Rodinné drámy v romantickom šate

Rodinné stretnutia po niekoľkých rokoch. Pohľady odcudzených ľudí, ktorí boli kedysi najbližšími príbuznými, slušné rozhovory a povinný záujem o zdravie a úspechy, lebo sa to patrí. Ak už rodinu nedrží pokope žiadne iné puto ako pokrvná príbuznosť, jedinou príležitosťou na stretnutie sa stávajú pohreby.

Stretnutia živých a mŕtvych sú aj témou hry Jona Fosseho. Režisér Juraj Nvota spolu so scénickou výtvarníčkou Monou Hafsahl umiestnil celý dej na jesenný stupňovitý cintorín pokrytý červeno-oranžovými opadanými, ak použijeme francúzsku romantickú terminológiu mŕtvymi listami. V tomto citovo nabitom a príjemnom prostredí dochádza k stretnutiu Ženy a Muža. Szidi Tóbiás a Vladimír Hajdu nevnímajú romantické okolie, ale ich postavy sa plne venujú opätovnému stretnutiu po rokoch. Zo planúcich padnutých listov preskočí iskra a do seba zahľadení ľudia sa oddávajú svojej dlho nenaplnenej a manželstvom muža prerušenej láske.

Na jesennom cintoríne lietajú iskry

Z nostalgie cintorínskej lásky nás do jesennej reality privedie príchod smútiacej rodiny. Matka a Otec, vyzbrojení životnými skúsenosťami, dúfajú, že pohreb starej mamy bude príležitosťou stretnúť sa so synom, ktorý sa od svojho rozvodu doma neukázal. Problémy nastávajú hneď, ako spolu s postavami zisťujeme, že členovia tejto rodiny sa nedokážu navzájom počúvať, spolu sa rozprávať. V čom je problém? Povedzme si priamo: v predsudkoch, v tom, ako by to malo byť podľa tradície a dobre mienených rád susedky klebetnice a ako je to v skutočnosti. Ak sa k tomu ešte pridá o svojej pravde stopercentne presvedčená matka a otec neschopný odporu, je nám jasné, že celá rodinná konverzácia je vlastne sileným prerušovaním trápneho, neslušného ticha. A z tohto ticha zaznievajú všetky repliky. Ako sa kto má, ako sa komu darí, kto kedy prišiel a aká bola cesta. Rovnako povinne a nezaujato vyznieva Matkina výčitka, že syn rodičov už nenavštevuje.

Celý život rodiny sa skladá z rituálov, z obradných návštev, z keksíka zabaleného v servítke, ktorý Matka ponúka Otcovi na cintoríne, z ticha, ktoré musí vládnuť, aby sa táto požívatina mohla dostať na to správne miesto v útrobách starnúceho muža. Matkine výkriky a predpovede synovej smrti sú podobne nezmyselné ako reči o tom, že nevera človeka privedie do záhuby.

Jediný človek, ktorému by sme mohli pripísať legitímnu snahu dosiahnuť zmenu, je bývalá manželka Muža Gri, usilujúca sa synovi aspoň v daných možnostiach uchovať spomienku na otca. Lucia Gažiová stvárnila zraniteľnú, ale napriek tomu silnú ženu, ktorá rozpadom manželstva stratila akúkoľvek nádej na ďalší život. Pri stretnutiach s bývalým mužom opakuje rituály, ktoré mu pravdepodobne liezli celý život na nervy, necháva spadnúť kabelku, aby ju mohol zodvihnúť, a preto sa mu ani veľmi nečudujeme, že ju v konečnom dôsledku opustil.

Chladné vzťahy, ohnivé herectvo

Vzťahy na takejto úrovni vychádzajú zo vzájomnej necitlivosti a uzavretosti každého do seba. V herectve sa to prejavuje akousi osamelosťou jednotlivých hereckých postáv, nekomunikatívnosťou s okolím. Jediným tmeliacim prvkom potom ostáva text, ktorý akoby sám od seba spájal nespojiteľné.

Typické Fosseho opakovania replík rôznymi postavami v kontexte hry umocňujú dojem nezáujmu o rozhovor, násilného spoločenstva v rodine, lebo vždy je jednoduchšie zopakovať otázku po matke, či začudovane tou istou vetou prejaviť súhlas s otcom. Tieto situácie sú zdrojom podpovrchovej komiky, bolestného úškľabku nad krachom rodinných, citových a spoločenských zväzkov.

Ady Hajdu a Szidi Tóbiász vytvorili jedinú dvojicu v hre, ktorá si ako-tak rozumie, prejavuje aspoň elementárnu snahu načúvať a vnímať potreby partnera. V prípade milencov je to celkom oprávnená taktika. Keď však ich vzťah zovšednie, na pohrebe Mužovho otca stále medzi nimi hrá akási iskra vychádzajúca najmä z túžby a lásky Ženy.

Celkovému vyzneniu inscenácie by pravdepodobne pomohlo malé skonzervatívnenie textu, kde by Žena nemusela hovoriť „pretiahni ma“, ale použila by v tomto kontexte rovnako účinné slovné spojenie. Jej postava v inscenácii nie je až natoľko odlišná a v záplave spisovno-slovenských „napadlo mi“ by nejaké klasické „pomiluj ma“ vôbec neznelo cudzo.

