Nejasný výklad jedného zákona
Nedávno sa na stránkach troch detských cestovných kancelárií objavilo upozornenie pre rodičov, že na základe zákona o cestovnom ruchu môžu tábory organizovať len cestovné kancelárie alebo cestovné agentúry. A tak sa spustila diskusia o celom výklade spomínaného zákona. Na jednej strane sú úradníci z ministerstva hospodárstva, na druhej organizátori táborov z radov občianskych združení, centier voľného času či školských zariadení. Opäť sa potvrdilo, že slovenská legislatíva má nesmierne diery. Paradoxne, tú istú právnu normu si teraz viacerí vysvetľujú po svojom. Dva paragrafy = dva výklady Problém je v samotnom výklade zákona. Prvý paragraf totiž hovorí, že „zákon upravuje niektoré podmienky podnikania v cestovnom ruchu a vzťahuje sa na služby poskytované prevádzkovateľmi cestovných kancelárií a prevádzkovateľmi cestovných agentúr“. Takže, prečo by sa ním mali zaoberať napríklad občianske združenia? Ibaže ministerstvo hospodárstva a Slovenská asociácia cestovných kancelárií tvrdia, že letné tábory môžu poskytovať len cestovné kancelárie. Tí totiž vychádzajú z druhého paragrafu, ktorý definuje, čo je to zájazd – kombinácia najmenej dvoch služieb, ako je doprava, ubytovanie, prípadne inej služby. Navyše „zájazd na účely tohto zákona je aj vopred zorganizovaný pobyt zahrňujúci len ubytovanie na viac ako tri noci v jednom ubytovacom zariadení akejkoľvek kategórie a triedy vrátane stanu, karavanu a ubytovania v súkromí“. Ak by sme sa teda na spomínaný zákon pozerali z tejto stránky, tak by sme museli dať za pravdu CK i Harachovmu rezortu. „Preto ak nejaký subjekt takúto činnosť vykonáva, musí splniť podmienky, ktoré definuje zákon – teda musí byť cestovnou kanceláriou, musí mať zmluvu o poistení cestovnej kancelárie pre prípad úpadku a s účastníkom zájazdu musí uzatvoriť zmluvu o obstaraní zájazdu,“ tvrdí v tlači Marián Bujna z Ministerstva hospodárstva SR. Ten istý Marián Bujna (alebo, že by išlo len o zhodu mien?), ktorý v komentári tohto zákona v Poradcovi podnikateľa tvrdí, že zákon sa vzťahuje na služby poskytované prevádzkovateľmi cestovných kancelárií a cestovných agentúr. Nuž, keď v legislatíve nemá jasno ani predstaviteľ predkladateľa... Poistenie výhodou? A tak sa začína hazardovať s verejnou mienkou. Niektorí rodičia si totiž môžu povedať, že nebudú riskovať a deti pošlú radšej do letných táborov, ktoré organizuje niektorá z CK. Tie sa totiž podľa zákona o cestovnom ruchu musia poistiť proti úpadku. Ale poslať deti napríklad s občianskym združením rovnako nenesie so sebou nijaké riziko. Predstavitelia detských cestovných kancelárií sa taktiež právom búria – občianske združenia a iné záujmové spolky im totiž konkurujú, no nemajú rovnaké podmienky. CK totiž musia platiť vysoké poistné, no ak by občianske združenie vybralo peniaze a tábor by nezorganizovalo, tak čelí obvineniu zo sprenevery. Na druhej strane občianske združenia sú neziskové organizácie, ktoré z toho, čo na tábor vyberú, ho aj vyplatia. To znamená, že im nezostávajú peniaze navyše. „Hlavná naša garancia spočíva v tom, že my nerobíme tábory pre finančný zisk, ale naším cieľom je poskytnúť kvalitný program za čo najprijateľnejšiu cenu. Ak hovoríme o cenách – koľko rodín zo sociálne slabších skupín si môže dovoliť poslať deti do tábora? My zabezpečujeme tábory aj pre deti, ktorých rodičia na to finančne nemajú,“ hovorí Viliam Jasaň z OZ Pre radosť. Z čoho by sa potom mali poistiť? Ďalšia vec je však aj tá, že v sume zájazdov cestovných kancelárií sa zohľadňujú aj výdavky na poistenie. Ak si však pozrieme tabuľku na tejto strane, tak z uvedených cestovných kancelárií nemajú podľa zoznamu poistených cestoviek poistenie tri. Koniec škôl v prírode Ak by sa potvrdil výklad zákona ministerstva hospodárstva a CK, tak by to malo dopad nielen na občianske združenia, ale aj centrá voľného času. Tie totiž v lete žijú predovšetkým z organizácie táborov. Ich predstavitelia síce argumentujú, že im túto činnosť povoľuje vyhláška ministerstva školstva, ibaže tá je vždy podriadená zákonu. A to si zrejme mnohí dnes neuvedomujú. Rovnako by to znamenalo koniec školským výletom a školám v prírode. Tie by totiž mohli organizovať len cestovné kancelárie, ktoré by na tom, pravdaže, výhodne zarábali. Kto však zaplatí učiteľky, ktoré pôjdu so žiakmi? Cestovné kancelárie? Alebo si učiteľky pre školy v prírode zoberú dovolenky? Nuž, to by museli veľmi milovať svoju prácu. Paradoxne, všetky tieto skutočnosti si pri schvaľovaní zákona neuvedomili predstavitelia ministerstva školstva, ktoré k nemu nedalo ani jeden pozmeňovací návrh. Koľko právnikov... Jozef Kirchmayer z detskej organizácie YETI sa listom obrátil aj na Slovenskú obchodnú inšpekciu o jasné stanovisko k tomuto zákonu. Bohužiaľ, nedočkal sa ho. V liste sa totiž okrem výkladu, čo všetko majú cestovné kancelárie robiť, uvádza: „Oznámenie detských CK (ktoré uvádzame v úvode tohto článku) možno považovať za užitočnú informáciu, ktorá nie je v rozpore so zákonom.“ Myslím, že k celému výkladu zákona to vôbec nepomohlo. Okrem toho, v samotných stanovách týchto občianskych združení sa nachádzajú ustanovenia, že môžu organizovať rekreačné pobyty pre svojich členov i nečlenov. Budú si musieť teda všetky tieto organizácie zmeniť svoje stanovy? Hovorí sa, že koľko právnikov, toľko výkladov. Celý problém spočíva v tom, že zákon síce definuje, čo je cestovná kancelária, ale už nehovorí, že len ona môže organizovať zájazdy. Podľa právnikov, na ktorých sa obrátil J. Kirchmayer z OZ YETI, sa ho spomínaný zákon netýka. O právny výklad už požiadal i V. Jasaň z OZ Pre radosť. Definitívne stanovisko by však aj tak mal dať predkladateľ. A to čo najskôr, pretože takýmto postupom sa deti a ich rodičia stávajú akýmisi rukojemníkmi jedinej právnej normy.
