Kolaps v srdci Európy
Verejný život na Slovensku je od roku 1989 preťažený metaforami a analógiami z prostredia nemocníc a medicíny. Spomeňme si len na slová a zvraty ako "ozdravenie bánk", "šoková terapia", "diagnóza spoločnosti" a podobne. Na pozadí týchto veľkolepých výrokov však prebieha čoraz konkrétnejší a hmatateľnejší rozklad spoločenského organizmu v geografickom strede nášho kontinentu. Ťažko môže byť útechou fakt, že iné spoločnosti na juh či východ od nás prežívajú podobné, ak nie ešte horšie procesy.
Nie je mojím zámerom na tomto mieste podať ucelený rozbor politicko-sociálno-ekonomického vývoja Slovenskej republiky od 1989, a už vôbec nie položiť si otázku, či by sa to predsa len nemohlo urobiť ináč, lepšie. Úlohou publicistu je však pátrať, pýtať sa, kritizovať a eventuálne aj haniť, hoci všetci ostatní to považujú za beznádejné.
Démon súhlasu - súhlas ku kolapsu
Nie, nie je to samoúčelná slovná hračka. Ak vo vývoji Slovenska pred a po roku 1989 existuje nejaká kontinuita - a tá určite existuje - horeuvedené slová ju vynikajúco vystihujú. Reálny záujem o veci verejné sa v nás prebudil iba na pár studených novembrových a decembrových týždňov slávneho to roka 1989. Pravda, niektorí "nadštandardne" šikovní jednotlivci už vtedy mysleli najmä na to, ako byť v správnom čase na správnom mieste a založiť si základy svojho vlastného, nadštandardného blahobytu - a podľa ideológov konzervatívnej pravice tak mali konať asi všetci.
Neskôr sa však tento záujem z vedomia väčšiny obyvateľstva vytratil - prípadne sa obmedzil na zopár symbolických manifestácií, ktoré ničomu nezabránili. Azda jedinou významnejšou výnimkou boli udalosti okolo televízie Markíza na jeseň 1998. Mozgy miliónov občanov SR v rokoch 1990 až 1992 navyše ovládla neodolateľná vlna nacionalizmu, chaoticky prepojená so svojráznym pátosom oneskoreného národného obrodenia a s legitímnym úsilím o vytvorenie vlastného štátneho útvaru. V tejto zúrivej kakofónii vášní a citov sa nebadane začala kapitalistická reštaurácia, ktorá Slovensko vrhla do pravdepodobne najväčšej sociálno-ekonomickej krízy v jeho novodobých dejinách.
Priebeh a charakter tejto reštaurácie ani trochu neurčovala vôľa ľudu - aký to výsmech nadšene skandovaným heslám o slobode a demokracii! - ale najužšia ekonomická elita tých "najodbornejších odborníkov", s tichým súhlasom, ba dokonca usmerňovaním mocných finančných inštitúcií sveta. Samosprávnosť, sebaurčovacie právo, demokracia však utrpeli najväčšiu porážku v roku 1992, keď sa o zániku starého štátu a vzniku nových rozhodlo bez opýtania obyvateľstva, s najsamozrejmejšou aroganciou (teraz ponechajme dejinné úvahy o tom, či takýto vývoj bol alebo nebol nevyhnutný).
Čie záujmy reprezentuje?
Najneskôr od januára 1993, paralelne so vznikom zvrchovaného štátu, sa termín demokracia mohol pokojne spájať s prívlastkom "formálna". Vôľa väčšiny už dianie v zásade neovplyvnila, aj napriek slobodným parlamentným voľbám. Vždy sme si akosi záhadne vyberali medzi menším a väčším zlom - spomínate si? A keď už sme si ho vybrali, neexistovala a neexistuje na tejto zemeguli žiadna právna a politická inštancia, ktorá by ho k splneniu jeho monumentálnych, počas volebnej kortešačky bez mihnutia oka vyrieknutých, veľkohubých sľubov prinútila.
