Slovenský protifašistický odboj (2)
POLITICKÉ VEDENIE POVSTANIA
Národná rada prevzala politické vedenie Povstania ako vrcholný orgán zákonodarnej, výkonnej a vládnej moci na Slovensku. Stala sa revolučným parlamentom. Tvorilo ho Predsedníctvoa Plénum SNR, ktorému sa zodpovedali zo svojej činnosti jednotlivé povereníctva a ich riadiaci pracovníci v paritnom zastúpení komunisti a nekomunisti. Plénum ako najvyšší orgán malo 50 členov – 24 komunistov (vrátane sociálnych demokratov) a 24 predstaviteľov občianskeho odboja, ktorý sa formoval v Demokratickom klube, neskoršie v Demokratickej strane.
Členmi pléna boli aj vojenskí velitelia povstaleckej armády generáli Ján Goliana Rudolf Viest. Plénum od 5. septembra do 23. októbra 1944 zasadalo 15-krát, pričom prerokovalo a schválilo 40 rozličných nariadení a zákonov, ktoré rámcovo usmerňovali vnútropolitický život na povstaleckom území.
Dvanásteho septembra sa konalo 4. zasadnutie SNR s hlavným bodom programu - zriadenie Rady na obranu Slovenska. Jej prvoradou úlohou bolo organizovať obranu slobodného územia, riešiť všetky otázky vyplývajúce z bojovej činnosti povstaleckej armády a partizánskych jednotiek. Predsedom sa stal veliteľ 1. ČSA na Slovensku Golian, neskôr Viest. Okrem predsedu boli členmi Rady dvaja zástupcovia SNR, traja predstavitelia povstaleckej armády a dvaja zástupcovia Hlavného štábu partizánskych oddielov (HŠPO) na Slovensku.
Na oslobodenom území došlo k revolučnému prevzatiu moci miestnymi a okresnými RNV, ktoré vystúpili z ilegality. Organizovali nábor záložníkov do povstaleckej armády a dobrovoľníkov do partizánskych oddielov, vydali prvé vyhlásenia, mobilizačné vyhlášky a zabezpečovali normálny chod politického a hospodárskeho života. Podobne ako orgány SNR, aj RNV boli paritne zložené z komunistov a nekomunistov.
NOVINÁRI A HERCI
Pre správnu orientáciu povstaleckej verejnosti, úradov, RNV a ozbrojených zložiek malo veľký význam vysielanie Slobodného slovenského vysielača, ktorý sa po prvýkrát ozval 30. augusta 1944 predpoludním. Nemecké bombardovacie lietadlá sa ho pokúšali umlčať už večer toho dňa a potom 2. septembra. Napriek poškodeniu technického zariadenia v dôsledkoch náletov, povstalecké rozhlasové vysielanie pokračovalo až do 27. októbra.
Okrem povstaleckého rozhlasu sa významným nástrojom informovanosti verejnosti o aktuálnych otázkach doma a v zahraničí stala povstalecká ústredná a regionálna tlač. V Banskej Bystrici, vo Zvolene a v iných mestách vychádzalo šesť denníkov, jeden týždenník a desať pravidelných regionálnych novín a časopisov. Tlačovým orgánom KSS bola Pravda, sociálnej demokracie zvolenský Hlas národa, rodiacej sa Demokratickej strany Časa Národnie noviny. Denník Bojovníkbol tlačovým orgánom 1. čs. armády na Slovensku a harmanecký Útok zase novinami partizánskych jednotiek.
Týždenník pre politiku, kultúru a hospodárstvo Nové slovo vychádzal od 24. septembra do 22. októbra. Povereníctvo školstva a národnej osvety vydávalo od 11. septembra nástenné noviny Hlas ľudu. V Ružomberku vychádzal dvojtýždenník Vpred (neskôr v Liptovskej Osade ako Najnovšie zprávy časopisu Vpred), v Tisovci Zvesti z našej(neskoršie tisovskej) posádky, v Prievidzi Povstanie, v Kremnici mládežnícky časopis Pokrok, Hlas Gemera v Hnúšti, Zvesti v Modrom Kameni, Napred v Klenovci, Náš boj v Dobšinej, na Starých Horách Československý partizán atď. Povstalecké orgány vydávali okrem novín a časopisov letáky, výzvy, manifesty, vyhlášky, ohlasy, smernice, plagáty a iné písomné materiály. Počas SNP pôsobila aj Zpravodajská agentúra Slovenskaa Film čs. armády.
Osobitným fenoménom kultúrno-spoločenského života na slobodnom území bolo Frontové divadlo, ktoré založil Andrej Bagar. Od 10. septembra do 26. októbra herci uskutočnili 60 predstavení pre vojakov, partizánov, ranených povstalcov v nemocniciach a civilné obyvateľstvo. Všade vystupovali s veľkým úspechom, posledný raz v poľnom lazarete na Starých Horách.
