Za krásou - z jasnej oblohy do temného podzemia
Vtedy ešte nemohol tušiť, že sa z plnenia chlapčenskej túžby bude tešiť iba šesť rokov, pokým mu nemilosrdná ruka reálnej politiky nepristrihne krídla. V roku 1948 ho v hodnosti kapitána letectva vylúčili z armády, pretože vraj „nenašiel kladný pomer k ľudovodemokratickému zriadeniu“. Už si niky nesadol za riadenie lietadla, ani do „čmeliaka“ ho nechceli pustiť: „Čo keby si nám uletel na Západ? Ho-hó, takých už tu bolo!“
Celoživotné osudové lásky
Z rozžiarenej oblohy tak spadol na zem. A keby len na zem, ešte hlbšie – do najtemnejšieho podzemia. Nebol by to však Anton Droppa, keby v hlbinách neobjavil krásu a svoju novú, tentoraz už celoživotnú lásku. Pritom sa narodil priamo pri jej nohách - v dedinke Lazisko ležiacej neďaleko ústia Demänovskej doliny do Liptovskej kotliny. Lenže cesta k trónu, z ktorého už ho nik nemôže ako v roku 1948 zhodiť, lebo ide o honor prvého Slováka, čo profesionálne, systematicky a vedecky skúmal jaskynné systémy, bola ešte komplikovaná.
Písal sa rok 1935 a v Liptove sa konali veľké letecké manévre. Stroje nalietavali nízko nad dedinkami, až to 15-ročnému Tónovi dych vyrážalo. „Aj ja raz budem pilot,“ zovrel ruky do pästí. A naozaj, keď ho odvodová komisia o päť rokov na to asertírovala, na otázku, u akej zbrani chce slúžiť, rázne odpovedal: „V letectve!“ A podarilo sa. Na jeseň toho roku narukoval k leteckému pluku v Piešťanoch, kde prekonal základný vojenský výcvik, v roku 1941 nastúpil na dvojročnú akadémiu v Bratislave, kde ho po výcviku na stíhacieho letca vyradili ako aktívneho dôstojníka.
Medzitým ľudácky režim po boku nemeckých nacistov rozkrútil dobyvačnú vojnu proti Sovietskemu zväzu a po dvoch rokoch ju už stihol – spolu s Hitlerom – takmer celkom prehrať. Keď mladý poručík Droppa nastúpil k 12. stíhacej letke v Spišskej Novej Vsi, celú ju pripojili ku Skupine vzdušných zbraní (SVZ) na podporu dvoch peších divízií dislokovaných na východnom Slovensku. Tie mali brániť karpatské priesmyky, keby ich nepriateľ napadol. Kto však mal byť tým skutočným nepriateľom? Slovenským letcom to už zväčša bolo jasné.
Pri poľskej rieke San sa zastavil front, a tak letci podnikali nad ním z letiska Išla pri Prešove (dnes Nižná Šebastová) prieskumné lety. Podávali veliteľom správy, ako prebiehajú boje. Druhou úlohou bolo vyhľadávať v zázemí partizánov a informovať, kde sú, prípadne kam sa pohybujú.
„Samozrejme, že sme ich videli,“ spomína si Droppa, „ale nikdy sme to nenahlásili. A ani velitelia sa na to veľmi nepýtali. Vtedy už mali všetci antipatie k Nemcom, už si len slepý či zaslepený mohol myslieť, že sa trend nemeckých porážok na fronte obráti. Boli sme pripravení na to, že prejdeme na sovietsku stranu frontu a budeme spolu bojovať proti Nemcom. Čakalo sa už len na príhodnú chvíľu.“ Tá čoskoro nadišla.
