Nemožnosť a nevyhnutnosť pravicového bloku

Uplynulý víkend sa naplno rozbehla predvolebná kampaň, aj keď od jej oficiálneho začiatku nás delí ešte niekoľko mesiacov. Lídri SDĽ a SDKÚ dali jasný signal, že „obdobie hájenia“ sa definitívne skončilo. Pri mediálnom rachote, ktorý vyvolalo odvolanie Brigity Schmögnerovej ostala výzva Mikuláša Dzurindu na vytvorenie pravicového bloku trochu v úzadí. Dôvod pre takúto iniciatívu je vcelku prozaický. Preferencie dzurindovcov sa pomaličky roztápajú ako jarné snehy a podľa posledného prieskumu ich po prvýkrát dokonca preskočilo aj KDH. Myšlienka vytvorenia centristicko-pravicovej koalície nie je a priori zlá. Situáciu z roku 1992 a 1994, keď hlasy malých pravicových subjektov prepadli v prospech ich hlavného protivníka - HZDS, si málokto želá. Skúsenosť teda velí: Utvorme koalíciu! Avšak je tu ešte jedna skúsenosť - s koalíciou SDK, ktorá je zapísaná v relatívne čerstvej pamäti. Tá núti politikov KDH a SMK k opatrnosti. Nedodržiavanie dohôd, ale aj osobná nevraživosť, to všetko sú dôvody, pre ktoré sa slovenským kresťanským demokratom ani SMK do koalície s dzurindovcami veľmi nechce ísť. Ak si k tomu pripočítame šafárenie a klientelizmus, napr. nedávny podivuhodný biznis s akciami VSŽ, v ktorom majú prsty finančné skupiny blízke SDKÚ, niet veľa dôvodov na vznik nového pravicového bratstva. Napriek tomu, že sa pokojne môže zopakovať scenár z rokov 1992 a 1994. Vie to Vladimír Mečiar, ktorý sa na situácii pravicových koaličných subjektov v relácii ČT Na ostro zjavne dobre bavil, vedia to aj ostatní. Len či to vedia aj tí, ktorých sa to priamo týka. Hľadanie východísk z neriešiteľných situácií bývalo námetom antických drám. Situácia SDKÚ pomaly tiež začína pripomínať drámu, scenár riešenia im však nik cudzí neposkytne.