Ady Hajdu stvárnil citovo i telesne vznetlivého muža, ktorého rodina naučila chladu a nevšímavosti. Pár rodičov stvárnili Zuzana Krónerová a Boris Farkaš. Otec je akýmsi zakríknutým a nemým echom svojej hereckej partnerky, pokojne a s nasadením asistuje jej komediálnym výstupom. Zuzana Krónerová stvárnila Matku, ktorej konanie nevychádza z neznalosti, tradicionalizmu a vnútornej uzavretosti, ale práve naopak z plného uvedomenia si všetkých dôsledkov. Tak sa do postavy dostal veľmi silný psychologický rozmer, ktorý ju robí zodpovednou za všetky nezhody a nešťastia, ktoré sa v živote členov rodiny prihodili. Roztržky s bývalou ženou a jej neustále návštevy u svokrovcov tak nevyznievajú ako márna nostalgická snaha udržať si manžela, ale ako úsilie Matky zničiť synovo nové manželstvo. Toto úsilie však v podaní Zuzany Krónerovej neprýšti z uväznenia mysle v labyrinte predsudkov, ale z akejsi pestovanej vnútornej zášte. Po nervóznom a nahnevanom synovom odchode z cintorína za ním Matka kričí „Ja tomu nerozumiem!“. Herečka je pri tom skrúšená a so zvraštenou tvárou prepadá v plač. Tým dáva najavo, že synovmu odchodu napriek svojim slovám veľmi dobre rozumie, nie je prekvapená, ale už vopred si uvedomuje možné dôsledky: syn sa viac nevráti a ako mu predpovedala, zomrie. Jeho rozchod s rodinou a po niekoľkých rokoch aj smrť by bola prekvapením v tom prípade, keby veta „Ja tomu nerozumiem!“ aj v hereckom stvárnení neznamenala nič iné, ako neschopnosť pochopiť, čo a prečo sa deje.

Filmový strih v rytmickej pravidelnosti

Psychologickému ladeniu inscenácie pomáha aj svetelný dizajn – osvetlenie sa mení ako dôsledok, či predtucha nejakého psychologického zvratu, vypätej vzťahovej situácie, alebo v krajnom prípade pri zmene scény. V texte môžeme nájsť veľké množstvo časových strihov, či nejasných časových definícií niektorých scén. Na počiatku sa nám môžu zdať ako snové, spomienkové, neskôr však zistíme, že v nasledujúcom dianí majú pokračovanie po niekoľkých rokoch.

V bulletine autor porovnáva javisko s filmovým kotúčom, ktorý sa zadrháva, či niekedy sa krúti rýchlejšie. Tým dáva jasne najavo, že časový sled a rytmus inscenácie nemôže byť pravidelný a plynulý, ako sa to podarilo inscenátorom v Astorke. Inscenácia Sna o jeseni plynie neohrozeným a pravidelným rytmom od začiatku až do konca, časové posuny, presuny a strihy si môže divák iba domýšľať na základe významu a vzťahu jednotlivých výstupov. Svetelné zmeny, ktoré by mohli sprehľadniť tieto časové čierne diery, namiesto toho romantizujú a zvnútorňujú všetko, čo sa na scéne deje. Rovnako to robí scéna, najmä jej teplá farba a priveľká cintorínska exteriérová popisnosť. Hudba je niekedy monumentálna, inokedy hravá, ale rozhodne nie tichá a chladná. Vzťahy postáv sú ovplyvnené významovým či informačným tichom a prázdnom, ktoré vládne v ich rozhovoroch, a ťažká inštrumentálna hudba s tým nekorešponduje, skôr sa svojou tragickosťou hodí k dôsledkom toho, ako postavy konajú, ako k tomu, čo konajú.

Muži pomreli, ženy si užívajú

Smrť syna v dymovom opare odchodom do altánku na cintoríne robí zo scény malú hraciu skrinku pre dievčatká a nahé fajčiace herečky, ako kópie erotického obrazu zo začiatku storočia posúvajú celú inscenáciu od tragicko-súčasnej do parodicko-výsmešnej polohy. Ženy teda dosiahli, čo chceli, zbavili sa mužov, ktorí vrátane vnuka, syna i manžela pomreli, a začali si užívať život v akejsi pseudomytologickej a posmrtno-naivnej predstave iného sveta po smrti.

Inscenácia Sen o jeseni v podaní divadla Astorka Korzo ’90 nespracúva tragickú tému odumierajúcich rodinných vzťahov, ale z možností, čo text ponúka, si inscenátori vybrali zvnútornenú tému hľadania a nachádzania cesty za šťastím v tomto i budúcom živote. Rodinná, takmer kuchynská dráma sa týmto činom zmenila na metafyzické uvažovanie o možnosti posmrtného života v komediálnom rubáši, čo však okrem pekných farieb a komických situácií nerieši pôvodne nastoľovanú rodinnú tému. Jon Fosse: Sen o jeseni. Réžia: Juraj Nvota Preklad: Ján Zima Dramaturgia: Andrea Dömeová Hudba: Marián Varga, Michal Ničík Scéna a kostýmy: Mona Hafsahlb Slovenská premiéra: 29. novembra 2002 v Divadle Astorka Korzo’90.