Feminizmus chce najmä zbúrať stereotypy

Zuzana Kiczková

Narodila sa 27. septembra 1951 v Bratislave. Študovala na FiF UK v Bratislave filozofiu a nemčinu. Pôsobí ako docentka na Katedre filozofie FiF UK, prednáša vybrané problémy metafyziky, filozofické koncepcie prírody a úvod do feministických teórií. Zaujíma sa o filozofické otázky biológie, najmä o genetiku a ekológiu. V roku 1996 hosťovala s kurzom prednášok na Inštitúte filozofie Viedenskej univerzity. V roku 1998 jej vo vydavateľstve Aspekt vyšla kniha Príroda: vzor žena!?, v tomto roku pripravila zborník štúdií Otázky rodovej identity vo výtvarnom umení, architektúre, filme a literatúre. Spolupracuje s kultúrno - feministickým časopisom Aspekt. Je členkou viacerých filozofických a ženských občianskych združení. Je vydatá, má dve deti.

Ako ste sa vy ako filozofka prepracovali až k feministickým postojom?

Prvý impulz priniesla konferencia vo Viedni v roku 1990, na ktorú ma spolu s kolegyňou docentkou Etelou Farkašovou pozvala profesorka na Viedenskej univerzite Herta Nagl-Docekalová. Objavili sme pre nás dovtedy neznámy - rodový aspekt mnohých filozofických problémov. Dostali sme pozvanie aj na ďalšiu konferenciu, ktorej sa zúčastnili popredné feministky z Ameriky a zo západnej Európy. Znovu sme čítali Aristotela, Bacona, Descarta i Hegla, ale tento raz z feministického hľadiska. Boli sme očarené, že existuje aj takýto uhol pohľadu.

Kedy a akým spôsobom ste sa po prvý raz v tomto smere sami angažovali?

Na najbližšej medzinárodnej konferencii v Amsterdame v apríli 1992 sme sa zúčastnili už aktívne. Urobili sme analýzu koncepcie emancipácie žien za socializmu v Československu. Sformulovali sme teoretické piliere, na ktorých táto koncepcia stála a zároveň ukázali, prečo zlyhala. Východiskom našich úvah bol nesúlad medzi formálnou a reálnou rovnosťou. Počúvajúc vystúpenia filozofiek z celého sveta sme si veľmi intenzívne uvedomili, ako ďaleko sa už v tematizovaní a vo feministických prístupoch dostali a koľko "staníc" už majú za sebou. A vtedy sme sa rozhodli naskočiť do rozbehnutého vlaku, hoci aj do posledného vagóna.

Ako si vysvetľujete fakt, že počas éry socializmu bolo u nás na feminizmus vyhlásené takmer embargo? Skutočne to bolo absolútne tabu?

Bolo prekvapujúce, že hoci sa k nám za socializmu tajne nosili rôzne knihy, no feministická sa nepriplietla žiadna. Verejnosti bol známy iba pejoratívny feminizmus - to sú tie sufražetky a nespokojné ženy neschopné sebarealizácie - u nás "šla" skôr táto verzia. Márne by ste však hľadali aspoň jednu jedinú odbornú feministickú knihu! To bol pre nás vtedy vo Viedni druhý šok: vošli sme do kníhkupectva a objavili regály plné ženskej literatúry, od zdravia až po teoretické otázky.

Predchádzajúci režim predsa oficiálne presadzoval model rovnoprávnosti mužov a žien. Dívali sa komunisti na feminizmus ako na plod Západu, a preto ho zakazovali, alebo z akého hľadiska prekážal?

Toto je jedna interpretácia. Emancipácia žien bola oficiálnou ideológiou, veď v každom oficiálnom straníckom dokumente sa hovorilo o vytváraní podmienok pre rovnoprávnosť mužov a žien, spolu s pracovnými podmienkami. Socialistický štát bol paternalistický a potreboval lacnú ženskú pracovnú silu. Vytváral podmienky pre to, aby ženy neostali len vo sfére privátnej - v domácnosti, ale mohli chodiť zamestnania. Pre samotné ženy motivácia vstupu do zamestnania siahala od ekonomickej nutnosti/donútenia, až po možnosti sebarealizácie a nadväzovania sociálnych kontaktov, najčastejšie však bol kombináciou viacerých faktorov. V zásade ale nemuseli o takýto vstup bojovať. Tento proces bol na Západe iný: ženy si vstup do verejnej sféry, predovšetkým do sféry práce, museli vydobyť samy.

Naznačujete, že v tomto smere vlastne socialistický model štátnej starostlivosti predstihol ten západný?

