Osud zhýralca
Igor Stravinskij, jeden z najčastejšie hraných a najkontroverznejších hudobných skladateľov 20. storočia, sa dožil úctyhodných, hoci necelých 89 rokov. Osud "zhýralca" (názov článku je prepožičaný z názvu jednej z autorových opier) nebol však vôbec smutný.
Stravinskij počas svojho dlhého a kompozične pomerne plodného života takmer nikdy netrpel nedostatkom ľudských a profesionálnych úspechov, slávy, obdivu, ale ani ma-teriálneho blahobytu.
Pravda, názov článku môže pôsobiť trochu provokačne a znevažujúco. Ale iba dovtedy, kým sa nezamyslíme nad hlavnými črtami hudobno-umeleckej poetiky veľkého ruského kozmopolitu, rodáka blízko Petrohradu, dlhoročného obyvateľa Paríža a New Yorku, ktorý sa po roku 1914 do rodnej krajiny už vrátiť nechcel (nemohol?) a ktorého srdce posledný krát udrelo 6. apríla v najväčšej americkej metropole. (Stravinského hrob sa však nachádza na cintoríne svätého Marka v Benátkach.)
Vyjadruje niečo hudba?
Stravinskij sa okrem iného preslávil i výrokom, že hudba okrem seba samej nič nevyjadruje. Táto veta sa stala príčinou množstva zjednodušení, ideologických bojov, estetických sporov či "mytologizácie" autora. Otázka "významu", čo a ako dokáže, čo by mala hudba, okrem abstraktných a pre laika nepochopiteľných tónových štruktúr a operácií vyjadrovať, je jednou z večných a najdôležitejších otázok v hudobnej estetike a vede, ktoré sa s konečnou platnosťou zrejme nikdy nevyriešia. Stojí však zato upozorniť na dejinný a nedávno ešte politický aspekt tejto problematiky: jednou z nosných pilierov kultúrnej ideológie stalinizmu v oblasti hudby bola totiž požiadavka "programovosti". Stravinskij svojimi slovami, vedome alebo nevedome, poskytol ideológom a estétom na druhej strane železnej opony nosnú zbraň.
Pritom sa o politiku, spoločenské dianie nikdy nezaujímal. Alfou a omegou jeho bytia boli hudba (komponovanie, koncertovanie) a v menšej miere súkromný život. Necítil nijakú potrebu vyjadrovať sa k niečomu, čo odkazovalo mimo jeho profesionálnej, umeleckej a osobnej existencie. Dokonca i v najpohnutejších časoch Druhej svetovej vojny sa na rozdiel od väčšiny svojich súčasníkov akoby zámerne vyhol tvorivým prejavom, ktoré by pripomínali spoločenskú angažovanosť. Dopad "svetového požiaru" na vlastný život komentuje nasledovne:
"Svetové udalosti rokov 1939-1940 ohľadom môjho vlastného života neznamenali síce tragédiu, ale vyrušili ma v komponovaní. Tretiu časť (Symfónie C dur, pozn. autora) som písal v Bostone. ... a finále v Kalifornii ..., kam som z New Englandu utiekol, lebo pre stredozemského Európana sa zdalo, že tu sú iba dve ročné obdobia: zima a 4. júl."
Táto ľahká irónia hraničiaca s ignoranciou a cynizmom je príznačná nielen pre Stravinského verbálne prejavy o sebe a svojich súčasníkoch, ale aj pre jeho hudobný štýl. Ruský svetoobčan vedome vypovedá vojnu nemeckej "výrazovosti" a emocionalite, romantickej subjektivite, prílišnému oplývaniu citmi. Na ich miesto stavia dokonalosť hudobnej formy, konštrukciu, jasnú a prehľadnú štruktúru, akúsi glorifikáciu hudobného remesla. Tento antiromantizmus, mimochodom asi najvýstižnejší termín pre Stravinského poetiku, nie je typický iba pre neho. "Nová vecnosť" patrila k dominantným umeleckým prúdom minulého storočia. Nikto mu však nezostal s takou konzekventnosťou, aspoň spomedzi významných komponistov, verný.