Deň dlhý ako ľudský život
Práve 29. augusta 1944 zažil Droppa hádam najdramatickejší deň svojho života. A to ešte nebolo ani celonárodné povstanie vyhlásené. Akoby tušil, že osem mesiacov bude mimo svojej vlasti a tak mu osud dožičil toľko skúseností za jeden deň, ako sa udeje iba v románoch. Vracal sa vtedy z trojdňovej dovolenky, keď chcel v Ružomberku na Doplňovacom okresnom veliteľstve vyreklamovať brata Ľudovíta z prezenčnej služby ako jediného živiteľa rodiny s poľnohospodárskou usadlosťou. Mesto pod Čebraťom však už obsadzovala protirežimistická armáda a partizáni. Podobne aj Liptovský Mikuláš.
Cestou späť na svoju posádku sa dopoludní zastavil i na letisku Mokraď pri Liptovskom Petre (dnes súčasť Liptovského Hrádku). Tam sa od stotníka Daniela Kunica dozvedel, že sa celá jednotka pridala na stranu Československej armády a vyhlásila boj proti Nemcom.
„Vraj, či aj ja som toho zmýšľania,“ hovorí Droppa, „reku, samozrejme. Od začiatku, čo som narukoval. A tak ma Kunic požiadal, aby som urobil letecký prieskum smerom na východ. Lietadlá totiž mali, ale pilotov nie. Prečo nie? Prihlásil sa ku mne spolužiak z gymnázia, poručík Miloš Chrapčiak, nasadli sme do školného lietadla Praga E-39, ktoré však bolo bez zbraní, tak sme si okrem samopalov zobrali za náruč granátov.“
V Poprade i v Spišskej Novej Vsi bol pokoj, zato v Kežmarku sa na námestí grupovali okolo nákladiakov húfy ľudí. Prilietli nižšie a videli im na rukávoch pásky s hákovými krížami. Spišskí Nemci sa organizovali do vojenských jednotiek. Medzi Svitom a Lučivnou zase zazreli zvláštne nemecké terénne vozidlo so zatiahnutou plachtou. Zaútočili naň, Miloš hádzal ručné granáty, až auto skončilo vyvrátené v priekope.
Všetko zreferovali Kunicovi, ktorý ihneď volal do hotela Grega na železničnej stanici v Liptovskom Hrádku, kde sídlil veliteľ partizánskej skupiny Za slobodu Slovanov major Fiodor Markovič Makarov. Ten sa pripravoval oslobodiť Popradu. „Eto naše delo!“ tvrdil Droppovi, keď sa dostavil s najnovšími správami na stanicu. Hneď tam pristavili dve nákladné autá, na ktoré nastúpili partizáni a dobrovoľníci vyzbrojení automatmi a červenými zástavami. S pokrikmi Urááá a spevom vyrazili na východ. Aj s Droppom, lebo sa chcel s nimi zviesť.
V živelnom víre Povstania
Vo Svite ich vítali ako osloboditeľov, objímali, stískali, odznelo pár oduševnených slov a pokračovali ďalej. Pred Popradom ich však zastavila hliadka slovenských vojakov, ktorí im oznámili, že už začali obsadzovať hlavné punkty v meste a zatkli tamojších Nemcov.
„Prišiel som na železničnú stanicu,“ hovorí 90-ročný Droppa, akoby to bolo včera, „a tam už rozhlas vyzýval obyvateľov, aby boli nápomocní slovenským vojakom a partizánom, ktorí oslobodili mesto, a vystríhali sa pred rabovaním. Lebo kto sa ho dopustí, toho na mieste zastrelia.“
Droppa sadol na prvý osobný vlak, ale na zástavke vo Vydrníku ho zaistili dvaja nemeckí vojaci. Vo vojenskej knižke mal totiž uvedené miesto pobytu na dovolenke Ružomberok. A po Spiši sa šírili chýry, že sa tam vzbúrili vojenské posádky.
