V znamení zelenej labky

Pochopila som to hneď na začiatku. „Minule som blúdil štyri hodiny, než som našiel tábor,“ smeje sa Vlk Michal Fapšo. „Ale to nič, viacerí ho nenašli vôbec, museli prespať v lese a potom sa vrátiť.“ Na otázku, či teraz už správnu cestu utrafí, bezstarostne pokrčil plecami. Voľajako bude.
Doprava na táborisko je individuálna. V elektronickej pozvánke bola priložená mapa, podľa ktorej sme z dedinky Huty mali vystúpiť do sedla. Znepokojivo nahustené vrstevnice na mape a Miškove príbehy neveštili pohodlnú prechádzku. Ani nebola.
S pätnásťkilovými batohmi, trčiacimi až nad hlavu, sme sa po štyroch škriabali po svahu, ktorý sa netrénovanému človeku z dolniakov zdá v podstate kolmý. Chodník? Kde by sa nabral v takomto teréne. Kto má rozum, tadeto nepôjde. Po hodine balancovania na šmykľavom machu, koreňoch a bahne sme zistili, že to pred nami zvládlo niekoľko desiatok ľudí vrátane najmenších detí. No, aspoň sme sa nestratili.
Nie ako chlapec, ktorého o pár dní neskôr museli hľadať po lese v noci. Do tábora sa síce napokon dostal, batoh však od vyčerpania odložil po ceste.
Spotená ako vráta na chlieve som zhodila batoh s myšlienkou, že ak som prežila toto, prežijem už všetko a horšie to už byť nemôže.
V skutočnosti to bol iba slabší štandard prechádzok, aké účastníci vlčieho tábora absolvujú denne. Napríklad tí, ktorí pred každými raňajkami schádzajú do obchodu v Hutách a hore vynášajú 20 kilogramov chleba a 15 kilogramov „ostatného“. Ako som pochopila hneď na druhý deň, úvodný výšľap bol v podstate luxusný. Trval len hodinu a nepršalo.
 

 

Milovníci zbytočného komfortu

Tábor bol rozťahaný po celom sedle. Na hranici horskej lúky a lesa ležalo jeho srdce – ohnisko, ktoré nevyhaslo celých sedem dní. V lese za ohniskom mala sídlo škôlka. Stany a celty rodín, ktoré prišli do tábora s bábätkami a deťmi v predškolskom veku. Bolo ich zväčša okolo päť, energiu mali za desiatich, boli špinavé, šťastné a chladuvzdorné. Naháňali sa v so psami v blate okolo ohňa. Bosé, sem-tam polonahé, v každom počasí. Stále s úsmevom. Plakali až na konci, keď sme odchádzali.
Za škôlkou sa celty v diskrétnej vzdialenosti rozťahovali od stredu tábor takmer na kilometer vo viacerých smeroch. Ak by ste nevedeli, celta je nepremokavá plachta, natiahnutá na špagáte medzi dvoma stromami.
Nám sa to zdalo ako bývanie na celý týždeň vo vysokohorských polohách dosť málo. Ako správni „mestskí gadžovia“ sme si doniesli stan, hoci sme v ňom neubytovávali ani tri deti a dva psy. V ostrieľaných vlkoch taká demonštrácia lásky k nadbytočnému pohodliu vyvolávala zhovievavé úsmevy.
 

 

VLK chráni aj národný park

Umiestnenie tábora v Suchej doline má konkrétny praktický význam. Treba obnoviť značenie hraníc vlčej rezervácie.
„Značky majú už šesť rokov, niektoré sú slabo viditeľné. Návštevníkom a lesníkom treba dať dôkladným značením najavo, že sa o svoje lesy staráme a kontrolujeme ich, “ vysvetľuje Vilo Bartuš. Značenie chránených území – nie len vlastných, ale aj štátnych – má pevné miesto v popise činnosti člena Leoochranárskeho zoskupenia VLK.
V prípade Suchej doliny sa územie štátnej a vlčej rezervácie prekrýva. Načo sa VLK angažuje v najprísnejšie chránenom území národnom parku? Napriek tomu, že Suchá dolina je s rozlohou 1 586 hektárov najzachovalejším komplexom prirodzených lesov v TANAP-e, v roku 2001 bola na 160 hektároch navrhnutá ťažba. VLK zabránil výrubu tak, že vzal ohrozené lesy od urbariátu v Liptovskej Sielnici do dlhodobého prenájmu. Za peniaze, vyzbierané v uliciach slovenských miest, bude časti doliny spravovať až do roku 2040. Čo s nimi bude robiť? Bdieť nad prirodzeným vývojom cenných ekosystémov bez akéhokoľvek zásahu človeka. Teda, dávať pozor, aby ľudia nerobili nič.
Hlodal vo mne posledný červík pochybnosti. „Sme v bezzásahovom území, a my tu kladieme oheň, táboríme, kopeme latrínu...“ Vlci ma upokojili, že je to celkom legálne. Pod ich záštitou. Sama by som to nemala skúšať, obyčajnému turistovi za to isté hrozia prísne tresty. Vlastník alebo nájomca lesa však môže. Keby to terén dovoľoval (a bola by vôľa), Vlci by sa po rezervácii mohli pokojne voziť na aute.

