Géniovia priemernosti
„Géniom priemernosti“ nazval Adolfa Hitlera český publicista Dušan Hamžík. Upozornil zároveň na dôležitý paradox. Dnes na obrazovkách televízorov vidíme iba tendenčný zostrih Hitlerových vystúpení, ktorý má zdôrazniť ich absurditu. Ten, kto však videl a počul Hitlerove prejavy, vedel, že to, „ako“ hovoril, súviselo s tým, „čo“ hovoril. Vari neexistujú aj dnes problémy, ktorých sugestívne sformulovanie a podanie uvedie poslucháčov do varu?
Všetci poznáme orientálnu rozprávku o rybárovi, ktorý vylovil fľašu s džinom, duchom, ktorý mu začal plniť jeho želania. Až neskôr chudák zistil, že vypustil na slobodu silu, ktorú nedokáže zvládnuť. V minulom storočí sa takýchto džinov vypustilo niekoľko. Technická revolúcia priniesla nielen zdokonalenie vecí, ktoré slúžia ľuďom, ale aj také zbrane, ktoré umožnili dovtedy nebývalé masakre. Revolúcia v hromadných oznamovacích prostriedkoch umožnila nielen masové šírenie znalostí a informácií, ale aj sugestívnu manipuláciu s ľuďmi. Takýchto príkladov by sme mohli uviesť viacero.
„Obyčajný“ fašizmus
Nemecký fašizmus – nacizmus dal väčšine iných fašistických režimov veľmi svojrázne alibi. Metódy, ktoré používal, boli takou kvintesenciou hrôzy, že diktátori v iných krajinách tvrdili: „U nás sa predsa niečo také nedeje.“ Najstaršou formou diktatúry tohto typu bola Mussoliniho vláda v Taliansku, ktorá dala meno používané aj pre ďalšie podobné režimy. Dnes obhajcovia domácich fašistických režimov argumentujú tým, že „ich“ fašizmus nenasledoval führera, ale duceho, a preto bol humánnejší. Lenže koncentračné tábory boli v každej fašistickej diktatúre, hoci v tých „druhých“ neboli plynové komory.
Masové vyhladzovanie istých skupín obyvateľstva, ktoré majú inú rasu, náboženstvo alebo názory, síce môže byť jedným z dôsledkov fašistickej diktatúry, ale nemusí byť nevyhnutne jej sprievodným znakom. Stačí usmerniť spoločnosť tak, aby sa ľudia báli správať inak, než si želajú tí, čo majú v rukách moc. Na zastrašenie väčšiny stačia zdanlivo „humánne“ metódy, aké používal Benito Mussolini.
Veľké zjednodušenie
Hybnou silou technického pokroku boli revolučné zvraty vo vede. Vedecký obraz sveta, prírody i spoločnosti, ktorý prinášalo vedecké myslenie 18. a 19. storočia bol skomplikovaný a spochybnený. Hrozilo však aj niečo iné, s katastrofálnymi dôsledkami. Napríklad zjednodušený výklad Darwinovej teórie, ktorý sa premenil na sociálny darvinizmus, sa stal pseudovedeckým odôvodnením fašistických režimov. Tie mohli napríklad apelovať na rasové predsudky a na základe tohto zjednodušeného chápania tvrdiť, že ich metódy vládnutia a politiky sú „vedecké“.
Fašistická propaganda sa zameriavala na to, aby v myslení ľudí vytvorila zúžený horizont, ktorý pripúšťal iba jednoduché odpovede. Komplikovanejšie stavanie problémov sa vyhlásilo za „nepriateľskú“ činnosť. Jednoduché otázky pripúšťali iba jednoduché riešenia. To sa napríklad prejavilo v riešení ekonomických problémov. Nacistická hospodárska politika spôsobila také vnútorné zadlženie Nemecka, že dlh sa dal vyrovnať iba na úkor iných krajín, a preto jediným riešením mohla byť jedine vojna.