Odviezli ho do Spišskej Novej Vsi. V sídle nemeckej domobrany ho o hlade a smäde zavreli do kancelárie a v hodinových intervaloch ho predvádzali k nemeckému dôstojníkovi. Stále sa vyzvedal na situáciu v Liptove. Droppa na otázky o prítomnosti vojakov a partizánov v uliciach miest a na letisku v Mokradi dával stále rovnaké, vyhýbané odpovede, až vyšetrovateľovi pred pol nocou došla trpezlivosť a tlmočníkovi zasipel: „Partisanenspion likvidieren!“
Droppovi to nemuseli prekladať. Vedel, ktorá bije. Preto, keď ho opäť umiestnili do samotky, otvoril okno, našťastie nemalo mreže. Bol na prvom poschodí, tak si v duchu vypočítal, že ak vyskočí, nadobudne rýchlosť ako pri zoskoku s padákom z lietadla. Päť metrov za sekundu. Učili ich, že v takom prípade treba urobiť kotúľ, vyskočiť a utekať.
Keď už visel von držiac sa podobločnice a začul niekoho odomykať dvere, nabral odvahu, odrazil sa od steny a skočil, ako sa patrí na pilota. Fujazdil hore ulicou ku stanici. Akurát sa tam rozbiehal nákladný vlak smerom na Kysak. Preskočil vysokánsky plot a učupil sa na schodíkoch vagóna.
„Keď som si po vojne prišiel pozrieť ten plot, nechcel som veriť vlastným očiam. Ako som to mohol dokázať?! Pud sebazáchovy bol taký silný, že mi dodal toľko síl, že som plotisko preskočil na prvý pokus. Vlak sa hneď pohol. A mal som šťastie, lebo nemecká hliadka mi už bola v pätách.“
V Prešove sa ráno 30. augusta dozvedel od železničiara, že večer vyhlásili v Banskej Bystrici povstanie. Povstanie, v ktorom už on bojoval 24 hodín.
Stopol civilné auto s potravinami, to ho vyložilo v Kapušanoch, kde sa hlásil u svojho veliteľa nadporučíka Jozefa Páleničku. Navrhol mu, aby niekoľko lietadiel prešlo do Mokrade, odkiaľ by mohli vyvíjať bojovú aktivitu proti Nemcom. V ten deň večer sa v kaštieli v neďalekom Kelemeši zišli príslušníci SVZ aj so zástupcom veliteľa východoslovenských divízií plukovníkom Viliamom Tálskym. Všetci sa prihlásili do ozbrojeného zápasu proti nemeckým okupantom a ich domácim prisluhovačom.
Po dlhej a vzrušujúcej diskusii o tom, čo ďalej, z troch variantov jednomyseľne vybrali tretí. Pretože by na zastaraných typoch strojov ešte z prvej ČSR nemohli účinne zvádzať vzdušné súboje s vyspelou technikou nemeckej Lufthansy, rozhodli sa, že preletia k Sovietom, ktorí by ich preškolili a vyzbrojili modernými lietadlami a v priebehu niekoľkých dní by sa vrátili na pomoc Povstaniu. Tálsky odletel ešte tej noci, aby pripravil sovietsku stranu na prílet nových spojencov. To sa mu však včas nepodarilo. V roku 1947 ho za to, že opustil východoslovenské divízie, odsúdili na 15 rokov väzenia.
Na druhej strane frontu
Zavčasu ráno v Išli vzlietalo k oblohe jedno lietadlo za druhým (dokopy ich bolo 26) smerom na Ľvov. Neinformovaní Sovieti spustili do nich nad mestom Sanok paľbu.
„Okolo nás vybuchovali šrapnely,“ pokračuje Droppa. „Videl som ako červeno svietiace strely guľometnej paľby mierili rovno na moju Aviu B-534, no keď sa priblížili k stíhačke, akoby sa za jej chvostom ohli. Zrejme strelci zameriavali priamo na lietadlo, ale to bolo, kým strela prišla, už o desať metrov vpredu. Niektorých sovietski stíhači prinútili pristáť v poli, ale našťastie nik nezahynul. Väčšina priletela na letisko vo Ľvove a ešte v ten deň sme sa všetci sedemdesiati piati stretli.“
Boli šťastní, že sa im podarila táto náročná operácia. Vtedy sa písal 31. august 1944 a ešte nik netušil, že z plánovaných niekoľkých dní preškolenia budú dlhé mesiace. Oficiálne sa stali súčasťou Československého armádneho zboru, no takticky ich pridelili k jednotkám 2. leteckej armády generála Stepana Akimoviča Krasovského. Pomaly postupovali na západ cez južné Poľsko od Przemyśla cez Krosno, Krakov až ich sústredili v Porembe neďaleko Katovíc. Občas to medzi Slovákmi a Čechmi zaiskrilo. Českí letci už zväčša prešli niekoľkoročnou vojnovou tortúrou, preto sa na „prišelcov“ zo Slovenska pozerali zvrchu.
