PKO: Osudová občianska poslušnosť

Premiérka Iveta Radičová sa PKO chystá brániť „vlastným telom“. Že by sa v prípade zrútenia jeho budovy hotovala odstúpiť, tak ako sa zastrája, ak poslanci zvolia jej nevyhovujúceho generálneho prokurátora, o tom akosi nepočuť. Veľmi málo však počuť aj o tom, čo sa v prípade rúcania jedného zo symbolov „vtedajšej“ kultúry (v nejednom ohľade napriek všetkému oveľa kvalitnejšej, ako je tá súčasná) hotujú podniknúť Bratislavčania. Tí pôvodní aj prisťahovaní a ako-tak naturalizovaní. Niekoľkí, možno ich rátať na desiatky, síce robia, čo je v ich silách, ale čo ako sú vytrvalí, sila novembrových námestí to nie je.


To je ono! November na nich! (Aj na nás...)

Novembrové námestia mi zišli na um, keď som druhý decembrový deň tohto roka vybrala občianskou neposlušnosťou, teda svojou účasťou „pred“ či „v“ PKO podporiť aktivistov občianskej iniciatívy bojujúcej za záchranu PKO.

Bolo dačo po pol piatej popoludní, decembrové prítmie, snehu ako v osemdesiatom deviatom, iba menej mrazivo ako vtedy. Schátrané PKO (načo to zahmlievať, potrebovalo by rekonštrukciu ako soľ) svietilo len zopár oknami. Občiansku neposlušnosť nebolo ani vidieť, ani počuť. Ani pred hlavným vchodom, ani okolo, ani vnútri. Vzhľadom na zdecimované možnosti, ktorými slovenskú kultúru, a nielen v Bratislave, odbavili VŠETKY ponovembrové vlády, ma vítala celkom vtipná výzdoba. Zaviedla ma až k sále, kde bývali stužkové, silvestrovské a iné zábavy, tanečné, estrády, beánie... Jednu tam organizátori chystali aj v ten druhý decembrový deň. Vzhľadom na chýry, že - ešte stále primátor - Andrej Ďurkovský odovzdal v utorok 30. novembra 2010 riaditeľovi Bratislavského kultúrneho a informačného strediska nečakane okamžité vypovedanie zmluvy, na základe ktorej Bratislavské kultúrne a informačné stredisko prevádzkovalo bratislavský PKO, čo by stoplo plánované decembrové podujatia, tá beánia potešila. Aj napriek tomu, že sa za týchto okolností uskutoční de facto v rozpore s nečakaným právnym stavom.

Od jednej z ďalších občiansky neposlušných kolegýň som sa vzápätí dozvedela, že sa podarilo presadiť, a hovorí sa, že nielen s prispením nového primátora Milana Ftáčnika, ale aj ministra kultúry Daniela Krajcera, že v PKO sa ešte uskutočnia podujatia plánované do 22. decembra. Možno aj preto, že ministrovi svedomie pripomenulo občiansku obranu jeho bývalého pracoviska - televízie Markíza. Pravda, ani to v slovenskej „demokracii“ nemusí nič znamenať. Ktovie, či sa všetci zainteresovaní (za koľko strieborných asi?) búraniachtiví nespoliehajú na to, že radovým Bratislavčanom bude viac záležať na súkromných Vianociach ako na spoločných hodnotách, ktoré vybudovali aj z našich daní, a namiesto bránenia komplexu aj telami, nielen duchom, budú vianocovať. Skôr sa na občiansku pasivitu počas sviatkov spoliehajú ako nie.

Jednak poznáme „svojich pappenheimských“, jednak - zmena takzvane zdola sa podarila v histórii, ktorú sme mnohí zažili na vlastnej koži, iba raz. A vtedy nešlo o jednu budovu ani o nijaké iné architektonicko či inak kultúrne hodnoty, ale o zmenu kvality našich životov. Mysleli sme si. Presnejšie, mysleli si mnohí, najmä neznalí histórie.