V preplnených kinách v Banskej Bystrici, Brezne nad Hronom, vo Zvolene, ako aj vo viacerých obciach sa premietali sovietske filmy, najmä Stalingrad a Ona bráni vlasť. Filmy s problematikou boja proti nacizmu zvyšovali odhodlanie vydržať v ťažkom boji s nepriateľom.
ZJEDNOTENIE ĽAVICE
Na povstaleckom území pod vplyvom celkového vývoja doma aj vo svete v rokoch druhej svetovej vojny, ktorý všade išiel prudko doľava, postupne prevládla myšlienka politického a organizačného zjednotenia komunistickej a sociálnodemokratickej strany. Najväčšiu aktivitu v tomto smere vyvinuli za KSS Gustáv Husáka Karol Šmidke, za SDS Jozef Šoltész, Ján Čecha Daniel Ertl. Zjednocovací zjazd sa uskutočnil 17. septembra 1944 v Národnom dome v Banskej Bystrici. Väčšina radových členov a funkcionárov SDS na povstaleckom území súhlasila so zjednotením s komunistami, s ich programom, ideológiou a aj s názvom Komunistická strana Slovenska. Proti vystúpil len Alexander Bahurinský, Juraj Kapinaj, Miloš Juráša redakcia časopisu Hlas národa.
O diskriminácii členov SDS po zjednotení už počas Povstania svedčil aj ich podiel v novozvolenom Ústrednom výbore KSS. Z jeho 18 členov boli iba piati z bývalej SDS, ktorí už v ilegalite viac presadzovali záujmy a ciele komunistov ako sociálnych demokratov. Bez výnimky na všetkých okresných konferenciách zjednotenej KSS v októbri (Hnúšťa, Lovinobaňa, Dobšiná, Brezno nad Hronom, Zvolen, Banská Bystrica, Modrý Kameň, Krupina a Revúca) do vedúcich funkcií predsedu a tajomníka OV KSS zvolili dovtedajších členov komunistickej strany.
Konferencia závodných výborov a dôverníckych zborovsa uskutočnila 15. októbra v Podbrezovej za účasti vyše 200 delegátov zo 137 závodov a podnikov nielen z povstaleckého územia, ale aj z regiónov okupovaného Slovenska. Rečníci, medzi nimi aj Gustáv Husák, Jozef Valo, Marek Čulena Jan Šverma, hovorili okrem aktuálnych otázok protifašistického boja aj o budúcom postavení a úlohách závodných výborov, o nevyhnutnosti vytvárať jednotné odborové hnutie a o „ľudovodemokratickom“ charaktere novej ČSR.
ROZHODUJÚCA OZBROJENÁ SILA
Hlavnou ozbrojenou silou Povstania bola Prvá československá armáda na Slovensku. Do 7. októbra 1944 jej velil Ján Goliana potom Rudolf Viest. Bez jej vojenského odporu a značných obetí by sa povstalecké územie nevytvorilo a neudržalo až 61 dní. Aj v ďalšej etape SNP v zime 1944/45 príslušníci povstaleckej armády tvorili okolo polovice stavu existujúcich partizánskych jednotiek.
Po dvoch mobilizáciách 1. čs. armáda na Slovensku dosiahla počet 60-tisíc dôstojníkov a vojakov. Jej veliteľstvo riadilo boje od 31. augusta do 28. októbra 1944. V prvých dňoch malo dve obranné oblasti. Prvá so štábom v Banskej Bystrici mala za úlohu bezpodmienečne udržať operačnú základňu Brezno – Banská Bystrica – Zvolen (veliteľ plk. Pavol Kuna). Štáb druhej oblasti sídlil v Liptovskom Sv. Mikuláši. Mala brániť priestor Liptova a Spiša (plk. Ladislav Bodický).
Od 10. septembra sa armáda rozdelila na šesť taktických skupín (TS) a Leteckú skupinu. Každá bránila určitú oblasť slobodného povstaleckého územia. Najtvrdšie boje sa odohrali pri Strečne, Priekope, Kráľovanoch, Telgárte, na vrchu Ostrô pri Ružomberku, pri Hronskej Dúbrave, Jalnej, Čremošnom, na hornej Nitre, o Malé a Veľké Bielice, Skačany a Partizánske, o horský hrebeň Kremnických vrchov, v dolinách Veľkej a Malej Fatry, pri Senohrade, Švábe, Pliešovciach, Sáse, Podkriváni, v Rimavskej doline a na Dieliku. Okrem povstaleckých letcov (letiská Tri Duby a Zolná), vojakov a partizánov v bojoch s nepriateľom podporovali aj tri improvizované pancierové vlaky – Hurban, Štefánik a Masaryk, ktoré vyhotovili železničiari vo Zvolene.
