K sebareflexii SDĽ

Za pozoruhodné ľavicové vystúpenie považujem racionálnu brilantnú úvahu Eduarda Chmelára - Môj socializmus. Zaiste budú aj námietky proti jej niektorým myšlienkam, môžbyť tých, čo sa cítia dotknutí kritikou za svoj pragmatizmus alebo tých, čo ideovo a politicky vyrástli v komunistickej strane a nezoznámili sa s myšlienkami ozajstného socializmu predstavujúceho zbratanie ľudí, zbratanie národov. Autor sa oprávnene dožaduje poľudštenia ľavice, "bez zbytočných táranín robiť všetko, čo je v ľudských silách, pre človeka!"

Zaujímavá je jeho myšlienka, že "skutočným cieľom socialistu nesmie byť moc, ale pomoc biednym a poníženým, pomoc všetkým, ktorí to potrebujú." V glose Martina Krivdu v č.44 - 45 týždenníka SLOVO je priam návod, ako by SDĽ mala túto myšlienku realizovať: presadiť rešpektovanie zákona o valorizácii dôchodkov, a tým pomôcť biednym dôchodcom a presadiť tiež skoršie preplatenie dlhopisov FNM aspoň občanom starším ako 70 rokov, teda "kým ešte žijú"! Osvojí si SDĽ uvedené návrhy?

Michal Šemrák, Bratislava

Chcel by som zložiť kompliment pánovi šéfredaktorovi Chmelárovi za článok "Môj socializmus", pretože mi hovoril priam z duše. Skutočne, bez pragmatického prístupu a realizovateľných vízií nemá moderná ľavica šancu. Dúfam, že sa nám, mladej generácii, podarí prelomiť túto bariéru pasivity a individualistických subjektívneho hedonizmu.

Martin Sobek, študent medzinárodných financií, Tours (Francúzsko)