Koridor k moci - koridor k sebectvu

Aká je šanca, že sa prípadná vlna občianskej „neposlušnosti“ z novembra 1989 zopakuje, hoci aj v mikroskopickom meradle? Zrejme nijaká. Na pozadí poznania, ako s našimi životmi prevraty-neprevraty, revolúcie-nerevolúcie, voľby-nevoľby manipulujú tí, ktorým väčšina občanov, mrznúc na novembrových námestiach (rovnako ako kedysi iní mrzli na jednom námestí februárovom), vytvorili bezproblémový a bezprekážkový koridor ku korytám či aspoň korýtkam moci, nie je na zmenu ani nádej.

Ibaže prejavy občianskej „neposlušnosti“, presnejšie však hnevu, ba raz možno aj zúrivosti, ktorej nepostačia ako zbraň iba kľúče, píšťalky či budíky, predsa len majú zmysel. Aj zdanlivo slabé kvapky vody rozrušia žulu, ak na ňu udierajú vytrvalo a ustavične. A to aj napriek tomu, že ich účinnosť môže na prvý pohľad vyzerať beznádejne.

Ak uvážime, že podľa dávnejšie zverejnených informácií podpísalo mesto Bratislava s budúcim investorom zmluvu o budúcej zmluve na prenájom sály, ktorá by mala nahradiť PKO za 466 480 eur ročne, mali by sa Bratislavčania (ale aj ostatní občania Slovenska - Bratislava je aj ich hlavné mesto a pôjde aj o ich peniaze) opakovane pýtať: Za koľko rokov by sa pri takejto investícii dal PKO v súlade s požiadavkami pamiatkovej starostlivosti zrekonštruovať a potom fungovať bez potreby platiť za prenájom? A iné...

Iveta Radičová sa vyjadrila, že bude dnes, už aj pre rozruch okolo neho, brániť tento legendárny stánok kultúry, mnohým ležiaci v žalúdku ako takzvanej socialistickej, „predovšetkým preto, že Bratislava žiadnu alternatívu k PKO momentálne nemá“. To je dobrý dôvod. Pravda, trochu prvoplánový. Za úvahu by totiž stálo (a aj v minulosti by bolo stálo) brániť nielen PKO, ale aj mnohé iné, dnes už so zemou zrovnané budovy nie iba preto, že za ne nemáme adekvátnu náhradu, ale pre ne samé. Mnohé totiž nijakú náhradu nepotrebovali. A keby ich neboli zrútili alebo nenechali „nešťastnou náhodou“ zhorieť, mohli byť po zrekonštruovaní, hoci aj na iný ako pôvodný účel, akýmsi spojivom pripomínajúcim, že svet a život tu bol aj pred nami. A že nie všetko z neho patrí na smetisko.

Viem, že početní havkáči bez rozmýšľania zahromžia, že nič z toho, čo bolo (a týka sa to nielen najbližšieho, ale aj vzdialenejších storočí) za zachovanie nestojí, preč so staromilstvom. Budiž - enter, pošleme to teda kamsi do čiernej diery, ako tam posúvame starcov a stareny, z ktorých práce sme v mladosti výdatne žili. A keď nás už nevládzu fedrovať ničím okrem vedomostí a skúseností, zašliapneme ich do ponižujúceho živorenia. Máme predsa vlastné hlavy a vlastné ničím nepoznačené skúsenosti...