Do bojov významne zasiahla aj Druhá československá paradesantná brigádazložená prevažne z vojakov slovenskej armády, ktorí v roku 1943 na východnom fronte (na Kaukaze v januári a pri Melitopoli v októbri) prešli na sovietsku stranu. Jej bojová cesta z Jefremova viedla cez boje v Karpatsko-duklianskej operácii na územie Slovenska. Letecký presun brigády sa začal 25. septembra 1944 a skončil v polovici októbra. Jej jednotky nasadzovali na najviac ohrozené úseky povstaleckého frontu. Po ústupe do hôr sa z jej príslušníkov zorganizovala 2. čs. partizánska brigáda gen. Ludvíka Svoboduv Nízkych Tatrách.
ZÁPAS O VZDUŠNÝ PRIESTOR
Hlavnou bojovou jednotkou Leteckej skupiny(veliteľ mjr. Jozef Tóth) Prvej čs. armády na Slovenskudo príletu Prvého čs. samostatného stíhacieho leteckého pluku z Poľska bola Kombinovaná letkaso základňou na letisku Tri Duby pod velením npor. Mikuláša Šingloviča.
Povstaleckí letci na zastaralých strojoch zvádzali vzdušné súboje s Nemcami, podporovali v bojoch pozemné sily, obkľúčeným armádnym jednotkám a partizánom bojujúcim v tyle nepriateľa dopravili veľké množstvá potravín, streliva, výbušnín, liekov a iného materiálu. Počas SNP vykonali 350 bojových letov, pri ktorých zostrelili šesť nemeckých lietadiel a na zemi zničili tri lietadlá a ďalšiu vojenskú techniku. Na nepriateľa zhodili 22 560 kilogramov bômb a vystrieľali 55-tisíc nábojov. Nad územím Slovenska zhodili 1 650 kilogramov povstaleckej tlače.
Do bojových akcií veľmi účinne zasiahol aj Prvý čs. samostatný stíhací letecký pluk(veliteľ škpt. František Fajtl), ktorý 17. septembra ako prvá československá zahraničná jednotka priletel z nemecko-sovietskeho frontu na domácu pôdu. Svoju základňu mal na poľnom letisku Zolná. V hlbokom tyle nepriateľa operačne zabezpečoval obranyschopnosť vzdušného priestoru nad povstaleckým územím, úspešne podporoval vlastné jednotky v obrane aj útoku, ničil statické i pohyblivé ciele nepriateľa. Paralyzoval zámery nacistického letectva vyradiť z prevádzky letisko Tri Duby a tým aj sovietsky vzdušný most na pomoc SNP.
Do 25. októbra pluk uskutočnil 573 operačných letov. Zničil jedenásť lietadiel rozličných typov a množstvo vojenskej techniky. Slovensko bolo zrejme jedinou krajinou počas druhej svetovej vojny, kde antifašistické povstanie v hlbokom tyle nepriateľa nielenže malo vlastnú regulárnu armádu, ale aj letectvo, ktoré ovládlo vzdušný priestor nad oslobodeným územím.
PARTIZÁNSKE JEDNOTKY
Na povstaleckých frontoch bojovalo v partizánskych zväzkoch, brigádach a oddieloch približne 18-tisíc mužov. Medzi najväčšie patrila Prvá čs. partizánska brigáda gen. M. R. Štefánikapod velením Piotra A. Veličku(Strečno, Priekopa, Janova Lehota, Senohrad), Prvá čs. partizánska brigáda J. V. Stalinapod velením Alexeja A. Jegorova(Priekopa, Telgárt, Čremošné, doliny Veľkej Fatry), partizánska brigáda Jánošík(Telgárt, Priekopa, Dobšiná, Gemer-Malohont), partizánsky zväzok Alexandra Nevského(Krupina, Žibritov, Šváb), brigáda Za slobodu Slovanov(horný Liptov, Telgárt a južný úsek frontu) a brigáda kpt. Jána Nálepku(horná Nitra).
K najlepším partizánskym jednotkám s československým. velením patrila Druhá čs. partizánska brigáda gen. M. R. Štefánika (veliteľ Viliam Žingor), ktorá tri týždne udržala v ťažkých bojoch Rajeckú dolinu, a partizánsky oddiel Pavel(neskôr brigáda – kpt. Jozef Trojan), ktorý bránil územie hornej Nitry a potom sa stal tretím práporom najlepšej vojenskej jednotky v SNP - Druhej čs. paradesantnej brigády.
V tyle nepriateľa na západnom Slovensku pôsobil partizánsky oddiel Jána Reptu, partizánsky oddiel Hurban (veliteľMiloš Uher, po ňomMartin Kavický), Zväzok čs.partizánskych oddielov Jána Žižku(veliteľ Teodor Pola), Druhá čs. partizánska brigáda J. V. Stalina(veliteľ Iľja D. Dibrov, neskôr Jozef Brunovský) a ďalšie. Cez hranice na Moravu sa podarilo v októbri 1944 prejsť jednotkám Prvej čs. partizánskej brigády Jána Žižku, kde vytvorili prvú partizánsku oblasť v okupovaných českých krajinách (veliteľ npor. Ján Ušiak, potomDajan B. Murzin).
