Napokon rozhodne Volič
Jankov vŕšok neďaleko Uhrovca, pamätné miesto protifašistického odboja a SNP, bol 30. augusta 1992 svedkom posledného prejavu uhrovského rodáka Alexandra Dubčeka pred tragickou haváriou, ku ktorej došlo o dva dni neskôr, cestou do Prahy na zasadanie Federálneho zhromaždenia ČSFR. Pri 48. výročí Povstania sa tu stretli ako každý rok jeho účastníci, ale i tí mladší, ktorí ctia tradície antifašizmu a boja proti totalite a intolerancii. Počas osláv pred desiatimi rokmi Dubček poskytol aj zrejme posledný rozhovor vtedajšiemu redaktorovi Pravdy Martinovi Krnovi o problematike ľavicového hnutia na Slovensku. Bolo bezprostredne po parlamentných voľbách. Nekonečné rozhovory predchádzajúcich garnitúr ČR a SR o úprave vzájomných vzťahov v spoločnom štáte sa skončili neúspechom. Víťazi volieb začínali debatovať o pokojnom rozdelení federácie na dva samostatné subjekty. Plný optimizmu Alexander Dubček na jar 1922 vstupom do Sociálnodemokratickej strany Slovenska uzavrel svoj osobný i rodinný historický oblúk politicko-programového zrenia, ktorý bol aj symbolickým vyjadrením sebareflexie jeho i časti radikálneho robotníckeho hnutia. To po vybočení k sovietskemu modelu socializmu sa vracalo späť na bázu Európy k overeným zásadám sociálnej demokracie. Dubček bol v tom čase plný optimizmu a tak aj v rozhovore posudzoval aktuálny vývoj ľavicových strán na Slovensku. A to napriek výsledkom volieb, ktoré nevyzneli pre SDSS až tak priaznivo. Do Slovenskej národnej rady sa SDSS nedostala (získala len 4 percentá oproti roku 1990 – 1,8), no bol to určitý posun vpred, lebo do Snemovne národov FZ (6 percent) sa vďaka osobnosti Dubčeka a jeho kandidatúre v západoslovenskom kraji prebojovala. Kauza dohôd medzi SDĽ a SDSS, ktorá je obsahom rozhovoru A. Dubčeka s Krnom (Pravda ho uverejnila až 23. novembra 1996.), je síce v kontexte uplynulého desaťročného úsilia o vytvorenie veľkej modernej ľavicovej strany sociálnodemokratického typu len epizódou, ale veľmi signifikantnou. Prispieva k pochopeniu, prečo o. i. k tomu došlo. Na jar 1922 bola pripravená na podpis zmluva o spoločnom postupe SDSS a SDĽ vo voľbách. Po príchode Dubčeka do SDSS na jeho návrh vedenie strany od jej podpisu ustúpilo. Neskoršie – 25. augusta 1992 – Alexander Dubček a Peter Weiss podpísali novú dohodu o spolupráci. Vtedajší predseda SDĽ ju priliehavo nazval dohodu o „strategickom partnerstve“. Príčiny neuzavretia dohody Zrušenie pripravenej dohody o koalícii vo voľbách vyvolávali na obidvoch stranách protichodné nálady. Aj kritici tohto rozhodnutia v SDĽ (Peter Juza) neskôr pripúšťali, že členská základňa obidvoch strán neakceptovala návrh svojich lídrov. Zrejme zloženie a životné skúsenosti ich členov z čias totality boli vtedy predsa len natoľko protichodné, že medzi nimi existovali také animozity, že ich dva roky po novembri 1989 v hektike tých čias nedokázali eliminovať a či prekryť „vyšším princípom“. Dubček obhajoval svoj postup tým, že by uzavretie koaličnej dohody bolo predčasné a že zachovanie existencie dvoch samostatných subjektov pomôže zbližovaniu aj ďalších ľavicových prúdov. Rokovania sa viedli s Robotníckou stranou Slovenska a s Hnutím poľnohospodárov SR. Pravdepodobne pôsobili pritom výrazne aj motívy, ktoré bývajú v politike časté, teda kto bude lídrom (hegemóm) tých-ktorých procesov. Je to evidentné aj z jeho konštatovania, že pri zbližovaní s ďalšími ľavicovými prúdmi a pri hľadaní novej cesty k demokracii je dobré, aby zaznievala aj oponentúra. Usiloval sa, aby zbližovanie prebiehalo i v závislosti od pozitívnych zmien v samotných ľavicových subjektoch, od skutočného osvojenia si klasických hodnôt európskych sociálnych demokratov združených v Socialistickej internacionále. Privítal preto interný vývoj v SDĽ, ktorý ju formuloval (chápal to ako proces, ktorý ešte len prebieha) „na modernú ľavicovú stranu“ hlásiacu sa k zásadám SI. Na druhej strane pripúšťal, že možno by „cesta sociálnej demokracie do slovenského parlamentu bola v prípade podpísania zmluvy ľahšia a istejšia, ale je dobré, že sme získali nové skúsenosti“. Žiaľ, že sa nám, bývalým účastníkom reformného procesu z roku 1968 nepodarilo Dubčeka presvedčiť, aby založil novú stranu, ktorá by sa usilovala o zjednotenie prúdov a osobností inklinujúcich k politickému spektru naľavo od stredu. Pôvodná myšlienka o Konzultačnej