Do priamych bojov o Moravskú bránu príslušníkov 1. čs. zmiešanej leteckej divízie v ZSSR nasadili až 14. apríla 1945. Od toho dňa do 3. mája vykonali 587 bojových letov v celkovom trvaní 504 hodín, zhodili okolo 3 700 bômb v hmotnosti 90-tisíc kilogramov, vystrelili 600 rakiet a okolo 125-tisíc nábojov. Z boja vyradili približne 1 500 nepriateľských mužov.
Pretože po skončení vojny bolo viac pilotov ako lietadiel (mnohé ostali poškodené), nemohli všetci sami letieť do vlasti. A tak ich v prvej polovici mája postupne dopravovali na letisko Letňany pri Prahe Dakotou Il-2. Tam prvý raz vstúpili nohou na pôdu slobodného Československa. Dnes už priamych účastníkov leteckých bojov počas druhej svetovej vojny žije na Slovensku iba päť, všetci majú okolo deväťdesiatky.
V rozpore s revolučnými požiadavkami ľudu
„Ešte v Porembe nám 26. apríla generál Ludvik Svoboda za účasti vtedajšieho predsedu vlády Zdeňka Fierlingera a jej podpredsedu Klementa Gottwalda slávnostne odovzdal bojovú zástavu. Vo svojom prívete zdôraznil, že Slováci v Povstaní dokázali, že sú samostatný národ a že si zasluhujú vlastné vládne inštitúcie osnované na princípe rovného s rovným. A to sa mi stalo osudným,“ obracia Droppa ďalší list v knihe svojho pohnutého života. Po vojne ho pridelili ako pedagóga do leteckej školy v Olomouci. Prednášal navigáciu, streľbu a bombardovanie a teóriu lietania. Popritom študoval na Palackého univerzite históriu a geografiu, lebo si chcel zvýšiť kvalifikáciu.
V apríli 1948 zvolali všetkých dôstojníkov posádky na zhromaždenie, kde sa malo hovoriť o vzťahoch medzi Čechmi a Slovákmi. Zo Slovenska pochádzali iba piati, väčšina letcov boli Česi zo západného odboja. Kolegovia Droppu vyzvali, aby sa prihlásil do debaty v mene Slovákov.
„Bol som mladý, možne ešte trocha naivný, nemal som nijaké záväzky,“ vysvetľuje situáciu. „Otvorene som povedal, že si to predstavujem tak, ako hovoril generál Svoboda na letisku v Porembe. Naše vzťahy by sa mali budovať na princípe rovného s rovným, Slováci by mali mať svoju vládnu, výkonnú a súdnu moc a to formou federatívneho usporiadania Československej republiky. Hneď začali Česi kričať, že som federalista a rozbíjam štát, ktorý horko-ťažko obnovili.“
Boli tam aj dvaja „osvetoví dôstojníci“, možno práve oni udali Droppu na ministerstvo, že viedol čudné reči, je nespoľahlivý a nemal by vyučovať na leteckej škole. A tak sa aj stalo, 18. júna ho prepustili na zvláštnu dovolenku, neskôr vyhodili z armády, zo stavebnej firmy, kde si našiel dočasné zamestnanie, aj z vojenského bytu na ulicu.