Činnosť partizánskych jednotiek riadil Hlavný štáb partizánskych oddielov(HŠPO) na Slovensku, ktorý sa vytvoril 16. septembra v Banskej Bystrici. Prvým náčelníkom sa stal Šmidke, jeho zástupcom a faktickým veliteľom bol od 28. septembra 1944 skúsený sovietsky organizátor partizánskeho hnutia plk. Alexej N. Asmolov.
POMOC ZO SOVIETSKEHO ZVÄZU
Najväčšiu pomoc SNP poskytol Sovietsky zväz a to dodávkami zbraní, vojenského materiálu a prepravou jednotiek 2. čs. paradesantnej brigády a 1. čs. samostatného stíhacieho leteckého pluku v ZSSR na povstalecké územie. Sovieti zriadili letecký most Krosno – Tri Duby na pomoc bojujúcemu Slovensku. Túto pomoc koordinovala sovietska vojenská misia na čele s mjr. Ivanom I. Skripkom - Studenskýma riadila špeciálna operačná skupina vedená plk. Borisom F. Čirskovom. Lietadlá Piateho orelského bombardovacieho leteckého zborudoviezli na Tri Duby 2 074 osôb.
Spolu so Štvrtým gardovým gomeľským bombardovacím leteckým zborom dopravili na Tri Duby a na poľné záložné letisko Rohozná celkom 610 ton vojenského materiálu. Pri spiatočných letoch previezli 818 osôb, z toho do sovietskych tylových nemocníc 698 ťažko ranených povstalcov. Okrem nich prepravili na územie ZSSR a potom do Moskvy zlatý poklad SNR (280 kg zlata, 570 kg striebra a 114 kg iných drahých kovov), členov rozličných delegácií a rodinných príslušníkov vedúcich osobností Povstania.
Sovietsky zväz začal na pomoc SNP aj Karpatsko-dukliansku operáciu 8. septembra 1944, ktorá odpútala početné nemecké vojenské jednotky z povstaleckých frontov. Išlo o presun vyše 12-tisíc nemeckých vojakov z územia Slovenska, čo tiež umožnilo povstaleckým silám vydržať v otvorených frontových bojoch 61 dní.
AMERIČANIA A BRITI
Na Troch Duboch počas SNP pristáli 17. decembra 1944 aj dve americké lietadlá B-17 (tzv. lietajúce pevnosti) s ôsmimi tonami zbraní a streliva. Doviezli aj skupinu styčných a spravodajských dôstojníkov Úradu strategických služieb(OSS) na čele s por. Jamesom Holtom Greenom. Siedmeho októbra pristálo ďalších šesť lietadiel B-17 a priviezli 14 dôstojníkov OSS a 16 ton rozličných zbraní, streliva, výbušnín a zdravotníckeho materiálu. Tak ako prvé dve B-17 aj tieto lietadlá vzali na palubu niekoľko desiatok spojeneckých letcov zostrelených nad územím Slovenska, ako aj delegáciu SNR v zložení Ladislav Novomeský, Ján Ursínya Mirko Vesel, ktorá smerovala cez talianske Bari do Londýna, kde poskytla čs. exilovej vláde bezprostredné informácie o priebehu a cieľoch SNP.
V Banskej Bystrici okrem dôstojníkov OSS pôsobila aj britská skupina Úradu pre špeciálne operácie(SOE) na čele s mjr. J. M. Sehmerom. Prevažná väčšina členov americkej a britskej spravodajskej skupiny sa po ústupe do hôr dostala 26. decembra počas prepadu chaty na Veľkom Boku v Nízkych Tatrách príslušníkmi protipartizánskej skupiny Edelweiss do nemeckého zajatia. Po krutých výsluchoch dvanásť členov americkej a štyroch členov britskej skupiny, vrátane ich veliteľov, nacisti zavraždili v koncentračnom tábore Mauthausen 24. januára 1945.
Zo zahraničných účastníkov SNP najpočetnejšie zastúpenie (okolo 3 000) mali príslušníci národov a národností bývalého Sovietskeho zväzu, najmä Rusi, Ukrajinci a Bielorusi. Na druhom mieste boli Česi (približne 2 000). Významnú účasť zaznamenali francúzski partizáni, ktorí vytvorili samostatný oddiel v rámci Prvej čs. partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika pod velením kpt. Georgesa de Lannuriena. Hrdinsky bojovali pri Strečne, Dubnej Skale, v Priekope, Janovej Lehote a Senohrade.
V Povstaní pôsobili so zbraňou v ruke aj mnohí Poliaci, Srbi, Chorváti, Maďari, Bulhari, Rumuni, Kanaďania, Taliani, Španieli, Gréci, Holanďania, nemeckí a rakúski antifašisti. Viacerí z nich padli ďaleko za hranicami svojej vlasti.
NEMECKÁ GENERÁLNA OFENZÍVA
Osemnásteho októbra 1944 sa začali Nemci generálnu ofenzívu proti Povstaniu. Nacistické jednotky v sile štyroch divízií (178. divízia Tatra, 18. SS divízia Horst Wessel, trestanecká brigáda SS Dirlewanger, bojové skupiny SS Schill, Wittenmayer, Schäfer, jednotky z armádnej skupiny Heinrich a ďalšie jednotky) zovreli slobodné územie tesným kruhom a dosiahli všestrannú prevahu živej sily a vojenskej techniky, najmä ťažkých zbraní a letectva.
