ekonomickú moc statkárov a poskytla pôdu bezzemkom, zaviedla sa povinná školská dochádzka, ktorá mala nielen odstrániť negramotnosť, ale dať väčšiu šancu získať vzdelanie aj ženám. Na druhej strane sa však začala bezuzdná a nezmyselná protináboženská propaganda. Tá mala analógiu iba v dvoch krajinách, v polpotovskej Kambodži a Albánsku Envera Hodžu. Práve táto šialená kampaň umožnila zmobilizovať sily, ktoré v mene „svätej vojny“ začali viesť ozbrojený boj proti režimu. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa fundamentalisticky chápaného islamu sa vierovyznania delia na štyri kategórie. Do prvej patrí islam, ktorý je tým pravým náboženstvom, do druhej židovské a kresťanské vierovyznanie, ktoré možno za istých podmienok tolerovať. Do tretej patria pohani, ktorí majú na výber buď prijať islam, alebo sa nechať zotročiť. Štvrtá kategória – ateisti – nemajú právo na život.
Sovietska intervencia Dvadsiateho siedmeho decembra 1979 vstúpili do Afganistanu sovietske vojská, aby intervenovali v tamojšej občianskej vojne. Táto intervencia mohla mať niekoľko príčin. Jednou z nich mohla byť tradičná snaha ruskej politiky dostať sa k teplým moriam. Zároveň sa však zdalo, že Amín, ktorý študoval svojho času v USA, sa usiluje nadviazať kontakty s Američanmi. Sovietska intervencia zvrhla Amína, ktorého nahradil Babrak Karmal. Ten deklaroval, okrem iného, aj tolerantnejší prístup k islamu.
Súčasné pohľady Nepochybne vojenská intervencia v Afganistane, ktorá bola nesmierne nákladná a v ktorej mal Sovietsky zväz značné straty, bola jedným z faktorov vedúcich k pádu sovietskeho systému. Lenže dnešné Rusko nemusí napriek tomu trpieť obdobou amerického „vietnamského syndrómu“. Na strane afganských povstalcov totiž pôsobil istý saudskoarabský milionár. Američania totiž po roku 1978 a najmä po 1979 postupovali podľa zásady, že nepriateľ môjho nepriateľa je mojím priateľom a afganským povstalcom poskytli značnú pomoc. Akosi nezaregistrovali, že už vtedy predstavitelia islamského fundamentalizmu vyhlasovali, že vo svete pôsobia dvaja diabli, nielen ten, ktorý sídli v Moskve, ale aj vo Washingtone. Nejaký čas po odchode sovietskych vojsk sa v Afganistane dostali k moci fundamentalisti z hnutia Taliban. Hádam ešte na všeličo zvyknutej svetovej verejnosti ostalo v pamäti, ako vyzeral ich režim. Za americkú pomoc proti ZSSR sa odvďačili teroristickými útokmi na budovy v New Yorku a Washingtone. Situáciu v Afganistane nakoniec musela znova riešiť intervencia zahraničných vojsk, tentoraz amerických. Jednou zo súčastí súčasného chápania ruských dejín je odvolávanie sa na to, že práve Rusko svojou silou pomohlo z Európy vyhnať islamských Turkov a jedine mocné Rusko bude môcť Európu chrániť pred útokom islamského fundamentalizmu. Dejiny vedia byť niekedy veľmi ironické a často sa v nich prejavuje povestné „kúzlo nechceného“.