V roku 1991 ho rehabilitovali a povýšili do hodnosti plukovník. Vtedy vo Vojenskom historickom ústave objavil originál prípisu, v ktorom ministerstvo národnej obrany oznamovalo Ústrednému výboru KSČ na základe jeho sťažnosti dôvody prepustenia z armády. Tam sa uvádzalo, že na základe vystúpenia na zhromaždení posádky v apríli 1948 komisia Pilotnej školy v Olomouci usúdila, že Droppa „nenašiel kladný pomer k ľudovodemokratickému zriadeniu“ a že jeho názory „boli v priamom rozpore so základnými revolučnými požiadavkami pracujúceho ľudu“.
„A obrátili ste sa v čase rehabilitácií koncom 60. rokov na ministerstvo so žiadosťou o prehodnotenie jeho rozhodnutia?“ nedá mi, aby som sa nespýtal. „Veď ste ich predbehli o dve desaťročia, keď ste už v roku 1948 hlásali federáciu.“
„Samozrejme, že som sa obrátil,“ znie odpoveď, „ale nechceli o tom ani počuť. Nuž, vyslovil som správnu mienku v nesprávnom čase a na nesprávnom mieste. Akurát môžem byť rád, že mi história dala za pravdu. O ďalších dvadsať dva rokov dvaja politici rozhodli o zrušení aj tej federácie bez toho, aby sa na to naše národy spýtali...“
Prvý slovenský vedec - speológ
Ďalším dôležitým výhybkárom na jeho osudovej križovatke bol moravský profesor František Vitásek. Pretože „nebolo ďalej vhodné“, aby človek s takýmto pošramoteným kádrovým posudkom študoval pedagogický smer na vysokej škole v Olomouci, profesor mu pomohol, aby smel popri zamestnaní navštevovať Prírodovedeckú fakultu Masarykovej univerzity v Brne. A raz Droppu doslova vyprovokoval k celoživotnému rozhodnutiu.
Na prednáške sa prof. Vitásek rozhovoril o svojich obľúbených krasových javoch v Československu. Tvrdil, že Slovensko má množstvo prekrásnych jaskýň s kvapľovou výzdobou svetového významu, no Slováci akosi neprejavujú záujem vedecky skúmať svoje podzemné krásy.
„Strašne sa ma to dotklo,“ vysvetľuje s odstupom desaťročí Droppa. „Taká hanba, ani jeden Slovák! A prečo by som sa práve ja nemal zaujímať o jaskyne? Prečo by som sa na ne nemohol špecializovať? Začal som s verbou študovať všetku dostupnú literatúru, zisťoval som, či existujú nejaké plány krasových podzemných priestorov, ktoré som chcel preskúmať. Ale okrem tých najznámejších, aj tie boli iba amatérske, som nič nenašiel.“
Ak sa chcel krásam krasu venovať profesionálne, bol nútený sám ich zmerať a zhotoviť mapy. Aj to musel najprv naštudovať, osobitné prístroje si vypožičal z univerzity a iných inštitúcií. Keď hľadal odbornú literatúru v knižniciach, ukázalo sa, že Vitásek mal pravdu.
O slovenských jaskyniach okrem polyhistora Mateja Bela písali nanajvýš turistickí nadšenci. Preto viac išlo o dojmy a pocity z podzemných prírodných chrámov ako o fakty. Vôbec sa nezaoberali genézou, vznikom a vekom krasových útvarov.
Anton Droppa vedecky preskúmal, zameral a zdokumentoval po každej stránke vyše 500 jaskýň na Slovensku v celkovej dĺžke takmer 55 kilometrov. Teraz ich síce u nás oficiálne evidujú okolo 6 000, no mnohé sú iba výdute či skalné previsy, podzemných systémov dlhších ako jeden kilometer je „iba“ 47. A útvarov, ktoré sa podľa Droppu dajú charakterizovať ako klasicky chápané jaskyne, je dobrá tisícka. Keď si pomyslíme, že polovicu z nich vedecky podchytil a zmapoval jeden človek, klobúk dole!