Na porade štábu Veliteľstva Prvej ČSA na Slovensku 22. októbra sa rozhodlo, že jednotky 1., 2., 4., 5. a 6. taktickej skupiny povstaleckej armády ustúpia do horských obranných postavení na svahoch Nízkych Tatier a Veľkej Fatry a že stanovište veliteľa armády a štábu bude situované na Donovaloch v budove Športhotel. Tretia TS a Letecká skupina dostali rozkaz zaujať pohyblivú obranu v priestore Poľana – Ľubietovský Vepor - Slovenské Rudohorie.
Druhá čs. paradesatná brigáda mala vytvoriť pohyblivú zálohu veliteľa armády v priestore Staré Hory – Motyčky. Podobný rozkaz o prechode na horské obranné pozície obdržali od HŠPO a partizánske jednotky, ktoré sa spolu s povstaleckou armádou podieľali na frontových bojoch alebo boli dislokované na strednom Slovensku. Velenie SNP počítalo s tým, že na týchto pozíciách sa povstalci dokážu udržať až do spojenia s postupujúcimi frontovými jednotkami Červenej armády.
K posledným regulárnym frontovým bojom povstalcov s nepriateľom došlo na bezprostredných prístupoch k Banskej Bystrici. Jednotky 18. SS divízie Horst Wessel 25. októbra obsadili Brezno a na druhý deň jednotky bojovej skupiny SS Schill Zvolen. Ráno 27. októbra po ústupových bojoch jednotiek 2. čs. paradesantnej brigády pri Šalkovej a Kremničke nemecké jednotky od Brezna a Zvolena takmer súčasne vtiahli do vyprázdnenej Banskej Bystrice. Povstalci ustúpili do horských masívov. Spolu s nimi 25. a 26. októbra evakuovali na Donovaly aj hlavné povstalecké orgány – SNR, Veliteľstvo 1. čs. armády na Slovensku, HŠPO, vedenie KSS a vojenské misie antifašistickej koalície.
Podmienky, za akých povstalci a utečenci ustupovali cez Starohorskú dolinu na Donovaly za častých náletov nemeckého letectva, boli strastiplné. Po dvojmesačných obranných a ústupových bojoch s nepomerne skúsenejším, lepšie vyzbrojeným a po každej stránke silnejším nepriateľom boli povstalecké jednotky postupne obklúčené zo všetkých strán. Bez väčších zásob zbraní a munície povstalci nemohli dlhodobo brániť ani ústupové obranné pozície.
ANABÁZA CEZ PRAŠIVÚ
V posledných októbrových dňoch sa v Športhoteli Donovaly niekoľkokrát konali dôležité porady členov Predsedníctva SNR s predstaviteľmi vojenského velenia (najmä s gen. R. Viestom) ako zvládnuť ťažkú situáciu. Nemecké jednotky ustavičnými náletmi, delostreleckým a mínometným ostreľovaním donovalského priestoru a okolitých dolín zvyšovali paniku, dezorganizáciu a rozklad povstaleckých jednotiek a zasievali do radov tisícov civilných utečencov bezradnosť.
Po obsadení Starých Hôr, Nižnej Revúcej, Liptovskej Osady a Harmanca nemeckými jednotkami ostala pre povstalcov už len jediná možnosť – ústup do horských terénov Nízkych Tatier v smere Polianka – Kečka – Kozí chrbát – Korytnické sedlo – Prašivá. Vojenské velenie na priamu telefonickú výzvu nemeckého generála z obsadeného Zvolena odmietlo kapituláciu. V noci z 27. na 28. októbra však dostali príslušníci povstaleckej armády od svojho veliteľa gen. Viesta rozkaz na prechod na partizánsky spôsob boja.
Z Donovalov ako prví do hôr odišli nekomunistickí predstavitelia SNR, po nich okolo 4. hodine ráno komunistická časť Predsedníctva SNR spolu s predstaviteľmi čs. zahraničného odboja Janom Švermom, Rudolfom Slánskyma Bohumilom Laušmanom. Sprevádzali ich príslušníci HŠPO na čele s plk. Alexejom N. Asmolovom. Členovia Veliteľstva Prvej ČSA na Slovensku spolu s generálmi Viestom a Golianom opúšťali Športhotel ako poslední, sprevádzaní príslušníkmi Vysokoškolského strážneho oddielu(veliteľ Miloš Cambel). Začal sa nepredstaviteľne strastiplný pochod na hrebene Nízkych Tatier, počas ktorého zahynulo mnoho vojakov, partizánov, civilných obyvateľov (medzi nimi aj hrdina SNP Jan Šverma) a tisíce ďalších padli do nemeckého zajatia.