Náš občiansky postoj - geriatrický pacient

Niekoľko jarných, letných a jesenných mesiacov, práve, keď sa dokončoval River park, som bezmála denne chodievala po dunajskom nábreží od PKO až po Šafárikovo námestie, a podvečer zasa nazad, pešo. Skúsenosť na nezaplatenie. Hoci riverparkovské mega objekty boli vtedy ešte skôr staveniskom ako veľkolepo pôsobiacou ukážkou toho, na čo všetko máme a čo si (podaktorí) môžeme dovoliť, vyzeral popri ňom síce dokončený, ale zanedbaný stánok voľakedajších veľtrhov a kultúry ako ruina. Málokto sa oň staral, málokomu napadlo, aby aspoň na jeho vyčistenie a iné zveľadenie zorganizoval nejakú prázdninovú brigádnickú akciu. Povedzme študentov, aj bývalých, ktorí v jeho priestoroch vstupovali na beániách do akademického vysokoškolského stavu. PKO pôsobil aj popri nedostavaných monumentoch bohatých investorov takmer rovnako bezútešne, ako socha jedného z najvýznamnejších slovenských architektov Dušana Jurkoviča, nie veľmi dôstojne ponechaná napospas osudu stavebného ruchu. Chodiac popri podobizni tohto tvorcu pamätníka M. R. Štefánika na Bradle a veľkého množstva iných skvostných diel, som sa vždy v duchu pýtala, čo by na to povedal a či riverparkovský boom prežije. A zároveň mi vždy zišlo na um, či by sa nenašiel architekt, ktorý by prijal ako výzvu nápad pokračovať vo výstavbe River parku II tak, že by objekt PKO, alebo aspoň jeho srdce, umne zakomponoval do nových objektov. Výzva by to bola náramná. Pravda, veľmi, veľmi náročná... Takže, komu by sa do čohosi takého chcelo?

Zatiaľ, teraz už nielen v tieni nových budov, ale aj nového, do vysoka čnejúceho sochárskeho diela českého výtvarníka Jaroslava Rónu, stojí. A keďže stavebný neporiadok okolo nášho do bronzu odetého významného architekta upratali, nepôsobí už tak veľmi bezútešne.

PKO je na tom inak. Exteriérovou a trochu aj interiérovou atmosférou pripomína množstvo iných schátraných budov. Najviac azda Špecilizovanú geriatrickú nemocnicu v Podunajských Biskupiciach. Aj tá dáva svojím spustnutým vzhľadom a interiérovým vybavením navidomči najavo, že si svoje pomenovanie plne zaslúži. Je ako pacienti, ktorí sa v nej liečia alebo dožívajú - starne, slabne, zomiera. A bratislavský PKO na tom nie je o nič lepšie.

Prečo sme ten pád - ako dobre vieme, nielen bratislavského PKO - pripustili, pripúšťame a pripustíme? Prečo nemáme guráž postaviť sa proti tým, pre ktorých je, tak ako v minulosti, prvoradé vlastné vrecko? Prečo sme znova mlčiacou väčšinou?

Sotva sa totiž možno nádejať, že by po 22. decembri, teda po poslednom pékáovskom podujatí tohto roka a možno poslednom vôbec, prišlo búraniu PKO zabraňovať (vlastnými telami) viac ako pár ľudí. Veď viete - Vianoce. A príde z radov z umelcov, politikov, podnikateľov, ktorí podpísali petíciu proti zrúteniu PKO aspoň o jedného viac, ako aktivistov? Príde premiérka? Teda nielen virtuálne dušou, ale aj telom, ako to avizovala?

A koľkí z nás Bratislavčanov či občanov SR, celkom neznámych a neprominentných, budú ochotní obetovať aspoň časť vianočných sviatkov (lebo búrači ich nepochybne obetujú radi, veď iste nie zadarmo), prípadne iných dní, aby tak, ako v novembri 1989, skúsili aspoň v striedavých manifestáciách odzvoniť samozvaným narábateľom s naším spoločným majetkom, a klamárom podceňujúcim schopnosť občanov logicky uvažovať? Veď či je logické, že niekto predá pozemok pod vlastným domom, dovolí ho zbúrať, aby tam vyrástol nový, v ktorom bude môcť bývať za drahé nájomné, ako to urobil bratislavský magistrát? Iba ak by mu za to ktosi náležite pomastil vrecko. Prípadne spolumajiteľom pozemku prisľúbil čosi, čo naivným občanom sľubovali majitelia nebankových subjektov: vidinu obrovského bezprácneho zisku. A mlčiaca väčšina ani nezašumí.


Žeby Čenkovej potomkovia?

