Dokonalá deprofesionalizácia
Od skončenia druhej svetovej vojny prežilo Slovensko tri zvraty, ktoré možno nazvať revolučnými. Ten prvý v roku 1948 stál veľa životov na popraviskách i vo väzeniach, pri druhom v roku 1968 sa uplatnila najmä neväzenská perzekúcia ľudí, tretí po roku 1989 prebehol nežne a naoko bezbolestne. Vždy však išlo o výmenu ľudí, ktorí sa už naučili racionálne vládnuť, za osoby neskúsené, ktoré neraz zabudli na svoj prirodzený rozum a rozvracali dovtedy platné, ba hádam i osvedčené normy duchovného, kultúrneho a ekonomického života. Ľudia pripravení vládnuť čakali, kým sa revolučný ošiaľ premení na chaos, v ktorom prestane byť jasné, kto je vlastne kto, a nastane čas na opätovný, transformovaný prienik do posvätnej moci, ktorá pre jedných znamená sociálny rast, pre väčšinu schudobnenie. Nič nové sa nevybudovalo Všelikde sa dnes píšu nekrológy o slávnych časoch slovenskej literatúry, divadelnej, televíznej i kinematografickej tvorby. Žehná im svojou pravicou súčasný minister kultúry, ktorý ich zašlú slávu kedysi spoluvytváral. Rozhliada sa z vrcholca nešťastnej pyramídy, ktorú za trinásť rokov stihla postaviť plejáda neschopných koryfejov literatúry a ešte pochybnejších usmerňovateľov verejnoprávnej televízie a privatizérov kinematografie. Nič nového sa nevybudovalo, no o to viac sa všeličoho zašantročilo, rozpredalo, či jednoducho vyparilo. Ani pri jednom z revolučných zvratov na Slovensku nevznikla zodpovedná analýza toho, čo sa v minulosti robilo dobre a čo zle. Miesto tézy, že dobré treba rozvíjať a zlé potláčať, zmietlo sa vždy všetko a do národa sa vštepovalo, že opäť treba začínať od nuly a podľa možnosti i s novými ľuďmi. Najlepšie je takisto vyberať poslušných, ktorí majú deficit vo vývoji psychologického, sociologického, sociálneho a ekonomického cítenia. Tí predsa cítia, čo treba deštruovať, no čo je koncepcia plodnej rekonštrukcie, zväčša nevedia. Náš politik či úspešný podnikateľ nerád vidí, ak sa mu syn zamiluje do dcéry nesolventných rodičov a usiluje sa takej láske zamedziť. Nerád však počúva, že z elitárstva zámožných vrstiev vyrastá sociálny rasizmus, ktorý môže vyústiť do opätovného rozdelenia spoločnosti na urodzených, prvoradých či druhoradých, ba do kást s dedičnými povoleniami. Všetko, čo už na svete bolo, môže sa zopakovať v modernejšej podobe, ba už prichádza k takejto transformácii. Boj proti globalizmu vychádza aj zo skutočnosti, že len zlomok ľudí býva v lukratívnych vilách za milióny dolárov. Oveľa viac je odkázaných na život v otrasných slumoch megapolisov a v biede zaostalosti tretieho sveta to vidí a podľa svojich možností koná. Svet by asi nepotreboval globálnu políciu, keby v ňom zavládla naozajstná globálna demokracia. O tejto skutočnosti sa často rečnieva, no prax je na hony vzdialená. Realista skôr káže zlikvidovať nevyberanými spôsobmi všetko, čo sa vytŕča z nalinkovanej normy, aby všetky drobné teritóriá živorili na primeranej podúrovni. Ide o autentickú európsku kultúru V súčasných slovenských podmienkach sa nakrútia jeden-dva filmy ročne, jeden približne za tridsať miliónov korún. Zvyčajne sa nikam do zahraničia nepredajú, v kinách ich vidí priemerne päťdesiattisíc