PARTIZÁNSKY BOJ POKRAČOVAL
Povstalecké ozbrojené sily po ústupe do hôr pokračovali v boji proti fašizmu až do oslobodenia Slovenska. Partizánska vojna koncom roka 1944 a začiatkom roka 1945 viazala početné sily nemeckej brannej moci. V novembri nemecký veliteľ na Slovensku gen. Herman Höfflenasadil proti partizánom dve divízie SS – 14. Galíciu a 18. Horst Wessel, divíziu Wehrmachtu – 178. Tatru, bojovú skupinu SS Schill, Moslimský pluk SS a päť protipartizánskych práporov. Okrem toho sa na území Slovenska formovali dve divízie Volksturmu, pôsobili početné jednotky vlasovcov, maďarskej armády, ako aj bezpečnostná a spravodajská služba nemeckej nacistickej strany - Sicherheitsdienst (SD), bezpečnostná polícia - Sicherheitpolizei (SIPO) a Gestapo.
V zimných mesiacoch 1944/45 v horských a lesnatých oblastiach stredného, východného, ale aj západného Slovenska vznikli celé partizánske oblasti. Ich hlavnou základňou sa stali Nízke Tatry a Slovenské Rudohorie. Po ústupe z Donovalov cez Prašivú a Chabenec sa HŠPO (od 29. októbra Hlavný štáb partizánskeho hnutia v Československu – HŠPH) na čele s Asmolovom usadil v Lomnistej doline. Odtiaľ riadil a usmerňoval partizánske oddiely, brigády, pluky a zväzky na Slovensku od 11. novembra 1944 do 18. februára 1945, keď sa spojil s Červenou armádou.
S postupom Červenej armády, rumunskej armády a 1. čs. armádneho zboru do hĺbky slovenského územia sa ustavične zvyšovala bojová činnosť partizánskych jednotiek v tyle nepriateľa. Hlavný nápor diverznej a deštrukčnej činnosti smeroval proti železničným a cestným komunikáciám nepriateľa. Rozmiestnenie partizánskych jednotiek umožňovalo kontrolovať a napádať všetky dôležité mánevrovacie smery nacistických vojsk zo západu na východ a zo severu na juh alebo opačne. Rozličnými formami a prostriedkami agitačnej a propagandistickej práce pôsobili demoralizujúco a rozkladne najmä na jednotky slovenskej Domobrany, vlasovcov i vojakov maďarskej armády.
K najznámejším partizánskym oblastiam patrili Partizánska republika s centrom v obciach Baláže a Kalište v západnej časti Nízkych Tatier a v Starohorských vrchoch, partizánske rajóny v masíve Poľana a v Slovenskom Rudohorí, v pohoriach Vtáčnik, Tríbeč a Pohronský Inovec, v Štiavnických vrchoch, Zázrivskej doline, v Slánskych vrchoch, Strážovských vrchoch, pod Javorinou, v okolí Brezovej pod Bradlom a myjavských kopaníc, v Bielych Karpatoch a Javorníkoch atď.
Najväčší rozmach diverznej činnosti na železniciach pramene zaznamenali koncom januára 1945. Len v týždni od 25. do 31. januára partizáni zničili, vykoľajili alebo poškodili 15 vojenských transportov a vyhodili do vzduchu osem železničných mostov. V ničení živej sily a vojenskej techniky, v demoralizácii nepriateľských vojakov a vo vyvolávaní neistoty v tyle bojujúcich vojsk významnú úlohu zohrali neočakávané útoky a prepady partizánov na posádky, štáby, ubikácie, vojenské objekty, strážne oddiely, tylové jednotky a spojovacie uzly. Charakteristickou črtou väčšiny partizánskych jednotiek bola intenzívna spravodajská činnosť s pomocou civilného obyvateľstva, odbojárov, členov RNV, prieskumníkov a miestnych spravodajcov v prospech osloboditeľských vojsk a vlastných bojových zložiek.
SPOLUPRÁCA PRED PRÍCHODOM FRONTU
Partizánske jednotky na Slovensku poskytli významnú pomoc oslobodzujúcim vojskám pri útokoch z tyla na nepriateľské obranné postavenia na fronte. Často pod tlakom trestných a špeciálnych protipartizánskych oddielov, v dôsledku totálnej vyčerpanosti, pre nedostatok streliva a potravín, nezostávalo im iné riešenie ako prelomiť front spojiť sa s oslobodzovacími jednotkami. Pri prechode frontu partizánskeho zväzku Čapajev 24. novembra 1944 v priestore Borov-Habura zahynul popredný organizátor partizánskeho hnutia na východnom Slovensku, náčelník štábu tohto partizánskeho zväzku npor. Ľudovít Kukorelli.
K ďalším známym prechodom partizánskych jednotiek frontovej línie patrí prelomenie dobre vybudovanej obrany nemeckých vojsk pri obci Papča smerom na Dražice partizánskym oddielom Stalin kpt. E. Nováka19. januára 1945 a prechod Nitrianskej partizánskej brigádypplk. Gennadija D. Avdejeva-Smirnovak osloboditeľským vojskám 13. a 14. februára cez Hron pri Orovnici.
