V samosprávach musíme urobiť inventúru (2)
Čím by sa naša samospráva mohla inšpirovať v cudzine?
M. Kaliňák:
Česi majú pozíciu radných, čiže poslancov, ktorí majú reálnu kompetenciu. Sú to kvázi miestni ministri. U nás sú to stále úradníci. V Česku sa teda samospráva na určitej úrovni viac profesionalizuje.
V Poľsku sa robila reforma verejnej správy s cieľom znížiť počet malých dedín. A to tak, že ich finančne motivovali. Ak sa obce dobrovoľne zrušia a pričlenia sa k ďalšej obci, tak po najbližšie tri roky dostanú o päť percent vyššiu daň od štátu.
V Dánsku sa robila podobná komunálna reforma 15 rokov. Z pôvodných takmer dva a pol tisíc obcí sa ich počet postupne znížil na 250. Tam to bol cukor a bič: Kto sa dobrovoľne nezlúči s inou obcou, ten skončil – dostane menej peňazí. Výsledok je taký, že tam ostalo zhruba toľko obcí, koľko je momentálne na Slovensku spoločných obecných úradov. Keby sme porovnali spoločné obecné úrady ako administratíve celky, v podstate by mohli byť základňou pre nové územné usporiadanie.
Všetky tieto príklady môžu byť určitou inšpiráciou. Otázka je, či k lepšiemu.
Ako obstojí náš systém samospráv v porovnaní s českým?
M. Galanda:
Nikdy nebudem tvrdiť, že legislatíva je dokonalá. Je to vždy len dielo slabých ľudských rúk. Napríklad otázka volebného systému. Sám osebe môže veľmi ovplyvniť konečný výsledok. Česi sa nám v roku 1990 čudovali, prečo oddeľujeme voľbu starostu. Hovorili: My to máme jednoduchšie – sú voľby, niekto v nich vyhrá, bude mať väčšinu, a ten potom zvolí starostu alebo primátora.
V Česku vtedy, samozrejme, všade vo veľkom vyhralo Občianske fórum. Praha však mala v priebehu prvého volebného obdobia dokopy troch primátorov: Keď sa jeden dostal do konfliktu so stranou, ktorá ho vygenerovala, odvolali ho. Akú má mať potom dlhodobú víziu a kompetenciu?
U nás voľby ukázali trend nezávislých kandidiátov. Som hrdý na to, že sme už v roku 1990 dali šancu takýmto ľuďom. Bez politických strán nemôže fungovať štát a spoločnosti, ako ju dnes poznáme, nepovažujem polititcké strany za nepotrebné, ale nezávislí môžu vnášať do politiky iný pohľad, názory a postoje.
Čo hovoríte na nedávno minulé komunálne voľby?
M. Galanda:
Pozorujem presun ľudí z veľkej politiky do komunálnej, čiže malej politiky. Nie je to najlepší signál, lebo vo svete to je skôr naopak – komunálna politika posúva ľudí, ktorí sa osvedčili, na národnú alebo európsku úroveň. U nás je to dosť nelogické a má to vážny dopad – politické strany chcú ovládnuť aj túto úroveň. Samosprávy potom ovládne stranícka politika a politikárčenie. Malo vy to fungovať inak: Keď na dedine napadne sneh, je treba ho odpratať, a nie je čas na zdĺhavé vyjednávanie a odkladanie problému.
Veľká politika dala malej ľudí, ktorí sa spúšťajú dolu, aby ju ovládli. Čo môže dať malá politika veľkej?
M. Kaliňák:
Napríklad také referendum. V súčasných podmienkach je to úplne fiktívny nástroj formálnej priamej demokracie v zastupiteľskej demokracii. No ak by sa zmenili podmienky pre platnosť referenda „dole“, a ľudia v samosprávach by si otestovali, aký má význam. Zodpovednejšie by potom pristupovaĺi k veľkému referendu.
Neuvažuje sa nad znovuzavedením povinných volieb?