Cesta k diktatúre
Fašistická propaganda mala veľmi pádne argumenty proti vtedajším demokratickým systémom. Napríklad dejiny Francúzskej republiky (po jej obnovení v roku 1870) boli tiež dejinami pravidelne sa opakujúcich korupčných škandálov. Málokto pochopil, že takéto zviditeľňovanie korupcie bolo výsledkom slobody tlače. Korupcia sa totiž vyskytovala v každom režime, no nie vždy sa o nej smelo i hovoriť.
Politické strany sú v demokracii naozaj záujmovými spoločenstvami, kde často pekné heslá zakrývajú skutočné záujmy politikov alebo tých, čo ich financujú. Mechanizmus demokracie môže často znefunkčniť činnosť štátneho aparátu a vyvolať stav, keď verejnosť doslova kričí po ráznych opatreniach. Tie však vraj môže vykonať iba „vláda silnej ruky“.
V Nemecku po prvej svetovej vojne bola nielen ťaživá ekonomická situácia, ale vládna koalícia, zložená z pravice i ľavice, nedokázala presadiť príslušné opatrenia. Ľavica mala navyše taký vplyv, ktorý mohla eliminovať naozaj iba „vláda silnej ruky“. Ponúkal sa Hitler a pravicové strany ho pustili k moci. Ich predáci sa naivne domnievali, že ho udržia pod kontrolou, a keď vykoná „špinavú robotu“, budú sa ho môcť zbaviť. Všetci vieme, ako sa to skončilo.
Predpoklady zvratu k fašizmu
Keď Karol Marx uvažoval o budúcej sociálnej revolúcii, z jeho analýzy vyplynulo, že aby sa kapitalistická spoločnosť ocitla v situácii, ktorá predurčí jej zánik, musia zmiznúť stredné vrstvy a spoločnosť sa rozdelí na masu proletárov a hŕstku kapitalistov. Kapitalizmus 19. storočia mal takú podobu, že sa tento scenár zdal nielen reálny, ale jeho realizácia relatívne blízka. Lenže v 20. storočí sa ukázalo, že vývoj kapitalistickej spoločnosti je zložitejší. Začali pôsobiť mechanizmy, ktoré udržiavali existenciu stredných vrstiev. Tie si želali, aby spoločnosť bola ekonomicky, sociálne i politicky stabilná.
V minulom storočí sa však ukázalo, že existujú i sily ruinujúce stredné vrstvy. Napríklad hyperinflácia a dôsledky svetovej hospodárskej krízy postihli v Nemecku nielen robotníkov, ale aj stredné vrstvy. Nacisti práve týmto vrstvám sľubovali istoty a stabilitu.
V 21. storočí sa tieto protirečivé tendencie minulého storočia ešte prehĺbili. Svet sa ukazuje ešte zložitejší a neistejší. Hrozia politické a hospodárske otrasy, ktoré môžu zasiahnuť každú krajinu a každého človeka na tejto planéte.
Fašistické, presnejšie neofašistické sily sa dnes nachádzajú na okraji politiky. Nahráva im však hrôza z budúcnosti. Rovnako ako fašisti v minulom storočí, môžu ukazovať na zdanlivých, ale niekedy aj skutočných vinníkov neistôt nášho sveta. Niekedy sa môžu dokonca aj zhodnúť s niektorými oficiálnymi kruhmi. Diablom 21. storočia sa napríklad stal bin Ládin. Stal sa stelesnením niektorých súčasných hrozieb. Napomáha vyvolávať ten strach, z ktorého profitoval fašizmus, strach z cudzincov, ktorí majú pre nás Európanov nepochopiteľnú kultúru a ktorých navyše možno dokonca vyhlasovať za „dedičných“ nepriateľov.
Dnes neexistuje jednoznačný recept na spravodlivý a bezpečný svet, po ktorom túži väčšina ľudí. Tá túžba je natoľko silná, že môže pomôcť viere v nových spasiteľov sveta, ktorí „tvrdou“ rukou zaženú všetko zlo. Lenže ak sa dostanú k moci, cena, ktorú ľudstvo bude musieť zaplatiť, bude ešte vyššia ako v minulom storočí.