Objavy a vedecké skúmanie
Ani sa netreba čudovať, že na objavovanie nových jaskýň Droppa nemal čas. To prenechal nadšeným, možno občas i netrpezlivým chlapcom, ktorí radšej kutajú, kopú a lezú cez nepredstaviteľne úzke lieviky a strmé komíny. Ale predsa len jednu objavil aj on. A to hneď na začiatku svojej speleologickej kariéry.
Nechtiac ho opäť spojila s letectvom, hoci iba symbolicky – jaskyňa Driny v Malých Karpatoch. O jej prvý objav sa zaslúžil v roku 1929 rodák z neďalekých Smoleníc, vynálezca padáka, čestný člen Americkej spoločnosti na podporu letectva Štefan Banič. Lenže sa tušilo, že v Drinách príroda pod zemou ešte čosi nádherné skrýva. Na to by už však nestačil amatér, bol potrebný vedec.
Slovenská speleologická spoločnosť (SSS) v roku 1950 zamestnala čerstvého absolventa brnianskej univerzity Antona Droppu a hneď ho z iniciatívy podniku cestovného ruchu Turista poslala spolu so skúseným jaskyniarom Jánom Majkom (v roku 1926 objavil Domicu) do Smoleníc. Mali sa pokúsiť nájsť atraktívne podzemné priestory s cieľom podporiť rozvoj turistiky v lokalite blízkej Bratislave a Trnave.
Droppa podrobne zameral známu časť jaskyne, porovnal svoj plánik s povrchom. Na základe toho usúdil, že Driny musia mať pokračovanie. Tak lokalizoval tzv. objavnú chodbu zatarasenú hlinou. Na jeho odporúčanie sa dal Majko i s dvoma chlapmi do kopania. Po piatich dňoch sa ukázal malý otvor a za ním temný priestor. Robotníkov obozretne poslali domov a zatelefonovali Vojtechovi Benickému, v tom čase tajomníkovi SSS, budúcemu riaditeľovi Múzea slovenského krasu v Liptovskom Mikuláši, a Leonardovi Blahovi, vedúcemu podniku Turista v Trnave.
Až keď obaja páni dorazili, Droppa sa chopil krompáča, zväčšil dieru, aby všetci štyria mohli vkĺznuť dnu.
„Vidím nádherné veci,“ povedal očarený anglický archeológ Howard Carter lordovi Carnarvonovi, keď 26. novembra 1922 prvý raz nazrel do hrobky Tutanchamónovej hrobky v egyptskom Údolí kráľov. Čo iné mohli vyrieknuť štyria chlapi, keď svojimi karbidkami osvietili podzemnú sálu so živou kvapľovou výzdobou. A za ňou bola ešte jedna majestátna sieň a vyše 110 metrov chodieb.
Droppa vyhotovil detailný plán sprístupnenia a návrh turistického okruhu jaskyňou, ktorý doteraz slúži návštevníkom nielen z Bratislavy, ale aj z ďalekého zahraničia.
Rad priateľstva so zemeguľou
Droppa od roku 1952 pracoval ako kustód Múzea slovenského kras, od roku 1955 až po odchod do dôchodku v Geologickom ústave SAV s vysunutým pracoviskom v Liptovskom Mikuláši. Pribúdali jeho odborné knihy, štúdie, články, vedecké tituly, účasti na medzinárodných symfóniách, výskumné cesty do zahraničia, vyznamenania. Prezident Slovenskej republiky mu v roku 2008 udelil Pribinov kríž II. triedy za významné zásluhy v oblasti speleológie a geografie. A v tomto roku na jar jemu a ďalším dvom veteránom druhej svetovej vojny osobne v Bratislave odovzdal Rad priateľstva národov prezident Ruskej federácie Dmitrij Medvedev.
„Blagadarjú vam, gospodin prezident, etot orden družby baľšaja česť dľa miňá,“ poďakoval najvyššiemu ústavnému činiteľovi Ruska, ktorý sa mu zdal takto zoči-voči mladučký, ako chlapec, ale sympatický a otvorený. Prezident sa ho spýtal, ako si spomína na spoluprácu so Sovietskou armádou počas bojov.
