Ľahostajnosť na nevhodnom mieste
Nedávno uverejnil denník Ottawa Citizen rozsiahlu reportáž a veľké fotografie z pietneho aktu uloženia pozostatkov neznámeho vojaka na symbolickom mieste v centre hlavného mesta Kanady. Okolo pamätníka nastúpili čestné jednotky všetkých druhov vojsk, na čestnom mieste boli najvyšší štátni činitelia i biskupi.
Fotografie z tohto aktu boli výrazným svedectvom hlbokej úcty predstaviteľov štátu, armády a občanov k obetiam vojny a protifašistického boja, aj keď vojnový koráb sa neprehnal kanadským územím. S podobnými dôstojnými aktami sa stretávame vo Francúzsku, USA, Rusku, na Ukrajine, v Poľsku, Juhoslávii...
Bez hrobu neznámeho vojaka
V Bratislave sa dlhý čas bezvýsledne dohadovali predstavitelia magistrátu, poslanci a politici, či zriadiť hrob neznámeho vojaka, až sa do koordinácie tohto úsilia musel vložiť prezident Rudolf Schuster. Na oslavy výročia oslobodenia Bratislavy primátor Jozef Moravčík neprišiel ani raz. Pri renovácii Námestia SNP sa vyskytli projekty architektov úplne zrušiť toto dôstojné miesto a pamätník presťahovať na iné miesto. Až po protestoch odbojárov, historikov a ďalších zainteresovaných sa od tohto úmyslu upustilo. Často si v súvislosti s podobnými postupmi viacerých novodobých politikov a poslancov aj mestských zastupiteľstiev kladiem otázku: Kam sa podela úcta k obetiam vojny, rasového prenasledovania, k účastníkom odboja?
V Martine napriek viacerým diskusiám architektom projektu na modernizáciu centra mesta pomník SNP zrazu prekáža. A primátor Stanislav Bernát sa bráni: "To poslanci mestského zastupiteľstva tak rozhodli." Kdeže bol v čase rozhodovania primátor a jeho múdre uvažovanie o úcte k tradícii, ktorá je s týmto mestom tesne spojená? Na Murmanskej výšine pri Horskom parku v Bratislave stojí pamätník obetiam Prvej svetovej vojny. Ktosi ho nastriekal sprejom. Aby toto znečistenie "zakryli", pretreli celý pomník striebrenkou. Sochári sa hrozia: "Kto vydal taký nezmyselný príkaz, keď sa vie, že pod striebrenkou žula hnije?!" V Partizánskom majú dôstojný Kostkov pamätník SNP. Ale čas a vtáci ho už poznačili. Tak sa opravuje. Neodborne, pekné pôvodne dielo skôr kazia.
S pribúdajúcim slnkom prichádzajú ľudia častejšie aj na výšinu Slavín nad Bratislavou. Prichádzajú s deťmi, ale aj so psami. A tie zanechávajú po sebe nejednu nečistotu. Pred výročím ukončenia 2. svetovej vojny, aby mohla byť pripomienka tejto historickej udalosti dôstojná, bolo treba pietne miesto očistiť. Napriek písomnému zákazu sem majitelia svojich psov vodia ďalej vyvenčiť. Aké úctivé k tisícom padlých!
Na oboch stranách frontu
Vojna mala obete na oboch stranách frontu (nerátajúc do toho virvaru trestné oddiely gestapa a ďalšie, ktoré vraždili obyvateľov). Na Slovensku vzniklo popri hroboch, ktoré pripomínajú obete z radov príslušníkov našej, sovietskej a rumunskej armády, aj tri cintoríny nemeckých vojakov. Každoročne k nim prichádzajú s tichou spomienkou pozostalí. Tí najmladší ani nevnímajú, prečo práve v našej krajine prišli o život ich dedovia, a kladú si otázky o nezmyselnosti vojen vôbec. Trvalo to nejaký čas, kým aj naši ľudia pochopili, že telá zomlela vojnová mašinéria.
Na udržiavanie týchto areálov každoročne vyčleňuje Nemecký fond na údržbu a ochranu vojenských cintorínov nemalé finančné prostriedky. Majú z toho osoh aj blízke obce. Koľko peňazí však venuje náš štát a ako sa stará o mohyly svojich vojakov, ktorí padli v zahraničí, napr. v Anglicku, Afrike, Juhoslávii, na Ukrajine, v Poľsku? O hroby našich padlých vojakov na prístupoch k Duklianskemu priesmyku sa v troch poľských mestách starajú miestni občania, obce a žiaci škôl. Aspoň symbolicky im prináša v posledných rokoch do Roľníckej školy v Nowosielcach, kde majú v parčíku pamätník našim vojakom, dar príslušníci 2. československej paradesantnej brigády.
Existujú pozitívne príklady
Niektoré pozitívne príklady hovoria o tom, že v Popradskom okrese zriadili za posledné dva roky štyri pamätné tabule a opravujú pamätníky na oslobozovacie boje. Predstavitelia Hlohovca si chcú uctiť pamiatku svojho rodáka, sochára Ľudovíta Gogu, tvorcu viacerých pomníkov SNP. Pomýšľajú na zriadenie pamätnej izby alebo galérie, aby sa jeho diela uchovali.
Najvzácnejšie a trvalé pamätníky však nie sú v kameni či v inom výtvarnom diele. Zachovávajú sa predovšetkým v srdciach ľudí, no výtvarné diela im ich pripomínajú. Nabádajú ich, aby sa rozpomenuli na to, čo prežili a aké obete ich to stálo. Mladších nútia vrátiť sa myšlienkami k činom zrodu slobody. A k tomu všetkému sa máme (poslanci, primátori, politici, architekti, občania) správať nevšímavo, odmietavo, bez potrebnej úcty? Neraz naši populisti hovoria o tom, ako by sme sa mali učiť demokracii či iným vzťahom od Západu. Tak sa učme najmä úcte k obetiam vojen a pripomínajme si aj pamätníkmi, aké sú vojny neľudské a nezmyselné.
Autor (1933) je tlačový tajomník SZPB