Ďalšou podstatnou črtou hudobného jazyka Stravinského je eklekticizmus: Stravinskij sa s radosťou pripojil k populárnemu "neoklasicizmu", skorej predzvesti postmoderny a v mnohých skladbách s výnimočnou vynaliezavosťou cituje a prináša úryvky, motívy, fragmenty z diel svojich kolegov všetkých hudobných období, alebo len vytvára podobnú štýlovú atmosféru. Pritom citovaný materiál vždy svojrázne zafarbí, "odcudzí", premení ho na karikatúru, uskutočňuje nenapodobiteľnú syntézu starého a nového. Eklekticizmus sa vzťahuje tiež na použité námety: mytológia, antika, Biblia, stredovek, novovek, literatúra, ruské rozprávky a ľudová slovesnosť, hudba pravoslávnej a katolíckej liturgie.
Pohyb a rituál
Štrnásť zo 125 položiek v zozname diel Igora Stravinského predstavuje balet. Jeho nadšenie pohybom, dynamizmom a početná zastúpenosť hudobno-tanečných útvarov v jeho tvorbe veľmi úzko súvisia. Hoci rozsah a bohatstvo Stravinského hudobného štýlu v jednotlivých dielach je jedinečný, rytmická údernosť, výbušnosť a časté opakovanie veľmi krátkych rytmických útvarov prechádzajú jeho tvorbou ako červená niť. Ďalšiu autorovu svojráznosť predstavuje fascinácia rituálom - v podobe slávnosti, pohanského či kresťanského obradu, alebo jednoducho slávnostného charakteru.
Jeden z najpamätnejších škandálov v hudobných dejinách sa viaže na premiéru baletu Svätenie jari v 1911, kde sa podľa archaického rituálu v rámci vítania jari vyvolená slečna utancuje k smrti.
Podobne dôležitou Stravinského črtou je nezáväzná, uvoľnená, kreativite veľký priestor poskytujúca hra. Jej stelesnením je ďalší balet s názvom Hra v karty - bezstarostné a veselé výjavy o troch partiách, s hlavnou úlohou žolíka. Jednou z najpopulárnejších skladieb autora predstavuje balet Petruška, bujaré "komické scény" z jarmočného prostredia, ktoré priam s naturalistickou vernosťou odrážajú charakter petrohradského mestského folklóru.
Sloboda, odstup a ľahostajnosť
Vrátim sa k myšlienkam z úvodu. So Stravinského vyjadrením o "sémantickej neschopnosti" hudby veľmi podozrivo korešponduje fakt, že zo 125 položiek už spomenutého zoznamu jeho diel iba 47 patrí ku kategórii "absolútnej hudby", t. j. hudby, ktorá sa zaobíde bez akejkoľvek pomoci ostatných umení a iných mimohudobných vplyvov. Naopak, Stravinskij až pričasto siaha k divadlu, k poézii, v duchovnej tvorbe k liturgii, ale aj k maliarstvu. Keďže hudba nič iné okrem seba nedokáže vyjadriť, treba jej pomôcť.
Riešením protirečenia by mohla byť téza, že Stravinského hudba vyjadruje práve deklarovaný odstup svojho autora. A to nielen citový odstup od seba samého, ale aj od všetkého, čo s umením nesúvisí. Vyjadrením takého odstupu je vrcholné majstrovstvo vo vytváraní hudobných štruktúr kvôli nim samým, akási márnivá, zhýralá radosť z hry s hudobným materiálom - čiže hudobná podoba l´art pour l´art - a všadeprítomná posmešná irónia. Vyhovuje však hudbe deklarovaný emocionálny objektivizmus?
Stravinského dielo odpovedá na túto otázku zdanlivo pozitívne. V konečnom dôsledku však potvrdzuje najmä večný nárok umelca na slobodu vyjadrovania - eventuálne aj negáciou - zostať nestranný a ľahostajný. Či takýto postoj možno považovať za etický, je už úplne inou otázkou.
Stravinského odkaz má medzi hudobnými tvorcami na dnešnom Slovensku až priveľa pokračovateľov. Bohužiaľ, hlavne ohľadom spoločenskej ľahostajnosti. Isté však je, že ani hudba, najabstraktnejšie umenie, neexistuje a nemôže existovať vo vzduchoprázdne.
Autor (1970) je hudobný publicista