Oboje malo svoje výhody i obrovské nevýhody. Zamestnanosť žien u nás bola vysoká. Až okolo 80 percent žien "ťahalo obe šichty" -privátnu sféru, teda starostlivosť o deti, o domácnosť, ale zároveň boli ženy zamestnané. K tomu sa pridal ešte tretí faktor - rôzne funkcie vo verejnej sfére: ROH, rôzne spolky a pod. Socialistický štát mal záujem vychádzať do určitej miery ženám v ústrety a zakladal jasle, škôlky. Chcel dostať ženskú pracovnú silu do pracovného procesu čo najrýchlejšie. Ale hoci ich vzdelanostná úroveň bola úplne porovnateľná s mužmi, ženy boli v oveľa menšom zastúpení v riadiacich a rozhodovacích funkciách. Riaditeľmi, vedúcimi, kontrolórmi boli prevážne muži. Nepomer v štruktúre mal za následok aj finančné znevýhodnenie a odmeňovanie za prácu. Skoro všetky profesionálne role vytvorili muži. Zodpovedajú ich predstavám, normám a hodnotám. Ženy sa museli len prispôsobiť už vytvorenej štruktúre pracovného miesta, funkcie i času. A čím lepšia adaptácia mužskému modelu práce, tým menej konfliktov, ale za cenu vytesnenia ženského pohľadu na svet.

Nepovažuje sa tento fenomén na Slovensku skôr za intelektuálny luxus, ktorý si môžu dovoliť iba vzdelaní ľudia a pre "obyčajné" ženy to vlastne ani nie je?

Existuje snaha takýmto spôsobom ho skompromitovať a posunúť do intelektuálnej roviny. Ani samotní intelektuáli to však neberú ako samozrejmosť. Aj oni z toho majú obavy, objavuje sa neistota, spochybnenia. Pejoratívny význam feminizmu naďalej zostáva veľmi silný.

Ako si tento záporný postoj vysvetľujete?

Dodnes ma prekvapuje, že táto negativita sa uskutočňuje z pozície nepoznania. Drvivá väčšina ľudí, ktorí sa o tom vyslovujú nekriticky záporne, niekedy až kontroverzne, si nedá ani tú najmenšiu námahu, aby sa dozvedela, o čo nám skutočne ide. Napriek tomu, že feminizmus má na konci to nešťastné -izmus, nie je niečím celostným, jednotným. Ide o neuveriteľne rôznorodú paletu hnutí i teórií, ktoré prešli istými vývinovými štádiami. Pluralizmus teórií v rámci feminizmu je obrovský.

V čom vidíte hlavné problémy, na ktoré naráža slovo feminizmus v očiach jeho odporcov? Čo ľudí najviac dráždi?

Tých príčin je veľmi veľa. Jednu som už spomenula - nevedomosť, veľmi slabá informovanosť. Ale v ľudskej psychike oveľa vytrvalejšie fungujú určité predsudky, ktoré nedokážete prekonať ani racionálnym zvládnutím. Ak sa deľba úloh medzi mužom a ženou počas dlhých storočí uskutočňovala týmto spôsobom, prečo by to tak nemohlo fungovať aj naďalej? Zmena by znamenala obrovskú revolúciu v chápaní tradičného postavenia a funkcií jednotlivých pohlaví. Išlo by o zrod autonómnej ženskej subjektivity, ktorá je schopná vytvoriť vlastný symbolický poriadok.

Údajne ste spustili veľmi zaujímavý projekt, ktorý využíva formu tzv. oral history, podobne, ako rozprávali o hrôzach koncentračných táborov obete Holokaustu...

Projekt sa volá Pamäť žien a jeho cieľom je vytvoriť priestor pre tri generácie žien, aby samy vyrozprávali to, na čo si zo svojho života spomínajú. Svoj život, bohatý na zásadné spoločenské zmeny, prežili z najväčšej časti za socializmu. Spôsobom naratívneho interview chceme zachytiť udalosti každodenného života tak vo sfére privátnej, ako aj verejnej. Už po prvých rozhovoroch sa ukázalo, aké zaujímavé stratégie si jednotlivé ženy vytvárali v systéme moci a s akými predstavami spájali zmeny. Zvlášť sa mi páčila jedna výpoveď, kde istá dedinská žena prehlásila, že koniec sveta príde vtedy, keď muži budú nosiť dlhé vlasy, ženy zasa krátke, budú sa obliekať do nohavíc a chodiť "na tých čertoch" - mala na mysli motorky. Tento príklad krásne poukazuje na predstavu prekódovania rodových stereotypov, pričom premena týchto kódov znázorňuje koniec sveta.

Akým spôsobom sa uskutočňuje tento proces vžívania tradícií?

My sami prirodzene reprodukujeme určité rodové stereotypy, ktoré sú v nás hlboko zakódované, pretože sme takýmto spôsobom socializovaní. Od detstva nás vychovávajú v tom, čo sa patrí, aby robil chlapec a čo je vhodné pre dievča. Takto to nasávame, takto sa to v nás vrství. Napríklad predstava živiteľa rodiny je úzko spojená s mužskou rolou, a to napriek tomu, že sme tu mali 40 rokov socializmus, 80 percent žien bolo zamestnaných a minimálne polovičkou sa podieľali na rodinnom rozpočte. Hoci mali menšie platy, reálne boli spoluživiteľkami, ale toto označenie sa im nepriradilo a nevžilo sa.

Ako teda dnes chápať snahy feminizmu?

