Chceme skoncovať s okupáciou vlasti
Souheil Ghannam , palestínsky novinár
Narodil sa 29. júna 1964 v utečeneckom tábore v Libanone ako jeden z takmer milióna palestínskych utečencov. Jeho rodičia museli opustiť domov v dôsledku izraelsko-arabskej vojny v roku 1948. Najprv navštevoval školy zriadené agentúrou OSN UNRWA, ktorá sa stará o palestínskych utečencov. Na Slovensko prišiel študovať roku 1984 na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave žurnalistiku. Štúdium ukončil roku 1991. U nás sa oženil a má dvoch synov, mladší má sotva rok. Pracuje ako novinár podobne ako jeho manželka Anna, ktorú dobre poznajú diváci televíznych publicistických relácií. Dnes patrí medzi aktívnych predstaviteľov palestínskej komunity na Slovensku.
Pojem diaspóra sa väčšinou spájal s osudom Židov. Lenže aj značná časť palestínskeho národa predsa žije v diaspóre. Takže týka sa aj vás?
- Pojmy ako diaspóra, holokaust, genocída sa nemôžu monopolne používať v spojení s jediným národom. Diaspóra je situáciou, keď veľa príslušníkov nejakého národa musí žiť mimo územia svojej vlasti. V diaspóre teda žijú dve tretiny Palestínčanov. Napríklad i v USA žije naša silná komunita. Pravda, nie je taká početná ako židovská, no na svete už ťažko nájdete krajinu, kde by nežili Palestínčania. Aj tu na Slovensku pôsobia naši veľmi úspešní predstavitelia ako lekári, inžinieri, niektorí z nich sú podnikatelia. Vyznačujeme sa tým, že ani jeden Palestínčan nebol na Slovensku trestaný, nespáchal nijaký trestný čin. Zvyčajne sme sem prichádzali študovať, zaľúbili sme sa nielen do tejto krajiny, ale často aj do vašich žien. Žijeme usporiadaným rodinným životom a podľa mojich informácií v rodinách Palestínčanov nedochádza ani k rozvodom.
Prekvapilo ma, že keď som bol na posedeniach, na ktorých sa zúčastnili aj arabskí študenti, a ak sa rozprávali antisemitské vtipy, oni reagovali ľahostajne až odmietavo.
- Arabi sú predsa Semiti, to je jedna odpoveď na vašu otázku. Zároveň treba pripomenúť - čo nie je žiadne tajomstvo -, že sem prišli študovať prostredníctvom arabských komunistických strán. Mali preto pokrokové názory a hlásili sa k princípom humanizmu a tolerancie, bez ohľadu na to, či človek pochádza z Európy alebo Afriky, či je kresťan, moslim alebo žid. Vtipy, ktoré majú rasistický podtext, nie sú pre nás vtipmi, musíme ich ostro odmietať.
Nie je to zaujímavý paradox? Na jednej strane je osud Palestínčanov rovnako trpký ako osud Arménov či Kurdov, no na druhej strane ich považujú za najvyspelejší arabský národ.
- Keď počas druhej svetovej vojny v Európe vyvražďovali Židov, Palestínčania ich ako utečencov vo svojej vlasti vítali. V arabských krajinách počas stáročí neboli pogromy na Židov, ako príslušníci monoteistického náboženstva mali, podobne ako kresťania, osobitné postavenie. Na palestínskom území sa nekonali nijaké masakre Židov. V minulom storočí sa v niektorých arabských štátoch uskutočnili určité protižidovské opatrenia, napríklad v Iraku, ale nie v Palestíne. Ostatne, dôkazom toho je aj nárast poč-tu Židov na tomto území v druhej svetovej vojne, čo spôsobilo v podstate našu tragédiu. To je jeden dôležitý moment, na ktorý treba upozorniť. Dejiny sú niekedy veľmi paradoxné. Národy, ktoré po stáročia prenasledovali Židov, dnes nad nimi držia ochrannú ruku a pomáhajú im v útlaku tých, čo Židom pomáhali počas svetovej vojny. Židia mali v arabských krajinách zväčša rovnoprávne postavenie a ich emigrácia z Maroka, Tuniska či Iraku prebehla pokojne. Za vojny a tesne po nej proti Angličanom bojovali židovskí prisťahovalci z Európy. Tak sa začala kariéra Jicchaka Šamira či Menachema Begina.
Máte síce pravdu, že na Blízkom východe udalosti prebiehali inak ako v Európe, ale na rozoštvávaní Palestínčanov a Židov mala predsa svoj podiel aj britská koloniálna politika v tomto regióne. Nemyslíte si, že by za iných okolností mohlo dôjsť k dohode medzi Palestínčanmi a židovskými prisťahovalcami?