Bezmocnosť a ľahostajnosť sú však fenomény, medzi ktorými existuje obojstranná kauzalita. Tlak verejnosti dokáže v niektorých krajinách spôsobiť zázraky. Na Slovensku je to naopak. Prehlbujúca sa kríza, už úplne reálny rozklad mnohých verejných, nám všetkým dôležitých inštitúcií, má za následok ešte väčšie ochromenie spoločenskej vôle, ešte väčšiu atomizáciu, rozpad, dezintegráciu. Vynikajúcim príkladom sú udalosti posledných týždňov okolo nemocníc a železníc. A k tomu fakt, že jeden štátny podnik (vodárne, resp. energetické závody) zjavne, bez výčitiek svedomia, hrozí druhej štátnej inštitúcii (nemocniciam, resp. železniciam) nedodaním vody a energie. Mimochodom, pre dlhy, ktoré svojou neschopnosťou, nečinnosťou, neochotou, byrokratičnosťou a bohviečím zapríčinil zase len štát - a tým de facto bezprostredne ohrozuje životy tisícov ľudí.
Táto skutočnosť musí byť obrovskou ranou všetkým, ktorí sú dosiaľ presvedčení o dôležitej úlohe štátu v podmienkach trhovej ekonomiky. Ale akého štátu? Akýže je to štát, ktorý svojím konaním ohrozuje vlastných občanov? Koho záujmy reprezentuje? Koho životný priestor tento štát predstavuje?
Štát sme predsa my
Zdanlivo nezmieriteľné protiklady. A predsa tu existuje jednoduchá odpoveď - nie je to štát naozaj sebavedomých občanov (v ponovembrovej terminológii sa zámerne zahmlieva rozdiel medzi pojmami občan a meštiak), ale štát poddaných. Alebo štát námezdných otrokov, ktorí sa zo strachu o svoje skromné istoty a úbohé pohodlie nezmôžu takmer na žiadny odpor, ktorí sa radšej udomácnia v korupčnom a morálnom bahne, ako by proti nemu bojovali, ktorí s tichou ododvzdanosťou čakajú na lepšie časy a síce si v krčmách občas zanadávajú, ale v najbližších voľbách opäť uveria starým-novým-staronovým spasiteľom.
Štát pomaly miliónovej rezervnej armády nezamestnaných, demoralizovaných a zároveň duchovne terorizovaných výrokmi, že sú si na vine sami. Štát sčasti proletarizovanej inteligencie, čo napriek svojej biede s tvrdošijnou zaťatosťou verí vo svetlé zajtrajšky kapitalizmu. Štát neslýchane prebujnenej centrálnej administratívy, ktorej hlavným zmyslom je sebazáchova a sebareprodukcia. To nevylučuje ani to, že miestami je úradníkov, naopak, málo. Štát skorumpovaných byrokratov presadzujúcich parciálne záujmy zoskupení večne hladného kapitálu cez rozvetvené stranícke štruktúry. A napokon, v tesnej väzbe na predchádzajúcu vetu, štát novej, rôznymi odtieňmi "poctivosti" a legality vzniknutej buržoázie (nezriedka personálne prepojenej s byrokratickou nomenklatúrou bývalej KSS!), nových vlastníkov a skupín privilegovanej strednej vstvy - právnici, špičkoví športovci, "zabávači" atď. Teda faktických vládcov, ktorých extrémne bohatstvo prevyšuje často len ich bezohľadnosť, bohorovný cynizmus a snobská nekultúrnosť.
Medzi štátom a spoločnosťou existuje v našom prípade vzájomný vplyv, spätná väzba ničivej deštrukcie. To isté platí o vzájomných vplyvoch ekonomického rozkladu a kultúrno-duchovnej degenerácie. Nechajme trochu hovoriť čísla. Dnes sa ročne nahlási 12-krát menej vynálezov a patentov ako pred dvanástimi rokmi. V roku 1999 sa na Slovensku spáchalo 141 vrážd, kým v roku 1989 "len" 65. V roku 1999 sa na jednom hektáre urodilo 3,86 tony obilniny, kým v roku 1989 to bolo ešte 5,19. Počet sliepok v uvedenom časovom úseku klesol z 8,26 na 5,74 milióna. Železnicami, najekologickejšou dopravou cestuje, dnes asi o polovicu menej ľudí ako pred desiatimi rokmi. O vývoji permanentného úpadku hovorí ešte veľa hrozných čísiel - naozaj pozitívne sa v kvalite ľudského života prejavili iba zmeny v enviromentálnej oblasti, no i tie sa obmedzili na zníženie emisií. Toľko fakty zo Štatistickej ročenky SR 2000. Pozrime sa teraz na isté prejavy tohto úpadku podrobnejšie.
