Prosba o smrť je výzvou ľudstvu
Švajčiarska asociácia Exit umožňuje každoročne asi 120 ľuďom, ktorí sú ťažko a nevyliečiteľne chorí, aby dôstojne odišli zo sveta. Ich najčastejšou diagnózou býva rakovina a za ňou nasledujú nervové, srdečné a cievne ochorenia, poranenia chrbtice a AIDS. Prostriedkom na odchod z tohto sveta býva trojnásobná dávka silných barbiturátov.
Spomínaná alpská krajina je jedinou, kde umierajúcemu môže dopomôcť k skoršiemu odchodu nielen lekár, ale aj laik. Táto skutočnosť však so sebou nesie aj tragické dôsledky. Od začiatku roka môžu s povolením mestskej rady v Zürichu organizácie propagujúce eutanáziu pôsobiť aj v domovoch dôchodcov a v liečebňach dlhodobo chorých. Tu sa starí ľudia, chorí a psychicky oslabení, ocitajú pod tlakom otázok, či uvažujú o samovražde a akému typu smrti by dali prednosť. Podľa svedkov sa jedného starého pacienta pýtali, či by chcel radšej ukončiť život sám, alebo by si želal, aby to za neho urobil lekár. Po hodinovom tlaku vyčerpaný muž len sedel a mechanicky na otázky odpovedal: áno, áno, áno...
Posledné východisko
Keď pred 10 rokmi v USA vyšla kniha Last Exit (Posledné východisko) psychológa Dereka Humphryho, dostala sa na čelo rebríčka kníh označovaných Praktickí radcovia, kde kraľovala 17 týždňov. Za rok sa tohto sprievodcu pre samovrahov predalo pol milióna výtlačkov. Krátko po vyjdení knihy spáchalo 33 ľudí v New Yorku samovraždu zadusením v igelitovom vrecku natiahnutom cez hlavu, ako odporúčala príručka. Kniha určená beznádejne chorým zasiahla širokú kategóriu osôb želajúcich si zomrieť. Aj takých, ktorí by možno potrebovali iba osobnú radu psychológa.
Humphry, ktorý sám manželke trpiacej rakovinou podal zmes tabletiek spôsobujúcich po požití smrť, založil v roku 1980 Hemlock Society (Spoločnosť Bolehlav) propagujúcu právo na eutanáziu. Len v USA má spoločnosť desaťtisíce členov a desiatky poradní a pobočky má aj v Európe. V Nemecku sú členmi takejto organizácie tiež známe osobnosti politického a umeleckého života. V tejto krajine však oficiálne pre eutanáziu pochopenie nemajú, pretože tam existujú ťaživé spomienky na praktiky nacistov. Tí po nástupe k moci, no najmä počas 2. svetovej vojny v rámci programu eutanázie nariadili usmrtiť tisícky "menej hodnotných" osôb - nevyliečiteľne chorých a duševne či fyzicky postihnutých. Dnešná nemecká ministerka spravodlivosti tvrdí, že nemá námietky proti tomu, aby sa proces zomierania uľahčil, no nie tým, že chorého (aj keď si to želá) usmrtia.
Bolesť a samota
Jedným z najčastejších argumentov nevyliečiteľne chorých ľudí v žiadosti o eutanáziu je utrpenie z neznesiteľných bolestí. Moderná medicína je však dnes schopná utíšiť každú bolesť. Najrozšírenejšie je dávkovanie opiátov a obzvlášť morfínu. Paliatívnou (podpornou, zmierňujúcou) starostlivosťou možno v mnohých prípadoch smrteľne chorého sprevádzať až do jeho skonu. Existujú už dokonca lieky morfínového typu stonásobne účinnejšie než morfín pri užívaní ktorých môže pacient v konečnom štádiu zhubnej choroby zomrieť tak, že nevníma bolesť. Vznik závislosti pri užívaní liekov utišujúcich bolesť je právom považovaný za menšie zlo, než utrpenie.
Taktiež odstrániteľným dôvodom, pre ktorý si nevyliečiteľne chorí želajú zomrieť, je pocit zbytočnosti a obťažovania okolia, vrátane svojich najbližších. Takíto chorí ľudia pociťujú vinu za to, že sú záťažou pre ostatných, hanbia sa za svoj stav. Ich beznádej, zúfalstvo, či kapituláciu môže liečiť prítomnosť a starostlivosť blízkych, ich povzbudenie a podpora. Zdieľať s človekom jeho utrpenie a umieranie je mimoriadne ťažké a nemožno nikoho viniť, keď to nedokáže. Umierajúci, ktorý posledné chvíle svojho života strávi v atmosfére ľudského záujmu (pomôcť môže sestrička i lekár) odchádza zo sveta aj bez žiadosti o usmrtenie.
Facka dôstojnosti
Všetky dobré rady ako nahradiť eutanáziu sú zbytočné, keď spoločnosť nevytvára podmienky na dôstojné dožívanie svojich smrteľne chorých občanov. V čase, keď pribúda dlhovekých so stareckými ťažkosťami a rozširuje sa počet osôb trpiacich civilizačnými chorobami, je od štátu nezodpovedné a neetické, keď necháva zdravotníctvo materiálne podvyživené, keď chýbajú potrebné lieky, prístroje, zdravotnícky personál. Tí, ktorí chránia naše zdravie a život, si zasluhujú mimoriadne materiálne ocenenie za svoju obetavosť.
Spoločnosť, ktorá právne vystupuje proti eutanázii, no sama uplatňuje sociálnu eutanáziu, je pokrytecká a nemorálna a treba ju zmeniť. Bezbrehý liberalizmus existujúceho trhového systému, pre ktorý je neefektívne starať sa o ľudí neschopných mu viac slúžiť, je receptom na sebadeštrukciu. Pre chudobných, ktorí si nemôžu dovoliť platiť za drahé lieky utišujúce bolesť, za ošetrenie svojich preležanín a výmenu plienok, je eutanázia skutočným vyslobodením. Za záchranu ju považujú aj tí, ktorí takúto sociálne nespravodlivú spoločnosť riadia. Masové rozšírenie eutanázie by ideálne spomalilo rozklad dôchodkového systému, znížilo by preplnenosť nemocníc a domovov dôchodcov, spomalilo by stúpajúce náklady na lieky a liečenie. V čase, keď rozklad morálky odstrčil do úzadia medzigeneračnú i prostú ľudskú solidaritu a kultúra smrti vedie víťazný pochod svetom, je nad lôžko takéhoto systému potrebné zavesiť nápis DNR (do not resuscitate) - neoživuj!