skupine strany vylúčených ako jej zárodku sa neujala a Klub Obroda Slovenska a Strana demokratického socializmu ju nenahradili. Aj keď v novembri a decembri 1989 pro futuro novú stranu nezamietol, na jej založenie v daný moment nedal impulz. Vajatanie vo VPN bolo z hľadiska uvedených cieľov, najmä keď sa toto hnutie profilovalo doprava, kontraproduktívne v podstate už od jesene 1990. Nebol iba väzňom na slobode Dubček sa často vníma len ako politický symbol z roku 1968 a z obdobia, keď bol dvadsať rokov „väzňom na slobode“. Podceňujú sa jeho programové postoje po novembri 1989 a zabúda sa na to, že vo funkciách, ktoré vtedy zastával, chcel pôsobiť aj ako reálny politik, ktorý nielen reprezentuje, ale i riadi a vedie. Jeho ambícia vytvoriť na Slovensku modernú ľavicovú stranu európskeho typu sa opierala o zásady sociálnodemokratických strán, ktoré úspešne pôsobili v podmienkach trhovej ekonomiky a pluralitnej občianskej spoločnosti. A to všetko v procese európskej integrácie, ktorú spoluvytvárali, zdokonaľovali a naďalej zdokonaľujú. Okrem iného, ak je táto integrácia úspešná, tak najmä preto, že funguje na báze „vyššieho princípu“, konsenzu medzi pravou a ľavou časťou spektra v základných bodoch štátnopolitických záujmov a prosperity krajiny. To pochopiteľne nevylučuje, ba aj predpokladá politickú súťaž a všetko, čo s tým súvisí. Pre svoje zámery Dubček chcel a mohol využiť dobré kontakty a dôveryhodnosť, ktorú mal v kruhoch demokratických politikov Západu. Ďalším zdrojom sa mu stali viaceré princípy výkonu politiky z obdobia reformných úsilí roku 1968, pokiaľ boli funkčné. Sociálna spravodlivosť a snaha o vytvorenie podmienok pre ňu za prispenia demokracie a výkonného sociálno-trhového hospodárstva sa stali hodnotovými stálicami jeho celoživotného úsilia. Pod tlakom zištných skupín Mnohé negatívne javy a procesy, ktoré deformujú pôsobenie a pôvodné funkcie politických subjektov, ako klientelizmu a lobistické prepojenia, pri ktorých sa strana dostáva pod tlak zištných skupín, boli vtedy len v zárodočnej podobe. Tieto javy sa zvlášť citlivo vnímajú, ak sa spájajú s pôsobením ľavicových strán (pravici to akosi viac „pristane“ už historicky). Dubček na tieto momenty upozorňoval a kládol dôraz na morálku a etiku v politike, ako aj na vytvorenie funkčného kontrolného mechanizmu. Taktiež na aktivitu občanov a ich priame zapájanie sa do verejného života a politiky. O jej význame ho presvedčila česká a slovenská jar 1968. Obdobne podnetne pôsobilo i odbúravanie princípu nomenklatúrnych kádrov, ktorý však, zdá sa, v súčastných podmienkach začína nahradzovať systém rozhodovania koaličnej rady alebo stranícka parcelácia postov. Politika bola najmä pre ľavicového politika Dubčeka vec verejná a mala slúžiť občanovi. Všeličo sa dá Dubčekovi a dubčekovcom vyčítať, ale majetková ziskuchtivosť asi sotva. Úsilie o vytvorenie jednej veľkej stany sociálnodemokratického typu má už dnes svoje dejiny a pochopiteľne, že sa nevyčerpáva rokmi 1990 až 1992. Ale tie mnohé nielen naznačili, no žiaľ aj predznamenali. Po Dubčekovej smrti (7. novembra 1992) a totálnom zlyhaní manažmentu SDSS sa pozornosť sústredila na SDĽ. Dnes je však situácia iná. Odrážajú ju aktuálne predvolebné preferencie. Otvorená je otázka, či vôbec bude mať ľavica v parlamente svoje zastúpenie, a ak áno, tak aké?! Ostáva len dúfať, že prepad a atomizácia ľavicovej politickej scény dosiahla už dno a povolebná realita prinúti manažment strán ku kooperácii, aby sa vízia spred desiatich rokov konečne stala realitou. Že to možné je, toho dôkazom sú strany sociálnodemokratického typu v ČR, Poľsku i Maďarsku. Dokázali, že aj v podmienkach transformačného obdobia je možné programovo osloviť voličov a pritom neopustiť východiskové hodnoty. Ale okrem programového zlyhania je tu aj problém lídrov. Nemôže každý subjekt a jeho lídri vychádzať z presvedčenia, že len on je „povolaný“ a konsenzus chápe tak, že ustúpi iba ten druhý. Že o tom, kto to bude, kto dostane dôveru a akú, by malo rozhodnúť len ,,Jeho veličenstvo Volič – Občan“ a to autenticky, bez postranných šumov. V poslednom čase akoby sa u nás prehlbovali rozdiely medzi pojmami ľavičiar, socialista a sociálny demokrat v nazeraní na programové princípy, aj v praktických politických krokoch. To povolebnú situáciu a možnosti integrácie na ľavom spektre zasa iba sťaží.