M. Galanda:
Nie. Nepovažoval by som volebné právo za „psiu povinnosť“. Aký by bol trest pre občana, ktorý nechce voliť? Čo ak nechcem voliť preto. lebo nikto z tých, čo kandidujú, nespĺňa moje požiadavky? Ak by sa mali zaviesť povinné voľby, trval by som na tom, aby sa mohlo voliť aj bielym lístkom.
V týchto voľbách scénu ovládli nezávislí kandidáti. Odborníci alebo silné charaktery, známe v obci. Lenže títo nezávislí kandidáti na rozdiel od straníckych nemusia zverejňovať financie, čo dajú na kampaň. Je to fér?
M. Galanda:
Som za to, aby každý, kto kandiduje vo voľbách, zriadil niečo ako volebný účet. Na ten mu môžu sponzori posielať peniaze, hradí si z neho kampaň, a potom ju môže vyúčtovať. Takýto zákon navrhoval poslanec Slavkovský, no neprešlo to. Koľko minú politické strany alebo ich koalície môžeme vedieť vďaka tomu, že majú povinnosť zverejňovať účtovníctvo. Ex-post ho dávajú do národnej rady, takže s odstupom niekoľkých mesiacov by sa dalo vypočítať, koľko minuli, a porovnať to s tým, aká bola reálna kampaň. Netýka sa to nezávislých kanidátov. Súhlasím s vami, je to nedostatok.
Dva dni pred voľbami má trvať moratórium. Mnohokrát bolo porušené, no nebol za to žiaden postih. Čo s tým?
M. Galanda:
Moratórium je anomália. Malo byť odstránené. Pretože čo sa týka sankcií, na koho by mali dopadnúť? Na Ústrednú volebnú komisiu, alebo na miestne volebné komisie? Môže ústredná komisia v Bratislave riešiť problém za Moldavu nad Bodvou? Urobíme z toho také závažné porušenie zákona, na základe ktorého potom bude možné zrušiť výsledky volieb?
Som v tejto súvislosti zvedavý, koľko bude podaní na Ústavný súd. Predsedníčka Ivetta Macejková zvolala na poradu v Košiciach predsedov všetkých politických strán, niekoľko právnikov a odborníkov z ministerstva vnútra, na ktorej im otvorene povedala, že ak sa zopakuje trend, ktorý nastal po minulých komunálnych voľbách, nezvládnu to. Naposledy sa objavilo 100 až 150 podaní na výsledky volieb. Predpokladám, že to číslo ani teraz nebude nízke. Súd má o nich rozhodnúť do 90 dní, lebo taký dostali termín v poslednej novele Zákona o obecnom zriadení.
Samo osebe je to zlý signál. Ukazuje sa, že kandidáti používajú nefér metódy a tí porazení nevedia byť veľkorysí a uznať volebný výsledok. Svedčí to o tom, že mravy trošku upadli. Férový súboj medzi kandidátmi a ich programami sa mení na niečo, čo by som prirovnal k vojnovej taktike.
Agresívna negatívna volebná kampaň sa svojmu zadávateľovi často vráti ako bumerang. Vypomstí sa mu. Nemali by sme napriek tomu zabrániť takýmto kampaniam? Alebo to necháme jednoducho „vyhniť“?
M. Kaliňák:
Politika patrí komukoľvek, kto zaujme. No mala by patriť predovšetkým tým, ktorý nežijú z nej, ale pre ňu. To vyžaduje permanentnú kampaň. Stretávať sa s ľuďmi celé štyri roky. Ďalej je to už na ľuďoch, či dajú šancu dobrodruhovi, alebo radšej človeku, ktorý žije s nimi. Keď sa antikampane pár krát prepália, nabudúce to už strany schladí. Vidno to v Česku. Boli tam aj prvky negatívnej kampane, ale skôr mali tendenciu mobilizovať za niečo ako proti niekomu. Toto sa upraví vývojom.
M. Galanda:
Mnohí zadávatelia si negatívnou reklamou skôr poškodili. Postavme otázku skôr tak, či by sme nemali regulovať hornú hranicu peňazí na kampane a či robiť cenzúru v rámci kampane. Vidím v tom dosť veľký problém. Nie že by sa to nedalo napísať do paragrafovaného znenia. No akú by to malo účinnosť a kde by sme vzali spravodlivých cenzorov?