- Viete, Židia mali problémy v Európe, a preto sa mali tieto problémy riešiť tam. V skutočnosti sa vyriešili na úkor nášho národa. Väčšina palestínskych predstaviteľov si od samého začiatku želala, aby na historickom území Palestíny vznikol samostatný štát s obyvateľmi, ktorí tam vtedy žili, bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú Židia. Želali si však zastavenie prisťahovalectva. Prečo by nás ľudia z Európy mali vyháňať z našej vlasti? Hoci nie som historik, predsa len musím konštatovať, že britský mandát nad Palestínou bol vlastne jej znásilnením. Veľká Británia neplnila svoje poslanie. Do roku 1948 mala pripraviť Palestínčanov na vytvorenie samostatného štátu, no umožnila, že sa zmenil pomer židovského a arabského obyvateľstva. V učebniciach sa dočítate, že počas prvej svetovej vojny Veľká Británia Arabom sľúbila, že ak jej pomôžu v boji proti Turkom, po vojne vytvorí na Blízkom východe veľký arabský štát. Arabi pomohli, Británia zradila, podobne ako dnes Arabov zrádzajú Spojené štáty americké.
Lenže značná časť židovských prisťahovalcov pochádzala z chudobných vrstiev východnej Európy a na území Palestíny chceli vybudovať sociálne spravodlivú spoločnosť so socialistickými, v kibucoch dokonca komunistickými prvkami. Tento experiment by mal byť ľavičiarovi sympatický. Nemám pravdu?
- Pre každého ľavičiara by mal byť prvoradý osud jeho vlasti a až potom sa môžu robiť ďalšie pokusy. V otázke zvrchovanosti a nezávislosti štátov sa nedá experimentovať. Napokon, v Izraeli takzvaný socialistický experiment nebol úspešný. Ostatne, ani ten pokus neriešil nešťastie nás Palestínčanov. Navyše v Izraeli boli a naďalej sú diskriminovaní aj Židia, ktorí pochádzajú zo severnej Afriky a iných krajín Blízkeho východu, takzvaní sefardovia. Žijú vo veľmi zlých podmienkach. Majú problémy so Stranou práce, ktorá svojho času tvrdila, že v Izraeli chce vybudovať socializmus.
Na území štátu Izrael existuje pomerne značná arabská menšina, ktorá má aspoň formálne podľa tam platných zákonov zabezpečenú rovnoprávnosť. Ako je tá na tom?
- Sám viete, ako sa povedzme na Slovensku dodržiavajú zákony. Tamojších Arabov nielenže vyháňajú z ich pozemkov, ale dokonca ani arabský strom nemôže dostávať toľko vody, čo židovský. O diskriminácii tamojších Arabov by sa dalo dlho a veľa rozprávať...
Väčšina palestínskeho národa žije v utečeneckých táboroch, čo nemá vo svete obdoby. Trvá to po niekoľko generácií. Máte predstavu, ako riešiť túto situáciu?
- Keď v roku 1948 vznikol problém palestínskych utečencov, Organizácia Spojených národov prijala rezolúciu, ktorá ukladala Izraelu riešiť ho. Splnenie požiadavky, aby sa umožnil utečencom návrat, dokonca podmieňovalo členstvo Izraela v tejto svetovej organizácii a platnosť tejto rezolúcie sa každoročne obnovuje. Proti nej nehlasoval dokonca ani Izrael, iba sa zdržal hlasovania. Izraelská arogancia voči svetovej organizácii bráni realizácii tohto dokumentu. Život v utečeneckých táboroch sa dá veľmi ťažko opísať. Je to hanba pre celé medzinárodné spoločenstvo, ktoré za 54 rokov nedokázalo vytvoriť mechanizmy, ktoré by umožnili návrat Palestínčanov do ich domovov. Vlastne za ten čas nedokázala OSN presadiť svoju vlastnú rezolúciu. Ide o typickú politiku dvojakého metra, v iných prípadoch sa presadili aj tie najkrajnejšie mechanizmy. Je to preto, lebo USA držia nad Izraelom ochrannú ruku a medzinárodné spoločenstvo nemôže nič robiť.
Ľudia nedokážu pochopiť neuveriteľné teroristické metódy, ktoré sa používajú na oboch stranách. Vy ich dokážete vysvetliť?
- Samovražedné útoky nepoužívajú iba Palestínčania, veď počas druhej svetovej vojny boli japonskí kamikadze. Tvrdá okupačná politika spôsobila, že Palestínčania siahali k najkrajnejším prostriedkom, aké majú k dispozícii. Izraelskí predstavitelia majú tie najmodernejšie zbrane vrátane zbraní hromadného ničenia. Väčšinu z nich používajú proti Palestínčanom. Príkladom je posledné bombardovanie Gazy, ktoré pobúrilo svetovú verejnú mienku. Chladnokrvne zavraždili jedenásť detí a premiér onoho štátu sa chváli mimoriadnou úspešnosťou vojenskej operácie. V najväčšom palestínskom meste Nábuluse je zase zákaz vychádzania. Ľudia nesmú počas strašných horúčav vychádzať von, sú bez jedla a vody, bez lekárskej pomoci. Západný breh Jordánu sa premenil na najväčšiu väznicu v dejinách ľudstva s vyše 750 000 väzňami. Vari proti tomu nemožno klásť odpor? Chápem príčiny týchto metód zápasu, no napriek tomu sa s nimi nestotožňujem. Okrem iného aj preto, lebo keď sa používajú dlhodobo, môžu pôsobiť deštruktívne na celú komunitu.
S hosťom SLOVA sa zhováral Peter Greguš
