Železnice

Na víkend zrušili všetky vlaky pozdĺž južného pobrežia. Dostať sa z Brightonu povedzme do Hastingsu sa dá náhradnou autobusovou dopravou. Tá je však neefektívna a najmä mešká. Mestské double-deckery totiž nejazdia veľmi rýchlo. Na našej stanici London Road v Brightone je oznam o výluke schovaný v zamknutej čakárni, len ťažko ho vidieť zvonka. Keďže na peróne je podozrivo pusto, zašiel som sa pre istotu pozrieť cez dvere. Ak by som to neurobil, čakám na nástupišti v dobrej vôli doteraz. Počas víkendov v Británii vynechávajú spoje bežnejšie ako cez týždeň, prebiehajú totiž „engeneering works“. Počas vlád konzervatívcov sa do verejných služieb investovalo veľmi málo. Je to problém zdravotníctva a verejného školstva (nehovoríme o súkromných školách, ktoré sú z trochu iného cesta), ale tiež verejnej dopravy. Ak v prípade školstva a zdravotníctva možnosť alternatívy existuje – škôl i ambulancií je dostatok, treba si len vybrať tie, ktoré ponúkajú lepšie služby – v doprave to celkom neplatí. Vedľa seba totiž nenatiahnete nekonečný počet železných tratí, jeden vlak druhý nepredbehne. Ak teda mešká jedna spoločnosť, meškajú všetky. Niektorí nahnevaní Briti hovoria, že si to tie súkromné spoločnosti robia nárokom, presne podľa pravidla o susedovej koze. Keď sa mne pokazí rušeň, prečo by mal konkurent prísť načas? Keď sme minulej noci čakali tri hodiny na vlak v East Croydone, v mestečku južne od Londýna a železničnej križovatke do južného Anglicka, pokúsili sme sa aj sťažovať. Vyplniť tlačivo, odovzdať ho zriadencovi a čakať počas decembrovej noci na náhradný spoj v spoločnosti zabudnutých a pripitých úradníkov z londýnskeho centra, je celkom fajn, najmä ak si človek rád ponadáva a podebatuje. Výsledok sťažnosti je však otázny. Iste, človek dostane domov vyrozumenie, zdvorilé ospravedlnenie, vysvetlenie príčin... Problém s dopravou to však nevyrieši. East Central a Thameslink, dve spoločnosti spájajúce juhovýchod Anglicka s Londýnom, totiž nemôžu za zanedbané trate. V tomto prípade im dávam za pravdu. Aj tak je spojenie hlavného mesta s „provinciami“ úctyhodne frekventované a porovnávať ho s našimi dvoma karpatskými IC vlakmi za deň je prinajlepšom zlý vtip. Ak spojenie Londýn – Brighton zabezpečujú dve firmy (hoci jazdia na rôzne londýnske stanice), južné pobrežie „obhospodaruje“ už len jedna: East Central. To nie je ako maslo, že si ho človek kúpi od iného výrobcu, alebo krčma, že možno zájsť do inej. Na našej trati operuje len jeden „súkromník“. Monopol ako vyšitý. Postsocialistická skúsenosť mi nahovára, že štát je veľmi zlý manažér. Určite je to pravda a vyberať si možno medzi zlými a horšími verejnými službami. Ak sú však železnice štátne, dá sa prinajmenšom nadávať na to, že na ne doplácame z vlastných daní a minister dopravy je priamo zodpovedný za svoj rezort. Ako sa však naťahovať s neosobným majiteľom železničnej spoločnosti (alebo skôr číslami na burze)? Keďže Briti sa tradične na verejné služby veľmi nespoliehajú, jazdia radšej vlastnými autami. Najnovšie sa diskutuje, ako vyriešiť preplnené cesty – problém vlastný celému „vyspelému“ svetu. U nás na juhu sa uvažuje o výstavbe novej diaľnice a o rozšírení pôvodných. Nedávno na BBC vysvetľovala elegantná mladá dáma – zástupkyňa združenia motoristov, že majitelia áut platia nemalé prostriedky na cestnú daň, aby mohli rýchlo a bezpečne cestovať do práce. Pri konečnom rozhodnutí o rozširovaní ciest ich preto treba mať na zreteli. Proti sú ochranári a mladí „nezávisláci“ (vytrvalo označovaní za bláznov a anarchistov), ktorí tlačia na zlepšenie verejnej dopravy. Po skúsenostiach s vlakovou dopravou v Spojenom kráľovstve, nemám o ďalšom víťazstve betonárov nijaké pochybnosti. Koniec koncov, diaľnica je predsa symbol prosperity a národnej hrdosti. Kto chce zostať zaostalý? -