Vyhrá Lionel Chirac
Krajina galského kohúta je rozpoltená. Voliči si po rokoch mocenskej kohabitácie prezidenta a premiéra nevedia vybrať, komu tentoraz zveria najvyššiu funkciu v štáte. Po prvom volebnom úspechu Tonyho Blaira vo Veľkej Británii a jeho potvrdení v nasledujúcich voľbách sa ďalší (najmä ľavicoví) európski politici zbláznili a tiež sa silou-mocou tlačia programovo do politického stredu, aby konjunkturálne oslovili čo najväčší počet voličov. Tí však vlastne nemajú na výber a čoraz častejšie sa rozhodujú ani nie podľa programu a princípov, ale na základe mediálnej kampane, imidžu a charizmy politikov. Vitajte v Amerike! Prezidentské voľby vo Francúzsku sú klasickým príkladom toho, ako gestá a mimika víťazia nad myšlienkami a činmi. Po tomto castingu demokracie dostane víťaz (ako konštatuje známy francúzsky publicista a politológ Alain Duhamel) „Oscara za najlepšie stvárnenie úlohy prezidenta“. Duhamel k tomu ironicky dodáva – „Vitajte v Amerike!“ Neogaullistický prezident Jacques Chirac sa zrazu verejnosti predstavuje ako súcitný konzervatívec a socialistický premiér Lionel Jospin (ktorý dlhé roky patril dokonca k ultraľavicovým trockistom) sa akoby ospravedlňuje: „Som síce socialista, ale môj program nie je socialistický, je veľmi moderný.“ Kedysi bolo francúzskym voličom všetko jasné a horúce debaty medzi socialistami a gaullistami ich len utvrdzovali, kto na ktorej strane stojí. A dnes? Pravičiar Chirac ich uisťuje, že po rapídnom znížení daní dá vybudovať dômyselnú sieť sociálneho zabezpečenia. Ľavičiar Jospin síce tiež ponúka (vďaka svojmu backgroundu a doterajšej politike dôveryhodnejšie) rôzne sociálne výhody, no tieto plány vraj nevytvárajú priestor na „prehnanú štedrosť“ sociálneho systému. Zavádza voličov aj tvrdením, že síce je zo socialistickej školy, no cíti sa ako „ľavicový realista“. V každom prípade sa Chirac jednoznačnejšie usiluje obracať svoj gaullistický kabát a radí sa o tom nielen so svojou cieľavedomou dcérou, ale priamo s americkým mediálnym expertom, ktorý ho štylizuje do polohy republikánskeho víťaza Georgea Busha. Premiéri prehrávali Niekoľko týždňov pred voľbami nevidia tri štvrtiny Francúzov nijaký rozdiel medzi týmito dvoma kandidátmi (a ostatní nemajú šancu postúpiť do druhého kola). Chirac a Jospin sa totiž za roky dohodnutej nekonfrontačnej politiky, ako keby naučili hovoriť spoločnou rečou. Extrockista Jospin, ktorý sa zameriaval na antikolonializmus a antitotalitarizmus, bez problémov kritizuje súčasnú politiku USA a nedávno sa zastal svojho ministra zahraničia Huberta Védrina, ktorý Washingtonu vytkol, že problémy sveta zužuje na úroveň boja proti terorizmu, chce ich vyriešiť prevahou vojenských prostriedkov a pristupuje k medzinárodným záležitostiam jednostranne, bez konzultácie s ostatnými. Chirac má v názore na posilnenie úlohy Francúzska na medzinárodnej scéne rovnaký názor ako Jospin a dokonca uviedol, že v zahraničnej politike nejestvujú medzi nimi žiadne spory. Príbuznosť postupov dokazuje aj to, že presadzovaná myšlienka profesionálnej armády je spoločným dielom prezidenta a premiéra, no i viaceré ďalšie kroky. Nečudo, že takmer 60 percent respondentov v prieskume odpovedalo, že ich volebný súboj vlastne nezaujíma. Obaja kandidáti sa vo vysokej politike pohybujú už desaťročia a mnohí Francúzi si myslia, že ich už ťažko dokážu niečím prekvapiť. Nerozhodnosť voličov dokazuje aj pohyb preferencií. Po začatí kampane viedol Chirac nad Jospinom, no krátko nato si miesta vymenili. V súčasnosti opäť vedenie prebral Chirac, no politológovia očakávajú, že Jospin znovu pôjde hore. Pripomeňme si však, že pred piatimi rokmi vyhrala ľavica parlamentné voľby, hoci preferencie ukazovali opak. Zaujímavý je aj iný moment. Úradujúci premiéri vo Francúzsku v prezidentských voľbách dosiaľ prehrávali a Jospin už raz v tejto pozícii neuspel proti Chiracovi v roku 1995... Tidli a Fidli Keď tretí preferenčne najúspešnejší kandidát, bývalý ľavicový minister vnútra Jean-Pierre Chevenement, označil Chiraca a Jospina za Tidliho a Fidliho (stále sa doplňujúce dvojičky z Carollovej knihy Alica v krajine zázrakov), rozkolísali sa dvaja hlavní kandidáti ku konfrontačnejšiemu vystupovaniu a ukázalo sa, že im to až také veľké problémy (pri všetkej galantnosti) nerobí. Vo svojej knižke Čas odpovedať kritizoval Jospin prezidentovo sedemročné pôsobenie vo funkcii a vytkol mu, že jeho vinou vznikali krízy medzi ľavicovým kabinetom a prezidentským úradom. V interview pre Le Monde ešte premiér označil za paradoxný úspech svojej vlády, že vlastne svojimi výsledkami pomáhala Chiracovi vylepšovať imidž. Ku klasike patrí polemika s predvolebnými vyhláseniami súpera: daňové sľuby Chiraca považuje Jospin za nereálne a teda nečestné. Chirac, ktorého aj pravicoví novinári pre rôzne škandály označujú (podobne ako Berlusconiho) za „pochybnú postavu európskej pravice“, v podstate nemá Jospinovi čo vyčítať, tak iba pripomína jeho trockistickú minulosť a označuje ho spolu s niektorými médiami za nudného suchára a strohého účtovníka. Pravdu povediac, Chirac sa v týchto charakteristikách nemýli (hoci Jospin pomerne úspešne priebežne svoj imidž mení). Terajšiu fázu osobných útokov však odštartoval premiér. Ten totiž pri jednom rozhovore vyslovil neúctivé slová, že prezident Chirac je opotrebovaný, zostarnutý a unavený. Hoci malo ísť podľa (len o 5 rokov mladšieho) premiéra o informačnú konverzáciu mimo magnetofón, verejnosť prijala útok negatívne a Jospin musel verejne v televízii vyjadriť ľútosť nad týmito slovami (hoci ich pritom pred kamerami zopakoval). Prezidentove kauzy Podobne ako s týmto výrokom je to aj s Jospinovým vyjadrením, že nemieni do kampane zaťahovať korupčné aféry. Robiť to naozaj nemusí, lebo médiá Chiracove prešľapy (a známe sú minimálne štyri korupčné škandály dotýkajúce sa prezidenta) pripomínajú ochotne aj samy. A nielen ony. Keď Chirac nedávno agitoval v rámci svojej kampane za zastavenie stúpajúcej kriminality pre nastolenie „nulovej tolerancie“ s tvrdým potrestaním aj tých najmenších priestupkov, Jospinov minister poľnohospodárstva Jean Glavany vyhlásil: „Nulová tolerancia je výborný nápad, ale len keď budeme mať aj nulovú imunitu.“ V inom prípade Chirac na základe verejných úvah o jeho prípadnom vypovedaní pred súdom oznámil, že ústava nedovoľuje prezidentovi, aby ho vypočúval sudca. Nato nepoškvrnený Jospin opäť pripomenul „bezúhonnosť“ a „poctivosť“ ako nutné kvality prezidenta republiky a zdôraznil, že zrušenie úplnej imunity prezidentského úradu patrí k ústredným bodom jeho programu... A o čo vlastne ide? Chiracovo osemnásťročné pôsobenie (1977 – 1995) na parížskej radnici je spojené s viacerými obvineniami. Vyčítajú mu napríklad, že ako primátor v rokoch 1992 až 1995 využil financie daňových poplatníkov na sériu súkromných zahraničných ciest. V tomto prípade Travelgate už vyšetrovatelia vlani vypočuli Chiracovu dcéru Claude kvôli jej spoločnému letu s otcom do New Yorku lietadlom Concorde v roku 1995, no Chirac vypovedať odmietol. V októbri Najvyšší súd prezidentovu imunitu potvrdil, čím de facto zastavil vyšetrovanie aj ďalších Chiracových káuz. Minulý týždeň však súd odmietol podnet bývalého Chiracovho poradcu, aby sa z procedurálnych dôvodov zrušilo vyšetrovanie úplatkárskej aféry, v ktorej mali stavebné firmy financovať činnosť politických strán v oblasti Paríža. V Chiracov neprospech vypovedal niekdajší lokálny politik neogaullistického Združenia pre republiku (RPR) Didier Schuller, ktorý sa vrátil do Francúzska vo februári po tom, čo strávil sedem rokov v karibskej oblasti, skrývajúc sa pred francúzskou justíciou. Schuller „zaspieval“ veľmi výrazne. Pri vypočúvaní potvrdil svedectvo z videokazety, na ktorej bývalý vysoký predstaviteľ RPR Jean-Claude Méry pred svojou smrťou obviňuje Chiraca, že bol prítomný pri preberaní úplatku vo výške piatich miliónov frankov. Schuller sa s Mérym stretol v roku 1994, keď žiadal o ochranu, aby ho v afére spojenej s výstavbou mestských sociálnych bytov v Paríži neumiestnili do vyšetrovacej väzby. Méry, ktorý pred videokamerou podrobne opísal systém úplatkov spojených s výstavbou bytov, vyhlásil, že má právo, aby ho Chirac ochraňoval, lebo mu odovzdal osobne päť miliónov frankov v hotovosti... Jacques Chirac musí nadchádzajúce voľby vyhrať, pretože pred súdom by po zrušení imunity ťažko dokazoval svoju nevinu.
