V inom NATO sme už boli
Šťastný to národ, občania a štát, ktorý sa dostane do NATO! Čaká ho tam stabilita, prosperita a bezpečnosť. Aspoň takto nám to predkladajú platení a neplatení oficiálni vykladači šťastnej budúcnosti Slovenska.
Keď som sa nad tým zamyslel, tak som tiež zistil, že NATO je fantastická organizácia, ale, bohužiaľ, len pre niekoho. História ponúka veľa príkladov, keď občania regiónu alebo štátu boli už veľakrát v NATO, len sa to vždy ináč nazývalo.
Napríklad India ako anglická kolónia pred Druhou svetovou vojnou bola v "anglickom NATO". V roku 1901 tam 900 belochov vládlo 300 miliónom Indom. V tom čase na jedného britského vojaka v Indii pripadalo 4000 indických vojakov. Úlohou indických vojakov pod anglickým velením bolo chrániť cudzí majetok nielen v Indii, ale aj za jej hranicami. Aj ho chránili. Napríklad, keď sa 8. 12. 1941 japonské vojská začali vyloďovať v Malajzii, Angličania proti nim nenasadili Britov, ale 10. a 11. divíziu Indov. Zle trénovaní Indovia tam vykrvácali, ale útok Japoncov nezastavili.
Podobných príkladov by sme našli veľa nielen vo svete, ale aj zo Slovenska. Občania žijúci na území Slovenska už boli taktiež neraz v NATO, ktoré sa nazývalo ináč. Napríklad len v 20. storočí sme boli v NATO dva razy. V roku 1914 majetok, ktorý na území Slovenska produkoval hodnoty, patril väčšinou cudzím majiteľom. Cudzí majitelia si ho na území Slovenska potrebovali chrániť. A ideálne bolo, aby im ho chránili občania žijúci na území Slovenska ako ich vlastný majetok. A tak sa aj stalo. Po vypuknutí Prvej svetovej vojny mladí muži zo Slovenska išli v rámci vtedajšieho "NATO" bojovať a zomierať, aby nielen chránili, ale ešte zväčšili majetok cudzích majiteľov na Slovensku. Chvalabohu, vojnu sme prehrali, čo malo pozitívny vplyv na náš budúci rozvoj. Vytvorila sa možnosť vzniku Českolovenska a zmeny majetko-právnych pomerov.
Podobná situácia sa opakovala na začiatku Druhej svetovej vojny, keď slovenskí vojaci išli opäť bojovať za cudzie záujmy, a opäť, vďakabohu, vojnu prehrali, čo taktiež pozitívne ovplyvnilo náš ďalší vývoj. V súčasnosti väčšina majetku na Slovensku, ktorá produkuje hodnoty, je v rukách cudzieho kapitálu. Vlastníci pre tento majetok potrebujú stabilitu, prosperitu a bezpečnosť. Presne to, čo nám hlásajú platení a neplatení oficiálni vykladači šťastnej budúcnosti Slovenska. A majitelia nášho majetku vedia, tak ako ich predchodcovia, že ideálne je, keď ich majetok na Slovensku a vo svete budú chrániť občania Slovenska. A možno ako členovia NATO zas pôjdeme bojovať, aby sme im ho chránili a zväčšili. Ostáva nám len dúfať, že vojnu zas prehráme, čo bude mať pozitívny vplyv na náš budúci rozvoj.
Autor (1952) je biofyzik
