Urážky nie sú prekážkou spolupráce
O tom, že ani víťaz volieb ešte nemusí byť šéfom a zostavovateľom novej vlády, sme sa mohli presvedčiť už v roku 1998. Samotné víťazstvo nestačí. A tak si každá strana bude aj tak musieť nájsť nejakého spojenca.
Ani jeden politický subjekt však zatiaľ jednoznačne nepovedal, s kým by si vedel po voľbách 2002 predstaviť spoluprácu. Doteraz sme sa dočkali len slovných súbojov. Predsedníčka SNS Anna Malíková dokonca vyhlásila, že politici majú chuť správať sa ako gladiátori v aréne.
SDKÚ kontra Smer
Zdá sa, že v počte slovných napadnutí zatiaľ vedie SDKÚ a Smer. Tieto dve strany sa majú navonok „v zuboch“. Všetko to odštartovala privatizácia SPP a výrok lídra Smeru Roberta Fica na adresu podpredsedu SDKÚ Ivana Mikloša, keď ho označil za najskorumpovanejšieho politika. Vicepremiér ihneď kontroval a vyhlásil, že dispo- nuje informáciami, podľa ktorých časť nákladnej kampane Smeru financujú ekonomické štruktúry HZDS a Fico sa stáva trójskym koňom podnikateľov mečiarovcov.
Slovné prestrelky medzi nimi však naberali aj neskôr na intenzite. „Potom, čo pán Mikloš zlyhal ako ekonóm a naozaj sa ukázalo, že je veľmi zlý ekonóm, tak sa začína orientovať na politológiu a musím ho sklamať, pretože aj tu naozaj zlyháva.“ Dokonca aj pri hodnotení odpočtu terajšej vlády najrazantnejšie zaútočil Ficov Smer. Ten označil sľuby SDK za podvod a pôsobenie Mikuláša Dzurindu za veľkú vlakovú lúpež. „Fico sa prejavuje ako prízemný demagóg,“ zapojil sa do slovného boja aj súčasný premiér.
SDKÚ, Smer kontra ANO
Obe spomínané strany však útočia aj na Alianciu nového občana (ANO). Najskôr sa ozval ústami svojho podpredsedu Borisa Zalu Smer, keď obvinil ANO z vykrádania ich programu. K programovej téme sa pridal aj Ivan Mikloš: „Analýza programov Smeru a ANO potvrdzuje absenciu elementárneho ideového a hodnotového obsahu a orientácie týchto strán. Strana Smer sa o žiadne ideové vymedzenie ani nesnaží, dokonca sa mu vyhýba. Praktická skúsenosť ukazuje na zneužívanie vplyvnej televízie Markíza na politické ciele strany ANO a pána Ruska a na nedodržiavanie zákona.“ Urážky smerujúce na Pavla Ruska dostali zrejme dzurindovci ako stranícku úlohu, pretože hneď reagoval aj Mikuláš Dzurinda a označil predsedu ANO za zákerného a rafinovaného manipulátora.
Pavol Rusko zatiaľ nazval premiéra len nedôveryhodnou osobou. Robert Fico zase vyhlásil, že na nervózne Dzurindove výkriky nemá význam reagovať.
Nie stranícke, ale personálne kádrovanie
SDKÚ síce vyhlasuje, že Smer a ANO sú hodnotovo vyprázdnené strany, ale aj tak si s nimi vie predstaviť povolebnú spoluprácu. To znamená, že dzurindovci by chceli spolupracovať aj s „demagógom“ Ficom a „manipulátorom“ Ruskom. Že by pochopili, že sami nič nezmôžu? Rovnako ani Robert Fico nepovažuje predvolebné ataky za prekážku pri zostavovaní novej vlády. Vzájomná výmena názorov je vraj normálna.
Podstatne výraznejšie ako vylučovanie strán zo spolupráce sú skôr snahy neakceptovať určité osoby. Najprv zaznievali hlasy z rozličných politických subjektov, že HZDS je prijateľné jedine bez Mečiara. Smer zase personálne vylučuje zo spolupráce Vladimíra Mečiara, Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša. To znamená, že SDKÚ je pre nich prijateľné, ale bez lídrov, čo zrejme nebudú vedieť prehltnúť predseda a podpredseda SDKÚ. „Pokiaľ by SDKÚ, s ktorou je možné, že budeme rokovať, nám núkala pánov Mikloša a pána Dzurindu ako predstaviteľov do vládneho kabinetu, odídem od rokovacieho stola,“ vyhlásil R. Fico.
Rovnako začal povolebných spolupracovníkov kádrovať aj predseda HZDS Vladimír Mečiar: „Smer môže byť koaličným partnerom HZDS, ale bez Fica, Fedora Flašíka a Moniky Beňovej.“ Problematická však bude zrejme aj spolupráca mečiarovcov s SDKÚ, keďže jej predsedu nazval Mečiar „Ficom v ružovom“.
A tak sa zdá, že vlastne na Slovensku je každá strana pre každého akceptovateľná, len určité osoby sú tŕňom v oku. Horšie je, že zväčša ide práve o lídrov, takže tvorenie povolebnej vlády bude po jesenných voľbách viac ako zložité. V roku 1998 totiž stačilo mať ako jednu z priorít antimečiarizmus a hľadanie partnerov už bolo prirodzené.
Najpokojnejšie zatiaľ v celej kampani vystupujú iba politici SMK a KDH, ktorí majú najviac lojálnych voličov. Aj ich výroky o možnej budúcej spolupráci s ktoroukoľvek stranou sú veľmi tajuplné. Zdá sa teda, že zvolili najlepšiu taktiku a pre povolebné rokovania si nechali otvorené všetky dvierka. Teda, okrem tých do HZDS.
Pokiaľ ide o ostatné politické subjekty – najmä dvojice SDĽ-SDA, SNS-PSNS, DS-OKS, či ZRS a viacerých bývalých ľuptákovcov, pre tie sú skôr typické nezhody medzi materskou stranou a jej „odnožou“.
Podľa niektorých politikov by budúcu vládu nemali tvoriť viac ako tri strany. Pritom aj podľa politológov všetko závisí od výšky preferenčných hlasov jednotlivých subjektov vo voľbách. Podmienky si kladie ten, kto bude mať najviac. Ani urážky však nebránia budúcej spolupráci. Aj o tom je súčasná slovenská politická scéna.