Šumné výlevy pána Šumného
"Ešte stále si mnohí neuvedomujú, že demokracia znamená pracovať." Tieto slová vyriekol generálny riaditeľ Národného úradu práce SR Jaroslav Šumný v rozhovore pre Prácu 23. februára tohto roku. Nie je to jeho prvý a zrejme ani posledný výrok, škandalózne urážajúci tých "mnohých", ktorí by tak veľmi chceli nastúpiť do práce, ale nemôžu. Nezávisle od toho, za ktorú politickú stranu tento pán vo svojom úrade sedí, jeho odstúpenie, prinajmenšom za spomínané vyhlásenia, by už mali žiadať všetci tí občania, ktorí sa vinou neschopnosti a neochoty štátu práve ocitajú v objektívnej biede a ponížení. Úrady práce vytvárajú iba zbytočný byrokratický článok, ktorého jediným zmyslom sú pracovné miesta zopár tisíc "prehadzovačov papierov".
Skúsme však nazrieť do zákutí duševného sveta vysokého štátneho funkcionára. "Demokracia znamená pracovať" - akože len dospel náš pán Šumný k novej definícii pojmu demokracia, ktorým sa dnes každý zaklína? Zamyslel sa nad možnosťou sémantického zblíženia týchto dvoch pojmov? Urobme to aspoň my. Vláda ľudu - najjednoduchšia etymologická definícia - podľa elementárnej logiky okrem iného predpokladá, že o zmysle a poslaní práce a pracovnej činnosti rozhodne samotný ľud. On si určí, ako a koľko sa bude pracovať, čo, koľko a ako sa bude vyrábať, druh a množstvo pracovných miest, potrebných pre spoločnosť a pre jednotlivca, aké budú sociálno-ekonomické podmienky pracovných vzťahov atď. Je to dnes na Slovensku, v strednej Európe, v Európe, vo svete - skutočnosť?
Sotva. Horeuvedené myšlienky totiž znamenajú, že "hrdí občania" sa neuspokoja s hodením nejakého lístka do akejsi schránky raz za štyri roky, ale permanentne rozhodujú o všetkých rozmeroch svojej vlastnej existencie - aj o tých, ktoré sa týkajú práce, jednej z najdiferencovanejších, ale i najvýznamnejších činností ľudského života. A uskutočnenie tejto - uvedomujem si, že pre absolútnu väčšinu zatiaľ utopickej - myšlienky nie je možné v súčasnom zriadení, kde o bytí a nebytí spoločnosti, o hmotných a duchovných podmienkach jej existencie nerozhoduje vláda ľudu, ale kapitál, najmä ten väčší, v rukách hŕstky "strategických" vlastníkov.
Áno, demokracia znamená v konečnom dôsledku pracovať. Pán Šumný bude mať nakoniec pravdu - ibaže by to muselo znamenať aj ekonomickú demokraciu, demokraciu výrobcov a spotrebiteľov.
Chudobným ber, bohatým dávaj!
Spomenutý výrok J. Šumného úplne zapadá do kontextu kolabujúcej spoločnosti, ktorej vysoký funkcionár ju v maximálnom rozpore so svojím oficiálnym poslaním cynicky traumatizuje (ďalšia populárna metafora z prostredia zdravovedy). Stav spoločnosti pociťujú istým spôsobom mnohí jej príslušníci. Niektoré "občianske" aktivity zato pôsobia ako polovedomé výkriky na nemocničnej posteli. K nim možno priradiť aj zúfalý boj pravoverných konzervatívcov za zníženie daní. Človek nemusí byť vyštudovaný národohospodár, aby vedel, že celoplošné zníženie daní by znamenalo ďalšie prerozdelenie zdola nahor, ďalšie narastanie už i tak obrovských a nespravodlivých sociálnych rozdielov.