Aká je vaša vízia strategického smerovanie miestnej samosprávy?
M. Kaliňák:
Samospráva má pred sebou viaceré výzvy: Čo s malými dedinami? Čo s volebným systémom? Ako nastaviť rovnaký meter pre „malých“ a „veľkých“ politikov? Ak prezident vetuje zákon, stačí jednoduchá väčšina v parlamente, aby ho prelomila. No primátor a predseda VÚC na prelomenie veta potrebujú tri pätiny miestnych politikov. Bolo by vhodné to zosúladiť.
No prvé, čo bytostne potrebujeme, je audit kompetencií. Napríklad pri povodniach sme zistili, že cesta je miestna, „vúckarská“, alebo Národnej diaľničnej spoločnosti, ale rieka, ktorá vyplavila štyri dediny, nie je lokálna, ale regionálna. Také povodne by nemal riešiť len štát a mesto, ale aj regióna VÚC. Vrátane protipovodňových preventívnych opatrení.
Treba aj audit kompetencií v oblasti sociálnych vecí, školstva a územného plánovania. V rámci princípu subsidiarity si mestá pripravujú plány hospodárskeho a sociálneho rozvoja, pričom mestské plány musia korešpondovť s vúckarskými, vúckarské s národným referenčným rámcom, a ten nie je nič iné, iba vyjednanie eurofondov na národnej úrovni. Kde je v tom logika, keď mesto už nemá priestor na žiadne vymýšľanie, pretože dostalo zhora od štátu balík, do ktorého sa musí vtesnať? Žiaden princíp subsidiarity.
Takéto čiastkové veci nás napokon možno dovedú k princípom komunálnej reformy. Nevyhneme sa ani tomu, aby sme stanovili rovnaký meter pre všetkých volených predstaviteľov, aj ich spôsob voľby. Zdalo, že Slovensko ako jeden volebný obvod prekáža asi každému a bude to prvá vec, ktorá sa po voľbách v roku 1998 zmení. Nestalo sa. No máme za sebou tretie regionálne a šieste komunálne voľby cez väčšinový volebný systém. Hovorme o tom, či nám občanom náhodou nechutí viac ako pomerný. Hovorme o oprášení referenda, napríklad tým, že zmeníme podmienky pre jeho právoplatnosť, a najskôr si to overme dole v samospráve. Urobme zopár experimentov, ktoré iste neublížia, ale možno veľmi pomôžu.
M. Galanda:
Som primárne právnik, takže nechcem hovoriť o víziách. Je tu spoločenská objednávka zo strany občanov alebo samospráv, ktoré alarmujú, že niečo nefunguje? Máme pred sebou nejaký veľký cieľ, niečo také, ako sa robilo za Nižňanského? Súhlasím s Michalom, že musíme urobiť inventúru po dvadsiatich rokoch. Veľmi vytýkam minulej vláde, že som za štyri roky na túto tému nevidel žiaden výstup, ani analytický, ani taký, ktorý by vec niekam posúval.
Úlohou politických strán je ponúkať nejaké predstavy. Nech teda vláda povie, či potrebujeme komunálniu reforma, samozrejme, ako dlhodobý konsenzuálny proces s dohodami a so všetkými dopadmi, alebo nech rozhodne, že viac-menej všetko funguje. V tom prípade poďme modernizovať, ekonomizovať a informatizovať. A uvidíme, či to bude stačiť občanom.
Apropo, čo Európska únia, euroregióny a kooperácie? A akú má tento štát stratégiu na ďalších 15 – 20 rokov? Aké sú úlohy, podmienky a možnosti, v ktorých sa národné štáty môžu hýbať?
Komunálna politika nemôže ostať mimo celoštátnej a európskej politiky. Vidím to skepticky, lebo v politických stranách sa nečrtajú ľudia, ktorí by boli nositeľmi týchto tém. Keď niečo príde, zaskočí nás to.
Foto 1: Zľava: Michal Kaliňák a Milan Galanda
Foto 2: Milan Galanda
Foto 3: Michal Kaliňák
Foto 4:Milan Galanda
Autor foto: Eva Blažeková
Prvú časť článku nájdete tu:
