Do diskusie a na spresnenie
Igor Daniš v článku Odľudštenie práce a diela (SLOVO 25/2002) uvádza viacero pozoruhodných pripomenutí mechanizmu a čŕt spoločenskej, prevažne kapitalistickej výroby, služieb a deľby práce. Rozoberá problematiku spotreby, tzv. nepriameho cenového mechanizmu, vynaliezavosti obyvateľstva, nerovnomerného regionálneho vývoja a zaujímavostí v niektorých odvetviach. Článok je inšpiratívny, no obsahuje aj viaceré nepresnosti a zúžené zovšeobecnenia. Autor tvrdí, že „kapitalizmus je systém založený na spotrebe“. To nie je typické len pre kapitalizmus, ale pre všetky typy hospodárskych systémov. Z obsahu textu vyplýva, že je vlastne zle, ak sa „vyrába nadbytok“ a že je ho „nevyhnutné spotrebovať“. Z hľadiska spotreby i zdravej konkurencie je predsa správna prevaha ponuky. Zažili sme, čo je to prevaha dopytu: úplatky, rady pred obchodmi, stresy, poukazy, predaj na lístky a poradovníky, prideľovanie devízového prísľubu a podobne. Je teda správne, ak majú „stres“ z nadbytku výroby výrobcovia a obchodníci. Musia a vedia ho riešiť zľavami v akciách, znižovaním objednávok i výroby, exportom na iné trhy atď. Dávny sklon človeka Autorovi sa zrejme nepáči, že „práca sa čím ďalej, tým viac mechanizuje a odľudšťuje“. Nechápem, prečo mu to prekáža. Veď je to dávny sklon človeka odovzdávať prácu strojom. Vďaka tvorivým vynálezcom a vedcom, vrátane odborníkov na organizáciu práce, sa ustavične zvyšuje automatizácia výroby a produktivita práce. Vďaka tomu sa rozširuje voľný čas. Na niektorých pracoviskách je už dlho problémom, čo dať ľuďom robiť počas pracovnej smeny. To je samozrejme ľahší prípad, ako keď ľudia boli, a niekde ešte stále sú, iba doplnkom strojov. Dnešní „robotníci“ pri automatických linkách musia mať nielen stredné odborné školy, ale často aj nadstavbové odborné, či dokonca úplné vysokoškolské vzdelanie. Ide teda aj o rast vzdelanostnej a kultúrnej úrovne obyvateľstva. Chybou je len to, že ľudia zatiaľ nevedia zmysluplne využívať voľný čas. Veľa práce je však naďalej rutinérskej. To však nie je novinka, ako tvrdí I. Daniš. Riešenie problémov je napr. v znižovaní pracovného času na 30 - 35 hodín týždenne, prípadne i menej. Proti tomuto trendu sa stavia väčšina politikov i občanov. Je to síce pochopiteľné, no – najmä pokiaľ ide o politikov, vysokoškolských pedagógov a vedcov, ktorí by mali byť nositeľmi pokroku – neospravedlniteľné! Nepochopiteľné je konštatovanie, že sa ľudia začínajú deliť na aktívnych a pasívnych. Tak to predsa v histórii vždy bolo. Chýba stanovisko autora článku k uvádzanému paradoxu, že šport je financovaný z reklám, podobne ako televízia, či rozhlas. Obdobne nie je jasné, či sa I. Daniš prikláňa k odstraňovaniu dotácií do poľnohospodárstva. Osobne som za ich celosvetové odstránenie, v záujme uplatnenia jedného z opatrení na vyriešenie svetového hladu a presadzovania normálneho trhového mechanizmu, ktorý je v oblasti poľnohospodárstva deformovaný a deformujúci. Sloboda spotrebiteľa – nekupovať Metodickou chybou je tvrdenie, že súkromná príprava konzerv v domácnostiach neprispieva k tvorbe hrubého domáceho produktu, že ju vraj nevykazuje štatistika. Nie je to pravda. Vykazuje sa, a to v rámci naturálnej výroby a spotreby, vrátene produkcie záhradkárov, včelárov a podobne. Tvrdenie, že priemyselne vyrobené potraviny sú nechutné, je prehnané a v prípade množstva výrobkov nepravdivé. Koniec koncov, ak by to tak aj bolo – nič nás nenúti ich kupovať. Podobne má obyvateľstvo slobodu nekupovať tenké odevy, pretože ponuka je bohatá, teda zahŕňa i odevy zo silnejších látok. Máme aj možnosť dať si oblečenie ušiť z vybraného typu látky. Pokiaľ ide o dopravu a jej negatívny vplyv na životné prostredie, preplnenosť ciest a pomalosť prepravy, zo spoločenských dôvodov by zrejme bolo vhodné zvýšiť dotácie, a to na ekologické typy dopravy, na zvýšenie rozsahu, dostupnosti a kvality mestskej hromadnej dopravy. Daniš tiež nesprávne tvrdí, že pri posudzovaní „bohatstva“ sa „vôbec nespomína vynaliezavosť“ obyvateľstva. To nie je pravda, odhaľuje to ďalšiu neznalosť autora. Tentoraz v oblasti metodiky definovania tzv. národného bohatstva. Jednou z najvýznamnejších položiek v ňom je vzdelanie obyvateľstva, čo hovorí aj o vynaliezavosti. Oceňuje sa tak vysoko, že tvorí takmer polovicu národného bohatstva SR. Správne sú konštatovania o spotrebiteľoch Slovenska, ktorí nakupujú napr. drahé zahraničné autá nad hranicu svojich príjmových možností, čím sa znižuje predaj domácej produkcie. Čo však s tým? Rovnako sa dá súhlasiť s námetom diskutovať o otázkach odľudštenia práce a jej výsledkov. Myslím si však, že nejde o odľudštenie práce, ale len o zmeny v charaktere práce.
