Intelektuál v politickom boji
Jedni ho považovali za patróna, druhí v ňom videli veľký záblesk inteligencie našej doby, majstra myšlienky. Pre niekoho stelesňoval spravodlivosť, česť a šľachetnosť, iný ho nazval J.-J. Rousseauom dneška, vyzdvihujúc - napriek omylom, ktorých sa dopúšťal - jeho zásadovosť v základných veciach a nekompromisnosť voči existujúcej moci.
On sám málo dbal o pocty a verejné uznania, ba zvykol si na protirečivé reakcie sprevádzajúce jeho tvorbu i politické postoje. Jeho intelektuálny výkon bol však natoľko pozoruhodný a vplyv na intelektuálny život 20. storočia natoľko prenikavý a univerzálny, že ho postavil do roly mýtu aj proti vlastnej vôli. Reč je o významnom francúzskom existencialistovi a ľavicovom intelektuálovi Jean-Paulovi Sartrovi (1905-1980). Azda nik z významných intelektuálov 20. storočia neobhajoval tak radikálne túžbu človeka byť slobodný, autonómne rozhodovať o vlastnej existencii ako Sartre. A málokto z prestížnych mysliteľských autorít sa vo svojich teoretických analýzach, ale i v praktickej činnosti s toľkou mierou osobnej zaujatosti ako on angažoval na strane jednotlivca s jeho úzkosťami a pochybnosťami, aby ho ochraňoval proti moci a nespravodlivostiam, ktorým sa bolo treba postaviť na odpor.
Náklonnosť ku komunistom Sartre sa narodil v Paríži 21. júna 1905. Detstvo prežil spolu s matkou-vdovou u starých rodičov, príbuzných významného lekára a humanistu Alberta Schweitzera. Po úspešnom zavŕšení vysokoškolského štúdia si zvolil dráhu stredoškolského profesora filozofie. Za okupácie nielen tvoril, ale aj aktívne pôsobil v hnutí Odporu. V roku 1945 zanechal pôvodné povolanie a spolu s Merleau-Pontym založil ľavicovo orientovanú revue Les Temps modernes, ktorej sa stal riaditeľom. Od tohto momentu vstúpil do povedomia verejnosti nielen ako filozof slobody, ale aj ako publicista a politicky angažovaný intelektuál. Po druhej svetovej vojne sa Sartre načas primkol ku Komunistickej strane Francúzska. Po roku 1952, keď sa KS pripravovala na studenú vojnu a existencializmus podrobila ostrej kritike, ich dialóg zanikol. Dočasný príklon ku komunistom mal viacero dôvodov. Sartre po istý čas veril, že jedine KS dokáže vplývať na masy a transformovať robotnícku triedu na uvedomelú silu. Navyše, jeho sympatie s komunistami sa posilnili v čase, keď bola celá krajina konfrontovaná s fenoménom koloniálnej vojny. Kritika koloniálnej politiky zo strany komunistov mala v kruhu ľavicovo orientovaných intelektuálov priaznivú odozvu. Sám Sartre rozhodne odsúdil masakre na Madagaskare, vystúpil proti vojne v Indočíne, protestoval proti koloniálnemu konfliktu v Alžírsku. Zároveň sa aktívne angažoval proti rasizmu a za odzbrojenie.
Odmietol Nobelovú cenu V čase prerušenia vzťahov s komunistami pracoval na svojom druhom fundamentálnom diele Kritika dialektického rozumu, ktorým ohlásil intelektuálny príklon k marxizmu. Súčasne rástli jeho sympatie ku krajinám socialistického bloku. A to aj napriek tomu, že odhalenie sovietskych táborov na nútené práce podnietilo skupinu okolo revue Temps modernes k diskusii na tému slobôd v tejto krajine, ktorá vyústila do ostrého sporu. Sartre totiž presadzoval názor mlčať o stalinských táboroch - v mene obrany revolúcie. Niežeby odmietal pravdu. Domnieval sa však, že ak by sa mal na stránkach spomínanej revue odhaľovať a kritizovať útlak a násilie, bolo by to treba urobiť dôsledne. To znamená nielen voči Rusku, ale aj vo vzťahu k iným krajinám, zvlášť k Amerike. Sartre sa usiloval o demilitarizáciu kultúry. Práve toto úsilie, umocnené jeho zmyslom pre spravodlivosť, ho viedlo v r. 1964 k rozhodnutiu odmietnuť Nobelovu cenu za literatúru. Nepovažoval totiž za korektné, že z okruhu kandidátov na toto významné ocenenie boli v aktuálnej situácii vylúčení spisovatelia z Východu. Podľa jeho názoru jediným možným bojom na kultúrnom fronte je boj za mierovú koexistenciu oboch kultúr, západnej a východnej.