Aktivity Jána Langoša a jeho súdruhov z DS sú pochopiteľné, veď iba odzrkadľujú ich vlastné "priority". No ak sa k nim pridá aj akési Združenie daňových poplatníkov (akým právom tu zase niekto hovorí v mene všetkých?!) a vytvára sa síce nepravdivý, no emotívne sugestívny, propagandistický obraz, že nižšie dane automaticky znamenajú pokrok, je to len ďalší úder pod pás tým miliónom, ktorým ani výrazné zníženie daní priveľmi nepomôže. Naopak, pripravuje ich o spravodlivejšie prerozdelenie, dôstojnejšie mzdy vo verejnom sektore, znesiteľnejšiu existenciu a významne sťaží už i tak ohrozený chod napríklad železníc a nemocníc.
Nie znižovanie daní je riešením (pre isté skupiny obyvateľstva skôr naopak), ale demokratické rozhodovanie o ich prerozdelení podliehajúcom verejnej kontrole. To je však, nielen v našich podmienkach, fantazmagóriou. Tu nám nepomôže ani s mohutným rachotom prijatý zákon o informáciách, lebo za obchodné tajomstvo sa dá vyhlásiť v podstate čokoľvek. A všeobecné trendy naďalej hovoria o zoštíhľovaní, o sociálnych škrtoch.
Hermetickosť mikrosveta bohatých
Čo sa vlastne musí udiať, aby sa v širokej verejnosti pretrhol múr mlčania a ľahostajnosti? Musí azda zomrieť prvý človek, ktorého v dôsledku odpojenia elektrického prúdu nestihli ošetriť? Musí nastať dokonalý prevádzkový chaos, lebo osobná železničná doprava prestane fungovať? Musí zomrieť prvý dôchodca, ktorý po exekúcii jedinej lekárne v obci nedostane životne dôležitý liek? Štrajkom učiteliek by sa žiaci hádam aj potešili, kým zdravotnícky personál si to isté nemôže dovoliť.
Na druhej strane, aj právnici, hypermanažéri, bankári a ostatná elita by si zaiste rada dopriala kvalitné a podľa možnosti bezplatné zdravotníctvo, pre svoje deti kvalitné a podľa možnosti bezplatné vzdelanie a výchovu, občas hádam aj verejnú dopravu, aby sme o rôznych možnostiach kultúrnej sebarealizácie pomlčali. Tie sú čoraz viac práve výsadou bohatých, odhliadnuc od duchovného bahna komerčných médií. Alebo sa spoľahnú na kvalitu týchto služieb v zahraničí? A spoľahnú sa na hermetickú uzavretosť svojho rozprávkového mikrosveta - povedzme - v Limbachu? Nestrachujú sa, že prípadný kolaps spoločnosti a štátu zasiahne aj ich?
Dona nobis pacem
Už onedlho budete mať svätý pokoj - zvestoval nám dlho nápis na šedom pozadí na jednom z grandióznych výstavných plátien, nevkusných sebakreáciách neoliberálneho kapitalizmu. Tie dnes úspešne nahradzujú nemenej nevkusné sebakreácie minulého režimu typu Svetu mier a So Sovietskym zväzom na večné časy. Ale od koho, od čoho nám naši mocní sľubujú svätý pokoj? Od seba a od svojich perverzných bilboardov? Od každodennej honby za maximalizovaním zisku, alebo od neprestajného boja o prežitie? Alebo majú na mysli pokoj večný, na tej druhej, vzdialenej strane rieky, odkiaľ sa ešte nikto nevrátil? To by bolo dojímavým sebaodhalením "slobodného trhu".
A že to nepreháňam, o tom, namiesto záveru, nech prehovorí skrátená správa, uverejnená v Zemplínskom denníku 19. marca 2001 na siedmej strane: Nová Dubnica (SITA) - Tragédia, ktorá sa skončila smrťou 12-ročného Tomáša, sa stala v piatok o 16.00 hod. na Trenčianskej ulici v Novej Dubnici. Tomáš bol popoludní s matkou nakupovať a veľmi túžil po skateboarde. Mama mu ho však odmietla (azda nemala z čoho? - pozn. aut.) kúpiť. Tomáš jej na to povedal: "Počkaj, uvidíš, čo sa stane!" Matka pravdepodobne synove vyhrážky nebrala vážne, ten ich však uskutočnil. O 16.00 hod. (...) otvoril si okno a vyskočil. (...) Lekárom sa jeho život zachrániť nepodarilo. Zomrel v nemocnici, tri hodiny po nešťastnom skoku.
Autor (1970) je publicista