„My sme s ruskými dôstojníkmi veľmi kamarátsky nažívali,“ odvetil opäť po rusky Droppa. „Piloti, ktorí nás doškoľovali, boli bývalí frontoví letci, odovzdávali nám pritom svoje osobné skúsenosti, akými manévrami a fígľami sa máme brániť v prípade napadnutia nemeckými stíhačkami. Mali sme ich plnú dôveru. Iným ako priateľom by to nepovedali.“ A s potmehúdskym úsmevom dodal: „Mám viacero ruských a ukrajinských vyznamenaní, ale toto je prvé, na ktorom nie je červená hviezda, ale zemeguľa.“
Slovensko jaskynnou veľmocou
„Čakajú Slovensku ešte dajaké veľké speleologické objavy?“ opakuje našu otázku a po chvíľke zamyslenia vysvetľuje: „Slovensko má na jaskynné systémy veľmi vhodné geologické zloženie, tektonika vápencov je mimoriadne priaznivá, aj geomorfológia, potoky utekajú od kryštalického pásma s tvrdým žulovým materiálom a ponárajú sa do vápenca, kde tisícročia vymieľajú podzemné priestory. Všade tam, kde sú takéto podmienky, možno očakávať krásne objavy. Takýchto miest je u nás dosť, preto nové prekvapenia nevylučujem.“
Ako sme na tom v porovnaní so zahraničím?
„Videl som jaskyne v Nemecku, Francúzsku, v Spojených štátoch amerických, kde ich majú také veľké, že tam turistov presúvajú na vozíkoch, pod zemou vystavali reštauráciu i verejné WC. Pozrel som si kras i v bývalom Sovietskom zväze, Rumunsku, Poľsku, v Juhoslávii a v Česku poznám takmer všetky jaskyne. Keď ich však porovnám s našimi, som hrdý na to, že na malom Slovensku máme také veľké prírodné a ešte stále živé, nezvetrané bohatstvo.“
A ktorá je podľa neho tá najkrajšia?
„Nechcem nijakú zhodiť, ani vynachváliť. Každá má určitý význam, či už sú turisticky atraktívne pre svoju kvapľovú výzdobu a podzemné jazierka, alebo sú významné po archeologickej či paleontologickej stránke. Iné slúžia vďaka neobyčajnej klíme chorým na priedušky. Ale predsa je tu jedna, mne najmilšia - Ochtinská aragonitová. Nič také som v zahraničí nevidel. Prekryštalizované pôvodne prvohorné usadeniny majú dvojakú farbu: čisto bielu a ultramarínovo modrú. Keď sa pozriete na dvojfarebnú stenu, je to nádhera. Na modrom kryštalickom vápenci kontrastujú trsy aragonitu ihlicovitého tvaru, ktoré vyrastajú z tektonických štrbín. Vyzerá to ako Mliečna dráha na letnej nočnej oblohe.“
Opäť sme pri lietaní? Nie, radšej sa zmieňuje o mladých jaskyniaroch. Je rád, že má toľko nasledovníkov. Teraz pôsobia na Slovensku v tomto a príbuzných vedeckých odvetviach zo tri desiatky profesionálov. „Bolo by veľmi smutné,“ priznáva sa na záver, „keby po mne už nik nezobral do rúk veslo a nešiboval by ďalej tú našu výskumnú loďku dopredu. Mladej generácii prajem, aby sa aspoň s takým elánom išla do výskumu jaskýň ako voľakedy ja.“
A čoho by sa ešte deväťdesiatnik Anton Droppa rád dožil? Keby sa konečne verejnosti sprístupnila 6 700 metrov dlhá Demänovská jaskyňa Mieru. O jej objav v januári 1952 sa vďaka svojmu vedeckému prístupu tiež významnou mierou pričinil. V 80. rokoch v nej vybudovali chodníky, schody, zábradlia, ostala však bez elektriny. A odvtedy sa na dokončenie diela nenašli peniaze.