S priblížením frontu vyvstala pred partizánskymi jednotkami ďalšia dôležitá úloha - pripraviť krátko pred príchodom osloboditeľských vojsk miestne ozbrojené povstania, zablokovať ústupové cesty pre nepriateľa, zabrániť odvozu materiálnych a iných hodnôt a zmariť násilnú evakuáciu obyvateľstva. Ako na klasický príklad miestneho ozbrojeného povstania možno uviesť hrdinský boj partizánov, vojakov, milicionárov a obyvateľov obce Čierny Balog a okolitých horských osád koncom januára 1945.
Partizáni oslobodili alebo sa podieľali na oslobodzovaní viacerých miest a obcí. Okrem Brezna nad Hronom to boli Liptovský Hrádok, Banská Štiavnica, Martin, liptovské obce Vavrišovo, Pribylina, Liptovský Sv. Peter, Liptovská Porúbka, Dovalovo, ale aj Dolné Vestenice, Kamenec pod Vtáčnikom, Brezová pod Bradlom a mnohé iné.
FAŠISTICKÉ REPRESÁLIE
Partizánska vojna v tyle nepriateľa mala aj krutý dopad predovšetkým na nevinné civilné obyvateľstvo. Aj na Slovensku fašistické orgány a trestné jednotky rozpútali strašný teror a represálie. Vypálili vyše 90 dedín a osád (Kalište, Baláže, Kľak, Ostrý Grúň, Skýcov, Tokajík, Smrečany, Uhrovec, Hrabičov a iné). Zanechali po sebe 211 masových hrobov, v ktorých našlo smrť 5 304 civilných osôb, mužov, žien, starcov a detí, domácich a zahraničných účastníkov SNP, rasovo prenasledovaných ľudí (Kremnička, Nemecká, Kľak, Ostrý Grúň, Turček, Krtičná pri Brezne, Kremnica, Petržalka, Brezina pri Trenčíne, Bukoviny pri Martine, Kováčová atď.), vyše tisíc občanov židovského pôvodu zavraždili priamo na mieste a ďalších 10- až 12-tisíc násilne odvliekli do koncentračných táborov v rámci druhej vlny deportácií.
Desaťtisíce zajatých povstalcov a ich rodinných príslušníkov deportovali do zajateckých a koncentračných táborov, odkiaľ sa polovica z nich nevrátila. Vyrabované dediny, lazy, osady, násilná evakuácia obyvateľstva pred približujúcim sa frontom, bezuzdné rabovanie majetku - to sú výsledky fašistického teroru na Slovensku. Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy nielenže sa zúčastnili na protipovstaleckých bojoch a protipartizánskych akciách, ale priamo asistovali aj pri brutálnych masových vraždách v Kremnička a Nemeckej a pri transportoch židovského obyvateľstva.
Slovensko od septembra 1944 do mája 1945 oslobodzovali jednotky Červenej armády (vyše 140-tisíc padlých) a Prvého čs. armádneho zboru (6,5 tisíca padlých) a partizáni. Podiel rumunskej armády na oslobodení značného počtu miest (Rimavská Sobota, Lučenec, Banská Štiavnica, Zvolen, Banská Bystrica, Kremnica, Turčiansky Sv. Martin atď.) a dedín najmä v oblasti Slovenského Rudohoria a v Krupinskej vrchoviny sa doteraz objektívne nespracoval, hoci na Slovensku padlo vyše 45-tisíc rumunských vojakov a dôstojníkov.
OSLOBODZOVACIE OPERÁCIE
Prvá etapa priameho oslobodzovania Slovenska sa začala Karpatsko-duklianskou operáciou. Sovietski a československí vojaci 6. októbra 1944 prenikli na naše územie cez Dukelský priesmyk až do obce Vyšný Komárnik. Prvou oslobodenou slovenskou obcou sa stal Kalinov (21. septembra). Po oslobodení Michaloviec, Humenného (26. novembra) a Trebišova (1. decembra) v Ondavskej operáciivojská postupovali dvoma smermi. Na severe od Prešova a Košíc na Spišskú Novú Ves a Liptovský Sv. Mikuláš útočili vojská Štvrtého ukrajinského frontu, na južné a stredné Slovensko vojská Duhého ukrajinského frontu.
Počas Západokarpatskej operácievojská Štvrtého ukrajinského frontupod velením gen. Andreja I. Jeremenkado konca januára 1945 priniesli slobodu obyvateľom Bardejova, Prešova a Košíc, po ťažkých bojoch o prekročenie Braniska Spišskej Novej Vsi, Levoče, Popradu a Kežmarku. Začiatkom februára sa sovietske a československé jednotky prebili až k Liptovskému Sv. Mikuláša. V Liptove došlo k úporným dvojmesačným bojom, ktoré sa skončili oslobodením okresného mesta 4. apríla.
