Reprodukčné správanie populácie
Z princípu, keď dnešná produktívna generácia platí dôchodky poproduktívnych generácií, teda svojim rodičom a starým rodičom, by sa malo prejsť na nový systém. V rámci neho si má pracujúci človek pomocou rozličných penzijných fondov alebo dôchodkového poistenia našetriť na budúci dôchodok sám počas produktívnej časti svojho života a v starobe bude dostávať úroky a výnosy z týchto peňazí.
V súvislosti s poklesom natality bude pre nasledujúcu mladú generáciu neúnosnou záťažou pokračovať v dnešnom priebežnom spôsobe financovania. Nebude to možné, a preto každý budúci dôchodca by si už teraz mal našetriť v osobitných fondoch peniaze, ktoré mu nahradia tradičný dôchodok. Veď prípadná štátna či iná penzia v tradičnom ponímaní sa zníži, pretože štát a sociálna poisťovňa budú mať menej daňových poplatníkov (alebo platcov poistného) v produktívnom veku.
Dôsledky sa iba odsúvajú
Vyzerá to veľmi rozumne a prezieravo. No má to jeden háčik. Ak predpokladáme, že v budúcnosti bude menej pracujúcich a výrazne viac dôchodcov ako dnes, kto potom zabezpečí pre dôchodcov služby a tovary, na ktoré si 30 rokov šetrili? Viac peňazí v rukách dôchodcov pri obmedzenejšej alebo stagnujúcej produkcii spoločnosti bude znamenať len rast inflácie. Dôchodcovia ako prijímatelia stabilnej renty si nebudú môcť zabezpečiť štandard, aký dnes očakávajú, hoci nominálne môžu mať v rukách dosť vysoké sumy. Zmienená reforma len odsúva dôsledky krízy dôchodkového zabezpečenia trocha dopredu, vzbudzuje ilúziu, že sa táto kríza rieši a zároveň zbavuje vlády a spoločnosť zodpovednosti za životnú úroveň dôchodcov: Veď ak chceli žiť lepšie, mali si viac našetriť... Hádam jedinou výhodou je, že znížený počet príslušníkov budúcej produktívnej generácie nebude zaťažený toľkými odvodmi a daňami v prospech dôchodcov. Avšak oni sami sa o ďalšiu generáciu dostanú do takých istých, ak nie ešte horších problémov.
Pokles európskej populácie je predo dverami. Sú krajiny, kde na jednu ženu pripadá menej ako 1,2 dieťaťa. Podľa demografov, ak sa má zachovať stabilný stav populácie, by tento pomer mal byť asi 2,15. Pravda, z morálneho hľadiska takýto stav možno interpretovať aj tak, že takto postihnutí dôchodcovia sú iba oprávnene trestaní za to, že v mladosti a v strednom veku uprednostnili konzumný bezstarostný spôsob života pred výchovou potomkov a nástupcov.
Skúsenosti zo sociologických prieskumov v USA naznačujú, že veľký podiel dôchodcov vo voličskej obci má aj ťažké politické dopady - výrazne oslabuje schopnosť štátu riešiť dlhodobé problémy vrátane reformy dôchodkového zabezpečenia. Sedemdesiatnici a starší sa totiž menej zaujímajú o to, čo bude o 20-30 rokov. Uprednostňujú momentálnu spotrebu pred dlhodobejšími investíciami. Napríklad umiestnenie prostriedkov do zdravotníctva, dôchodkového zabezpečenia, sociálnej starostlivosti o starých ľudí pred investíciami do vedy, školstva, budovania infraštruktúry a pod. Hoci u nás môže byť situácia trocha iná. Veľká časť mladej generácie sníva o emigrácii, a nie o zlepšení situácie na Slovensku a nevyhnutných reformách.
Štyri cesty riešenia
Prvou je zvyšovanie produktivity práce, vďaka ktorému by aj menej ľudí v produktívnom veku malo vyprodukovať viac hodnôt pre celú spoločnosť, vrátane seniorov. Sú tu však limity a je jasné, že to nebude fungovať, ak nastúpený trend bude pokračovať. Nebudú ľudia na obsluhu ani tých najúčinnejších zariadení a európske národy tak - či tak vymrú. Druhou cestou riešenia je prisťahovalectvo. V chudobných krajinách tretieho sveta je množstvo ľudí ochotných robiť aj najpodradnejšie práce v Európe a USA. No príliv takýchto pracovných síl môže vyvolať vnútorné konflikty a pocity ohrozenia inonárodnými populáciami. Ak predpokladáme, že sa aj krajiny tretieho sveta stanú ekonomicky úspešné a prevezmú európsky model fungovania spoločnosti (demokracia, individualizmus, rozpad tradičných hodnôt), po čase budú v tých istých demografických problémoch, ako tzv. prvý svet. Konečná kríza sa len oddiali.
Posun veku odchodu do dôchodku je vhodným riešením. Nakoniec vo väčšine krajín sa v porovnaní s minulosťou zvýšil priemerný vek úmrtia, nádej na dožitie i celkový zdravotný stav príslušných ročníkov seniorov. Pre mnohých je odchod do dôchodku v šesťdesiatke naozaj nespravodlivý, lebo majú pocit, že sú na vrchole síl. Dôchodcov bude takto v populácii menej, z ekonomického pohľadu sa problém otupí. Avšak bez zmeny reprodukčného správania bude obyvateľstvo Európy aj tak klesať.
Jediné rozumné riešenie je obnoviť zdravé reprodukčné správanie populácie tak, aby priemerná európska žena mala naozaj aspoň dve-tri deti. Tak by sa podarilo udržať stabilnú veľkosť populácie, jej stále a predvídateľné vekové zloženie, a tak vytvoriť taký model dôchodkového zabezpečenia, ktorý bude fungovať dlhodobo.
Autor (1972) je publicista