 

Značíš, značím, značíme.

 

Raňajkovali sme namazaný chlieb. Ako včera, tak aj dnes a ďalších päť dní. Na raňajky, na obed aj na večeru.
„Kedysi sme robievali tábory v Levočských vrchoch, kde sme varili teplú stravu. Vďaka tomu sa 98 percent účastníkov staralo o chod tábora a iba dve percentá robili niečo užitočné. Rozhodli sme sa tento pomer obrátiť,“ hovorí s chlebom v ruke náčelník Juraj Lukáč. No, veď to nie je až také zlé. Kalorické. A energiu budeme dnes potrebovať.
Nafasovali sme plechovky so svetlozelenou farbou, štetce, kartónovú šablónu vlčej laby a mapu. Počarbanú opäť nepríjemne hustými vrstevnicami. Stošesťdesiat vlčích hektárov neleží v celku, ale v niekoľkých kusoch po celej Suchej doline. Hranice sú kľukaté a bežia po krkolomných svahoch a roklinách. Všade tam sa trmácame aj my. Hore a dolu, po štyroch, po zadku, s kelímkom plným farby v zuboch. Nesmieme vyliať, farby je málo. Farbonosič Viktor si aj tak neodpustí jeden kotrmelec. Obsah kelímku končí v mojej topánke.
V tandemoch sa štveráme sa od stromu ku stromu. Jeden drží šablónu, druhý maľuje. Teda: jeden sa ovíja okolo smreku, skloneného nad roklinou horského potoka (popri tom drží šablónu), druhý visí na suchom konári (voľnou rukou maľuje) a snaží sa nemyslieť na to, že má za chrbtom priepasť.
Ak by som mala sformulovať niekoľko pravidiel práce, budú to tieto:
1. Chodníky sú pre gadžov z mesta, my chodíme kolmo na chodníky.
2. Ak nevieš nájsť starú značku, poobzeraj sa po najväčšej húštine alebo po najstrmšom svahu.
3. Nevracaj sa do tábora, kým nezmokneš.

 

Prečo je Suchá mokrá

 

Tretí bod pravidiel naznačuje iróniu situácie. Suchá dolina je v skutočnosti mokrá. Jej dnom tečie Suchý potok – divoká riava, ktorá zbiera z rozbahnených svahov nespočetné množstvo jarkov. Má dokonca aj vodopád.
„V ostatných tatranských dolinách je ešte vlhkejšie,“ mykne plecom environmentálny aktivista Erik Baláž. Vysvetľuje, že Suchá sa od zvyšku Západných Tatier líši geologickým podložím. Neleží na žule, ale na vápenci. Vďaka tomu je tu iná pôda a iné zloženie rastlinstva. My laici sme konečne pochopili, prečo zbytočne hľadáme čučoriedky.
Pri skúsenostiach zo Suchej však predstava „ešte vlhkejšej“ doliny prevyšuje moju fantáziu. Tábor obopína hustá hmla. Plazí sa medzi stromami, zanechávala slizké odtlačky. Vnútri v stane sa zráža voda, oblečenie v batohoch je vlhké. Oblečenie, ktoré sa už tretí deň suší na konároch, je – mokré. A plesnivie. Zem rozmočená. Na pohľad je to romanticky krásne. Pri dotyku, napríklad pri navliekaní mokrého trička, nadšenie opadá.
Nič sa nedá robiť, veci treba osušiť nad ohňom. (Pri návrate z pracovnej vychádzky nás včera zastihla prietrž mračien.) Okolo ohniska sa v mliečnobielej hmle utvorili tri sústredné kruhy. Prvý tvoria mokré topánky, z ktorých sa intenzívne parí. Druhý, to je kruh zimomravých, zmoknutých strašiakov, ktorí natŕčajú nad plamene tričká, spacie vaky a ponožky. Vo vonkajšom kruhu šťastne kričia bosé deti, ktoré sa v blate naháňajú so psami.
Tábor je poloprázdny. Okrem škôlky, nešťastníkov, ktorí si nemajú čo prezuť, a gadžov z mesta, ktorí vystonávajú svalovicu (táto množina sa takmer presne prekrýva s predchádzajúcou a úplne dokonale s obyvateľmi zbytočne komfortného stanu), sú všetci na výlete. Obdivujú krásy Suchej doliny. Veď, ako lakonicky prehodil náčelník Lukáč, počasie je celkom dobré. Pekné. Zlé počasie je ľudský výmysel.
V estetickom zmysle mu dávam za pravdu. Keď ľahký vietor na chvíľu rozfúkne oblak, usadený v sedle, otvorí sa výhľad do doliny. Z lesa sa parí ako z kotla so špenátovou polievkou. Suchá dolina rodí mraky. Úzke pramienky hmly sa vymotávajú nahor spomedzi smrekov a možno sa chystajú na cestu na dolniaky, kde budú gadžovia z mesta čoskoro nadávať na zlé počasie.