divákov. Jednoducho sa dá teda vyrátať, nakoľko sú stratové. Komorný televízny videofilm sa však dá vyrobiť za päť miliónov korún. Nielenže ho z našich obrazoviek vidí okolo milióna vnímateľov, ale pri trocha obratnej politike manažmentu sa dá predať alebo aspoň zameniť priemerne za päť podobných artefaktov iných verejnoprávnych európskych televízií. Všetky tieto televízie chcú čeliť invázii nadnárodnej hamburgerovej produkcie na obrazovkách, takže takýto obchod je nielen možný, ale i vítaný. V nedávnej minulosti sa niektoré slovenské inscenácie či televízne filmy dabovali až do pätnástich jazykov. Slovenské rozprávky a Večerníčky patrili medzi najlukratívnejšie ponuky svetového trhu. Koncom 80. rokov sa za ne získavala jedna západonemecká marka za necelé tri koruny československé. V Česku tento boom trvá a spoločnosti, ktoré si podelili trebárs filmové ateliéry v Zlíne, sú vysoko ziskové. Podobné časy pre Slovensko odplávali ani oblaky. Tvorba Večerníčkov v slovenskom Krátkom filme zanikla, no nepreniesla sa do STV, ako každý očakával. Bolo asi jednoduchšie vyhovoriť sa na zastaranosť technického zariadenia a centrum animovanej tvorby administratívne zrušiť. Najlepších animátorov a dramaturgov poprepúšťali, nech sa živia, ako vedia. Nemuselo k tomu prísť, keby STV nebola za babku predala práva na vysielanie najlepších večerníčkových seriálov cudzím partnerom. Seriál A je to zarába napríklad pre Bonton viac ako kedykoľvek predtým a získal zákazku na ďalších vyše tridsať dielov. Keby takto hospodárila STV, mala by za čo zrenovovať svoje zariadenia. Pripíšu sa vari niekomu tieto straty z ľudskej hlúposti? Kto je za ne zodpovedný? Neponáša sa to priam dojemne na zbytočné miliardové straty celej našej ekonomiky? Štát sa ľahko vzdáva kultúry Je možné ešte tvoriť takú kvalitu ako kedysi, keď najmä mladšia generácia hercov je taká pokazená prácou v dabingových štúdiách, že sa už málokto dokáže naučiť spamäti texty? Môže byť ešte umelecká tvorba v STV naozaj prestížnou tvorbou, a nie iba horšou či lepšou improvizáciou? Verejnoprávnej televízii dnes dominuje spravodajstvo, ktoré od jej prvopočiatkov nebolo nezávislé. Živoria zábavné žánre, ktoré spovrchneli až k nevkusu a prejavuje sa na nich invenčná opotrebovanosť starnúcich interpretov. Umelecké dokumenty z uzľových dejín sa vyrábajú už len v Čechách, Slovensko v nich vidíme skreslené ako kedysi oficiálnou históriou. Deprofesionalizácia STV po mnohých reorganizáciách je, zdá sa, dokonalá. Pripomína kedysi chýrnu nemocnicu, v ktorej primárske miesta obsadili lapiduchovia. Vysoká profesionálna erudícia televíznych manažmentov na Slovensku je iba rozprávkou a v Rade STV už ani len dobro nevíťazí nad zlom. Kvalitatívna rekonštrukcia týchto zložiek je akútnou potrebou dňa. Ľudia, ktorí by si od zubára nedali zoperovať slepé črevo, sa cítia ako špičkoví odborníci v oblasti, na ktorú ich zväčša nepripravovala nijaká škola a ktorej nemali čas porozumieť. Doteraz jestvujúci profesionáli živoria, odchádzajú do dôchodkov, vymierajú. Už teraz môže rekonštrukcia dávno dosiahnutej kvality trvať desať až dvadsať rokov. Aký je to asi štát, ktorý sa tak ľahko vzdáva dôležitej časti svojej autentickej kultúry?