Nadväzujúc na svoje letné pešie cesty, vybrala som sa od tichého PKO zapadaného neodmeteným udupaným snehom k teraz už vysvietenému komplexu River parku. Na vzorne vyzametaných a dobreže nie aj vykurovaných chodníkoch som stretla iba zopár chodcov. Riveru z dunajskej strany možno ešte konkurujú vianočné trhy či centru mesta bližšia, a napriek veľkoleposti predsa len byľku ľudovejšia Eurovea, nehovoriac o Auparku na opačnom brehu rieky.

Obrovské sklá vystavujúce na obdiv luxusné interiéry zatiaľ neukazovali viac ako tie interiéry - ľudí v nich takmer nebolo. Ale to sa, nepochybne, zmení. Kto zo zámožných by sa nechcel dať vidieť v luxusných priestoroch, za ktoré investorov do „Rivera“ pochválil aj prezident republiky? A kto z menej majetných či schudobnených by si aspoň raz, povedzme za rok, nenašetril, ako legendárny Kristián Oldřicha Nového, aspoň na pohár vína či kávu v tomto atraktívnom prostredí, aby ukázal, že na to má? Kto by nechcel zanechať po sebe korčuliarsku stopu na malom klzisku, ktoré ktosi zo zamestnancov usilovne polieval?

„Jééééj, mami, pozri! To je Mikuláš?“ zakričalo mi kdesi za chrbtom, malé dievčatko. „Asi nie, vyzerá to skôr na medveďa, alebo...“ hádala mladá mamička. More svetiel lemovalo nielen nové kandelábre, na jeseň vysadené stromy, ozrutný vianočný strom aj to čudo, ktoré sa podobalo na veľkého medveďa. Tá svetielková záplava rôznych tvarov a figúr pokračovala až po sochu Dušana Jurkoviča, ktorá sa v tme krčila pod najčerstvejšou vysvietenou sochou.

Nevdojak som si v tej chvíli spomenula na esej Adama Bžocha o gýčoch, ktorú raz vysielal Slovenský rozhlas na stanici Devín. A na náš prezidentský palác, za ktorého svetielkovú vianočnú výzdobu si užil veľa kritiky exprezident Rudolf Schuster.

Možno ešte trefnejšie mi však zišlo na um Anderesenovo Dievčatko so zápalkami a potom aj príbehy Fraňa Kráľa Jano či Čenkovej deti. Tie sú, pravda, spolu so svojím autorom v súčasnosti, samozrejme, opľuté, lebo veď to nemohla byť pravda, a kdeže by sa taká chudoba vzala dnes? Chudoba, ktorá veľkej časti ľudí umožňuje vidieť luxus a nádheru len z vonkajšej strany výkladného skla? V žiadnom prípade! Taká predsa v súčasnom slobodnom zriadení neexistuje! A ak aj, môže si za ňu každý (lebo neschopný alebo leňoch) sám!

Presne takéhoto druhu a ducha však zaznievali argumenty aj v minulom režime. Nesloboda či nespokojnosť v našej krajine? V socializme? Vylúčené! A presne takí, teda vrchnosti poslušní občania ich buď brali, alebo nebrali na vedomie. Výsledok však bol v oboch prípadoch rovnaký - tí, čo vedeli včas naskočiť na správny rýchlovýťah k moci, si s nami robili, čo chceli. Takisto, ako im to poslušne dovolíme aj dnes.

Foto: Pred bratislavským PKO sa uskutočnilo zhromaždenie proti údajnému zastaveniu činnosti PKO, 2. december. 2010.
Autor foto: SITA/Ľudovít Vaniher

Foto: Občiansky aktivista Ján Budaj a novozvolený primátor Bratislavy Milan Ftáčnik na brífingu v priestoroch PKO, kde sa stretli s aktivistami, ktorí bojujú za záchranu PKO, 3. december. 2010.
Autor foto: SITA/Jozef Jakubčo 

Foto: Veľká sála PKO.
Autor foto: iMbUS

Foto: Príde PKO zachraňovať Braňo Jobus, ktorý tam vystúpil vlani v novembri?
Autor foto: m_art_ynka

Foto:  Festival v PKO.
Autor foto: Wilsonic

Foto: V čase fotografovania ešte nedokončený River Park.
Autor foto: Jakub P.