 

O politike len potajomky

 

Vedela som dopredu, že debaty o politike sú pre mňa na vlčom tábore tabu. Ako hovoria všetci, čo na chvíľku ochutnali život v zahraničí, rozvrstvenie politických názorov je u nás hore nohami a naruby. Pravica je liberálna a „cool“, jediná relevantná ľavicová strana sa konzervativizuje a „pokroková a slobodymilovná“ mládež ju s dešpektom spája so starými zadubencami na vidieku. Aktivisti a „zelení“ ľudia držia palce neoliberálom. U nás taká obyčaj...
Nemala som náladu šíriť v opačne orientovanom tábore evanjelium modernej ľavice. Nemá to zmysel. No vedela som, že budem korčuľovať na tenkom ľade, keď pri predstavovaní dôjde na položku „zamestnanie“. Novinára nikde neprejdú mlčaním, vždy zaujme.
Po ľade sa rozbehli praskliny. Večerným kruhom pri názve môjho pracoviska prebehol šum a zopár ľudí sa zahniezdilo, že so mnou neskôr hodia reč. Ach jaj, to zas bude.
Čakala som všetko možné, ale mladých sociálnych demokratov teda nie. Chvíľu sme sa na seba vyjavene usmievali – ako keby sa spod kapúc Ku-klux-klanu vynorili oproti sebe traja černosi. Zhŕkli sme sa dokopy a v trojici sme si hrkútali o súčasnej ľavici, o Slove a o biede politicky neprebudených aktivistov.
Vlado a Ivan sú členovia VLK-a a zároveň ľavičiari. Biele vrany. Podobne ako ja so spolubojovníkmi v oblasti ochrany prírody radšej neotvárajú politické debaty. Presviedčať environmentálnych aktivistov, aby sa politicky postavili z hlavy na nohy, je sizyfovská práca.

 

Fénix ako drevenica

 

Politické názory ochranárov nie sú jediná vec, ktorá je hore nohami. Vypálená drevenica aktivistu Braňa Baláža v Beňušovciach zhorela podľa polície cudzím zavinením. Kto to spravil, oficiálne nevedno. Neoficiálne to vie celá dedina.
Ekologický domček zhorel koncom apríla – počas protestnej stanovačky proti návrhu zonácie TANAP-u na Námestí SNP v Bratislave. Z popola zhoreniska sa však zdvíha Fénix. Okolo kozuba a komína, ktoré ostali z pôvodnej stavby, stojí už kostra nového domu. Vďaka peniazom z verejnej zbierky budú Balážovci do zimy bývať vo svojom.
Z vlčieho tábora odchádzali každý deň dvaja dobrovoľníci na stavbu. K asfaltke, kde ich čakával odvoz, je to napokon „len“ hodinka chôdze. Koncom týždňa sa k Balážovcom presídlila celá perepúť. Zapratali sme záhradu domu, kde mladú rodinu dočasne prichýlili priatelia. Po týždni sme si dopriali varené jedlo. (Sprchy sa nik nedožadoval, človek si ľahko odvykne.) Lúka okolo novostavby zakvitla stanmi a celtami.
Bilancia tábora na poslednom večernom kruhu sa skončila celkom pozitívne. Označili sme vlčími labkami hranice celej vlčej rezervácie Suchá dolina. Okrem toho aj červenými pruhmi časť hraníc štátnej rezerácie. Pri kaskadérskych výkonoch, ktoré sme podávali, je to takmer neuveriteľné, ale nik sa nezranil.
Po prvý raz za niekoľko rokov sme nevideli vlka ani medveďa („Vidíte, aké sú premnožené!“), aj keď ich prítomnosť naznačovali výkaly a srsť. A na vlastné oči sme sa presvedčili, že na rozdiel od hospodárskych lesov, bezzásahové územie Suchá dolina žije s lykožrútom v prímerí. V zelenom kožuchu smrekového lesa je sotva päť malých prašivých krúžkov. Podľa náčelníkových slov sa nezväčšujú.
Neveríte? Príďte sa presvedčiť.