Kubu nečaká nič dobré
Keď si štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí SR Jaroslav Chlebo dovolil poznamenať, že Fidel Castro nie je ani zďaleka komunistom, slovenské médiá zachvátila hystéria. Polovzdelaní publicisti sa aj takto pokúšali zakryť svoju neznalosť kubánskej politiky a jej dejín.
Každý, kto sa doteraz stretol s legendárnym vodcom kubánskej revolúcie, tvrdí, že tento muž na neho urobil obrovský dojem. Výnimkou nebol ani šéf českého Senátu Petr Pithart, ba ani pápež Ján Pavol II. - a týchto pánov hádam nikto nebude upodozrievať z komunistickej úchylky. Napokon, títo ľudia sú dostatočne vzdelaní, aby vedeli, že Castro nikdy nevyznával komunistickú ideológiu sovietskeho typu, že k spolupráci s Moskvou bol doslova donútený nešťastnou politikou Spojených štátov. Iste, je to rebel s diktátorskými sklonmi, ale porovnávať ho so Saddámom Husajnom alebo iným obmedzeným krvavým despotom je smiešne. Fidel Castro je muž vysokého intelektu, ktorý zbavil svoj ľud nenávideného Batistovho režimu a Kubánci si dodnes veľmi dobre pamätajú, aké to boli časy.
Pesimistická vízia
Pred rokom 1959 krajinu sužoval teror a bieda, rozdiel medzi priemernou dĺžkou života v hlavnom meste a na vidieku predstavoval 20 rokov. Revolúcia neslýchaným spôsobom pozdvihla široké masy obyvateľstva, najmä černochov a mulatov. To si dnes uvedomujú aj tí, ktorých voláme (s optikou typického západného zjednodušovania) kubánski disidenti. Priemerný Američan alebo Európan nevie pochopiť, že hoci si Kubánci uvedomujú nevyhnutnosť zmien, voči prevratom východoeurópskeho typu sú viac ako skeptickí. Väčšine tamojších ľudí sa totiž nepáči predstava, že krátko po transformácii Castrovho režimu sa do Havany vrátia emigranti a pokúsia sa zreštaurovať Kubu z päťdesiatych rokov, že obsadia exkluzívnu štvrť Miramar, otvoria tisícky bordelov, príjmu do domácností čierne slúžky a oddelia sa od zvyšku krajiny. Na rozdiel od nás je totiž Kubáncom už dnes jasné, že prílev kapitálu dramaticky rozdelí spoločnosť na tých, čo majú príbuzných v zahraničí a budú mať dosť peňazí na privatizáciu a na tých, čo majú iba bezcenné pesá. Spomínaní černosi a mulati, ktorí tvoria 70 percent obyvateľstva Kuby, sa okamžite ako prví stanú obeťami slobodného trhu. Nahradia ich emigranti, z ktorých väčšina si v USA osvojila najhoršie rasistické postoje a predsudky.
Je jasné, že zvyšky revolučnej mystiky sa na "ostrove slobody" rozplynuli, keď Castro pustil do obehu americké doláre. Každý dnes na Kube vie, že lieky alebo lepšie jedlo si môže kúpiť iba za ne. Kubánci však neprepadajú naivnej viere v konzervatívnu revolúciu. Sú dobre informovaní o rastúcej nezamestnanosti vo svete, starostlivo sledujú, čo sa deje v Juhoslávii a Čečensku, poznajú príčiny zlyhania hospodárskej transformácie vo východnej Európe po roku 1989. Nič také nechcú prežiť na vlastnej koži. A to napriek tomu, že už aj ich zmorilo večné vystávanie v nekonečných radoch. Kolektívne nadšenie rýchlo mizne a na Kube sa už aj medzi disidentmi dávno prestali viesť diskusie, ako zvrhnúť Castra, ale ako bude vyzerať krajina po ňom. Je sotva pravdepodobné, že by sa Fidel Castro dobrovoľne vzdal moci. Nedovolí mu to márnomyseľnosť veľkého latinskoamerického macha, ktorý vzdoroval ôsmim americkým prezidentom.
Armáda, emigranti, biznis
Castro je zodpovedný za sultanizáciu straníckeho aparátu, ktorý stratil akúkoľvek inštitucionálnu silu. V jeho radoch nevidno nijakého charizmatického nástupcu, ktorý by dokázal nastoliť disciplínu a strhnúť za sebou masy. Táto situácia je veľmi nebezpečná, lebo z dejín vieme, že nie je nič strašnejšie, ako úpadok hegemónie. Zdá sa, že jedinou silou, ktorá by dnes mohla na Kube prevziať kontrolu, je armáda. Generáli však sotva zotrvajú po boku strany. Pravdepodobnejší je variant, že pod nejakou vhodnou zámienkou nastolia režim, ktorý začne okamžite vyjednávať s americkou vládou a emigrantmi. Washington veľmi dobre vie, že politika embarga zlyhala, ale z prestížnych dôvodov odmieta tento problém otvárať. Mohla by mu v tom však pomôcť kubánska diaspora v USA. Málokto si totiž všimol, že v jej politike voči materskej krajine nastali výrazné zmeny. Minulý rok zomrel multimilionár Jorge Masa Canosa, šéf konzervatívnej Kubánskej národnej nadácie Američanov kubánskeho pôvodu, ktorá ovláda politický život diaspóry asi tak, ako Castro kontroluje situáciu na Kube. Canosa bol symbolom nezmieriteľného odporu, bol v pravom zmysle slova arcinepriateľom ostrovného revolucionára. Po jeho smrti anticastrovskí jastrabi očividne oslabli. Kubánsku emigráciu ovládla nová generácia a tá vysiela čoraz viac signálov, že je ochotná pristúpiť na dialóg.
Samotní Kubánci dnes, v súlade so svojou mentalitou, hľadajú charizmatického vodcu, ktorý by za nich vyriešil všetky problémy. Uvedomujú si nevyhnutnosť zmien, ale boja sa ich. Vedia, že budú mať rovnaké problémy ako obyvatelia strednej Európy. Budú diskutovať o dekomunizácii, o tom, ako naložiť s majetkom emigrantov. Tisíce navrátilcov zabúchajú na bránu svojho niekdajšieho domu - už dnes sa odhaduje, že Kuba bude mať jeden až dva milióny sporov kvôli navráteniu majetku. Navyše, pocastrovská Kuba bude sotva vzornou demokraciou. Možno si predstaviť, že spomínaná vojenská junta uzavrie dohodu s predstaviteľmi veľkého biznisu na zásade: zabezpečíme vám pokoj, nízku kriminalitu, očistíme ostrov od narkotík, aby ste si mohli spokojne napchávať vrecká, ale nehovorte nám, ako to máme robiť. Ako zareagujú ochrancovia ľudských práv na celom svete? Nájde sa vôbec niekto, komu takýo osud kubánskeho ľudu nebude ľahostajný?
Autor (1971) je prezident Inštitútu pre solidárnu spoločnosť