Po bojoch o Duklu patril ozbrojený zápas o Liptovský Sv. Mikuláš a o vrch Polom v Malej Fatre k najťažším na Slovensku vôbec. Oslobodením Žiliny a Čadce 1. mája vojská Štvrtého ukrajinského frontu skončili oslobodzovanie celého Slovenska, i keď posledné obce Korňa, Klokočov a Makov sa dočkali vytúženej slobody až 3. mája.
Druhý ukrajinský frontpod velením maršala ZSSR Rodiona J. Malinovského(v jeho zostave bojovala aj 1. a 4. rumunská armáda) dosiahol územie Slovenska 10. decembra 1944 na brehoch Ipľa pri Šahách. Do konca decembra oslobodili Šahy, Šafárikovo (Tornaľa), Rimavskú Sobotu, Jesenské, Slovenské Ďarmoty a Fiľakovo. Najvýraznejšie operačné úspechy dosiahli v priestore južného Slovenska až po Levice, Dudince a Štúrovo.
Územie južne od Nízkych Tatier vyčistili od nemeckých okupantov od polovice januára do začiatku apríla 1945 troma veľkými operáciami. V Stredoslovenskej operáciisovietske a rumunské jednotky oslobodili Brezno nad Hronom (31. januára), Zvolen (14. marca) a Banskú Bystricu (25. marca). V Komárňanskej operáciiodrazili nemecký útok smerujúci na pomoc obkľúčeným vojskám v Budapešti. V záverečnej operácii druhej svetovej vojny na našom území - v Bratislavsko-Brnianskej operáciibolo oslobodené hlavné mesto Slovenska 4. apríla. Boje však pokračovali v Turci (Martin oslobodili 11. apríla), na hornej Nitre (Prievidza 4. apríla) a na Považí (Trenčín 10. apríla), kde sa jednotky 2. a 4. ukrajinského frontu spojili, aby spoločne vytlačili nepriateľa zo slovenského územia a pokračovali vo svojej misii smerom na Moravu.
NA SPRÁVNEJ STRANE
Do protifašistického odboja sa zapojili desaťtisíce občanov Slovenska bez rozdielu politickej, náboženskej, sociálnej a národnostnej príslušnosti, s rozličnými názormi, povojnovými predstavami a politickým programom. Značná časť jednoduchých ľudí bez širšieho politického a vojenského rozhľadu chápala Povstanie ako boj proti obsadeniu Slovenska cudzou okupačnou armádou. Vo verejnosti sa v prvých dňoch rozšírila informácia, že z juhu nastupujú maďarské horthyovské jednotky. Maďarsko napriek všetkým predpokladom nezaútočilo, ale táto správa priviedla do radov povstalcov viacerých slovenských občanov.
Mnohí išli do SNP bojovať za svoje politické, sociálne a hospodárske požiadavky, ale väčšina za ideály slobody, demokracie a za porážku v tom čase najväčšieho nepriateľa ľudstva - nacizmu a fašizmu. Najviac bolo tých, čo sa rozhodli pre boj za novú Československú republiku a za dôstojné, rovnoprávne postavenie slovenského národa v nej. Nemohli vtedy tušiť, že po roku 1945 sa obnoví unitárny a centrálne riadený československý štát a po februári 1948 bude nastolená komunistická totalita.
Väčšina komunistov bojovala za uskutočnenie socialistických myšlienok a ideálov, snívali o sociálnej rovnosti a spravodlivosti, o lepších životných podmienkach pre seba a svoje rodiny. Viacerí čelní predstavitelia KSS však už vtedy mysleli na prevzatie politickej moci. Povstaleckí bojovníci nemôžu za to, že ich hlavný cieľ – slobodná, demokratická Československá republika s plnohodnotným postavením slovenského národa – sa nenaplnil. Ďalší vývoj určovali výsledky druhej svetovej vojny a geopolitická situácia, v ktorej sa ocitla stredná Európa po novom rozdelení sveta v Jalte a Postupime.
Slovenské národné povstanie je jednou z najvýznamnejších historických udalostí v dejinách nášho národa. Nepochybne to bola protifašistická, protitotalitná a demokratická revolúcia, ktorá Slovensko postavila na správnu stranu vojnou rozdeleného sveta. Na stranu antifašistickej koalície a víťazných národov druhej svetovej vojny. Právom sa považuje za jedno z najväčších ozbrojených vystúpení proti fašizmu, na ktorom sa zúčastnili demokraticky zmýšľajúci ľudia z vyše 30 štátov.
Aj v súčasnosti by sme si mali pripomínať, z čoho vychádzal a dodnes vychádza povojnový a súčasný demokratický svet. Uznáva antifašistické tradície, neustále ich zdôrazňuje a vracia sa k nim ako k trvalým hodnotám. Tie má Slovensko vďaka odboju a Povstaniu jedny z najkrajších a najväčších zo všetkých európskych krajín, ktoré okupovali nemeckí nacisti.
(Dokončenie z čísla 35, autori sú historici, z pripravovanej publikácie SZPB)