Zblížil sa so Simone de Beauvoirovou Sartra nenechali chladným ani búrlivé udalosti roku 1968. Počas májových demonštrácií v Paríži sa pridal na stranu študentov vyjadrujúcich týmto spôsobom nespokojnosť s pomermi na francúzskych univerzitách. Zároveň adresoval pracujúcim a intelektuálom výzvu, aby toto hnutie materiálne i morálne podporili. V rozhovore pre Rádio Luxemburg obhajoval študentskú vzburu, vysvetľoval jej príčiny a zdôvodňoval použitie násilia. V prejave na univerzite Sorbonne kritizoval postoj komunistickej strany voči hnutiu. Neskôr adresoval strane výčitku, že nevyužila revolučný potenciál stelesnený v ľavicových študentoch pre posilnenie moci robotníckej triedy. Tento moment ho následne podnietil k príklonu k ultraľavicovým zoskupeniam, predovšetkým k maoistom, s ktorými po istý čas diskutoval o otázke moci. V tomto období sa kriticky staval aj k sovietskemu režimu. V auguste 1968 odsúdil sovietsku agresiu v Československu a verejne odmietol sovietsky model spoločenského usporiadania.
Sartrovho tvorivého ducha ovplyvnil i výnimočný životný zväzok so Simone de Beauvoirovou (1908-1986). Zoznámili sa počas vysokoškolských štúdií. Ich intenzívny a hlboký vzťah prežil všetky neskoršie Sartrove vzplanutia a trval vyše päťdesiat rokov. Zo spomienok Simone vysvitá, že Sartre nemal sklon k monogamii, čoho svedectvom sú i dve zvláštne "zmluvy" rámcujúce ich vzťah. Prvá zaručovala obom slobodu v nadväzovaní nových známostí, v spoznávaní náhodných lások. Druhá spočívala v záväzku nikdy druhému neklamať, nič mu nezatajiť. Sartrove avantúry však nikdy neohrozili výsadnú prioritu jeho vzťahu k tejto dáme. Práve ona bola prvým čitateľom a kritikom všetkých Sartrových rukopisov a jeho partnerom v diskusiách. Ona stála po jeho boku, keď zakladal Temps modernes, podporovala ho v čase, keď zblížiť sa s komunistami vyžadovalo odvahu. A bola mu nablízku i na májových parížskych demonštráciách. Svojimi dielami prispela k informovaniu verejnosti o svojom vzťahu k tomuto parížskemu mandarínovi, ako aj o intelektuálnom zoskupení, ktorého boli obaja živou súčasťou. A práve jej adresoval Sartre viaceré svoje práce, v ktorých záhlaví nájdeme trochu tajuplné venovanie "Au Castor" (Bobrovi).
Na druhej strane Sartre podnecoval Simone de Beauvoirovou k tvorivej aktivite a kritickému nadhľadu, pobádal ju písať a komentoval jej práce. Na okraj jej azda najznámejšej knihy Druhé pohlavie z roku 1949 venovanej postaveniu ženy poznamenal: "Je zvláštne, že ste začali ako žena nefeministka ako ktorákoľvek žena, ktorá chce vedieť, čo to znamená byť ženou. A v priebehu písania knihy ste sa stali feministkou, uvideli ste svojich nepriateľov, napadli ste ich a tým ste presne určili, čo znamená byť ženou. V tom je hodnota knihy." Sartrova životná púť sa pred dvoma desaťročiami definitívne uzavrela. Napriek tomu jeho myšlienkový odkaz zostáva pre ďalšie generácie novou výzvou. Nemožno si totiž nevšimnúť, že o určitých témach a problémoch spätých s podmienkami našej existencie a budúcnosti sa nedá naďalej premýšľať mimo Sartra.
Autorka (1952) je vedecká pracovníčka SAV