Nielen ako hnutie žien, ktoré bojujú o zrovnoprávnenie a o oslobodenie zo sociálnej závislosti. Ide mu tiež o zbúranie rodových stereotypov. Týmto spôsobom môžu byť aj muži čiastočne oslobodení od očakávaní rigidných rodových noriem, podľa ktorých sa majú správať, aby boli pravými mužmi. Noriem, ktoré predpisujú, že majú byť emocionálne nezraniteľní, silní, rozumní, suveréni, neohroziteľní, abstraktne a analyticky mysliaci - sem si dosaďte čo chcete. V tomto zmysle by mohol mať feminizmus spolusympatizantov aj medzi mužmi. Avšak tí medzi nimi, ktorí sú zvyknutí na bezpečie svojej nadradenosti, môžu byť dezorientovaní.

Zaznamenali ste počas posledného desaťročia v slovenskej spoločnosti nejaký posun v názoroch na feminizmus?

Vidím tu istý pokrok v oblasti vzdelanosti, najmä študenti a študentky uvažujú o možnostiach väčšej individualizácie a nepodriadeniu sa predpisovaným vzorom. Dokážu byť kritickejší a berú feminizmus ako istý druh životnej alternatívy. Títo ľudia vedia, že sociálne modely sa dajú robiť na princípe partnerstva, a nie dominancie, čo je jeden zo základných princípov, ako postaviť alternatívu tomuto svetu.

Nemyslíte si, že tento akademický boj nemá šancu proti tlaku médií, ktorý sa uplatňuje voči "bežnej" populácii?

Trafili ste! Myslím si, že otázka médií je skutočne kardinálna, pretože táto spoločnosť je informačná, mediálna a virtuálna atď. Médiá sú rozhodujúce, lebo vytvárajú obraz reality. Mali by oveľa mohutnejšie spustiť otázku násilia voči ženám a deťom, voči slabým a starým a pod. Za nemenej dôležitú považujem otázku reprodukčného správania. Očakávam, že sa o tomto bude v našej spoločnosti prudko diskutovať. Veď reprodukčné zdravie nie je len otázkou potratov a antikoncepcie, ale zahŕňa širší okruh problémov.

Čo vám na súčasných médiách najviac prekáža?

Pre mňa najmenej prijateľnou zostáva rovina obrovského výbuchu sexizmu a pornografie na stránkach časopisov. Ženské telo jednoducho musí byť krásne, mladé, použiteľné. Dokonalé telo ženy sa stalo tovarom, ktorý pomáha lepšie predávať vybrané produkty. Je natoľko atraktívnym artiklom, že ho nájdete všade: či už pri predaji áut alebo čistiacich prostriedkov... Od bilboardov až po reklamu v televízii - je to všade. A reakcia na zamorený priestor inštrumentalizovanými ženskými telami je u nás minimálna. Akoby sa ignoroval fakt, že to má niečo spoločné aj so sexuálnym obťažovaním, so znásilnením, trestnými činmi atď.

Prečo sa feminizmus u nás vníma iba vo zvulgarizovanej podobe? Ľudia zväčša zareagujú spôsobom: "to sú tie, čo chcú byť viac ako muži!"

Stereotypy v myslení sa rady opakujú a je ťažké sa ich zbaviť. Je to aj otázka prezentácie samotného feminizmu, ktorá zasa súvisí s politickým zastúpením žien. Ide o kvantitatívne zastúpenie žien, teda koľko ich nájdeme vo vláde, v parlamente, ale aj v jednotlivých stranách a v lokálnej politike. Hovorí sa o tom, že musíme dosiahnuť určité kritické množstvo žien, aby sa niečo mohlo kvalitatívne zmeniť. Kritické množstvo je potrebné na to, aby sa dala narušiť, alebo posunúť určitá paradigma, spôsob myslenia. Jedným dychom dodávam, že je potrebné, aby do politiky vstupovali ženy, ktoré dokážu problémy žien v tejto spoločnosti pomenovať a nájsť účinné praktické prostriedky presadzovania "ženskej politickej agendy".

V čom vy osobne vidíte výzvu pre našu spoločnosť ako takú?

Ak berieme demokraciu vážne, nie len ako niečo abstraktné, musí vytvárať podmienky pre dobrý život, pre kvalitu života. Indivíduum ale potom nemôže byť obmedzované, či dokonca diskriminované z pozície svojej príslušnosti k rodu. Musí mať možnosť slobodne voliť životné stratégie a nebyť pri tom zastrašované rodovými stereotypmi, ktoré mu normatívne predpisujú, čo je "typicky a prirodzene" ženské a mužské. Tento tzv. "machoidný" vzorec býva mediálne vytvorený, ako napríklad schwarzenegrovský typ muža, či Barbie typ ženy. Jeden reprezentuje vnucovaný symbol sily, tvrdosti a nebojácnosti, druhý zasa ukazuje, ako má vyzerať skutočná predstaviteľka krásy, nežnosti, citlivosti a poslušnosti.

S hosťom Slova sa zhovárala Barbora Obuchová