Llosa verzus Stiglitz

Bez dobrých kníh, ktoré sme prečítali, by sme boli horšími a čítanie, podobne ako písanie kníh, je protestom proti nedokonalosti života, povedal Mario Vargas Llosa pri preberaní Nobelovej ceny za literatúru.Žeby sa zopakoval prípad, na ktorý poukázal Marx, keď hodnotil Balzaca ako politického spiatočníka, ktorý však vo svojom diele nastavil neľudskej spoločnosti pravdivé zrkadlo?
Počet zobrazení: 1452
Mario_Vargas_Llosa_Foto_GamarraSite.jpg

Vraví, že bez dobrých kníh, ktoré sme prečítali, by sme boli horšími a čítanie, podobne ako písanie kníh, je protestom proti nedokonalosti života. Vargas Llosa patrí k tej skupine lantinskoamerických spisovateľov, ktorí napriek tomu že hlboko reflektujú tamojšiu sociálnu skutočnosť, plne absorbovali výdobytky európskej kultúry.


Aj literatúra stiera hranice

Je symptomatické, že medzi svojimi prvými literárnymi láskami v detstve spisovateľ uvádza kapitána Nema, D´Artaňana a Jeana Valjeana, všetko hrdinov francúzskej literatúry, z ktorej sa potom „učil“ u Balzaca, Sartra, Camusa a Malrauxa. Charakterizujúc úspešného spisovateľa, cituje jemu takého blízkeho Flauberta, ktorý povedal, že talent spisovateľa je predovšetkým disciplína a vytrvalosť. Vargasova spisovateľská osobnosť sa však napájala aj z prameňov španielskych, no predovšetkým  latinskoamerických.

Ako priznáva, až počas pobytu v Španielsku pocítil hrdosť, že Latinská Amerika prestáva byť pre Európu len kolískou vojenských prevratov, operetných diktátorov, partizánskych hnutí a ľudových zábav, ale je kontinentom, ktorý obohatil svetové kultúrne dedičstvo dielami takých literárnych velikánov, ako sú Borges, Cortázar, Márquez, Fuentes, Rulfo, Paz, Onetti, Carpentier, Donoso a ďalší. V ďalších častiach svojho príhovoru hovorí o nacionalizme a vlastenectve, pričom jeho pojem vlastenectva sa zázračne zhoduje s Válkovými „rukami, na ktorých smieš plakať“.

Vari najkrajšie sú v jeho prehovore pasáže, ktorými charakterizuje silu literárnej fikcie, ktorej cieľom je čosi viac než zábava pre čitateľa a intelektuálne cvičenie pre tvorcu. Má mať schopnosť meniť svojich čitateľov, prebúdzať v nich túžby a obracať sa na to najlepšie, čo v človeku je. Literatúra je mu mostom medzi kultúrami, vytvára bratstvo rôznorodých ľudí a stiera medzi nimi hranice.


Naivný pohľad na politickú realitu

Menej presvedčivý je Llosa v tej časti svojho prejavu, kde sa venuje politike. Ak pred pár rokmi Harold Pinter pri preberaní Nobelovej ceny demaskoval veľmoc, ktorá je zosobnením liberálnej demokracie, Llosa túto formu vlády nekriticky umiestňuje na vrchol piedestálu a na opačný pól stavia diktatúry, ktoré mu zosobňuje Castro, jeho „žiak“ Chávez a vraj pseudodemokratické populistické režimy v Bolívii a Nicarague. Pritom okrem Kuby v ostatných troch citovaných krajinách ľavicové vlády prinajmenšom vo voľbách rešpektujú vôľu občanov. Ak sa mu zdá pseudodemokratické, že v Bolívii obmedzili zisky nadnárodným spoločnostiam, mal by si to nechať vysvetliť od niekoho povolanejšieho, napríklad nositeľa Nobelovej ceny Stiglitza, ktorý svojho času považoval postup bolívijskej vlády za vrcholne legálny.

Keby sme šli po jednotlivých kvalitách, pre ktoré si Llosa tak cení liberálno-demokratický systém, zistili by sme, že všetko sú to síce krásne hodnoty, ale v princípe zostávajú len v rovine deklaratívno-teoretickej. Napríklad slobodné voľby a striedanie sa strán pri moci je na pohľad dobrý systém, v skutočnosti však dnes (keď socialistické strany v Európe už vlastne ani nie sú ľavicové a rovnako ako ich pravicové náprotivky existenčne závisia od kapitálu, alebo keď ľavicový brazílsky prezident robí pravicovú ekonomickú politiku) toto striedanie slúži len na vytvorenie ilúzie, že sa rešpektuje vôľa voliča. Podobne ľudské práva sa v liberálnej spoločnosti redukujú na práva politické, kým mnohé iné aspekty ľudských práv sa flagrantne porušujú.

Toleranciu a úctu voči kritike si liberálny systém takisto bezbolestne môže dovoliť, lebo vyslovením kritiky sa sila kritizujúcich vyčerpáva a mocní toho sveta si presadzujú vlastné záujmy bez ohľadu na kritiku. A napokon Castrovmu režimu zaiste možno vyčítať manká v oblasti demokracie, ale na Kube - na rozdiel od niektorých, podľa Vargasa Llosu „demokratických“ krajín amerického kontinentu - nezomierajú deti od hladu, na infekčné choroby, všetky vedia čítať, a počet ľudí na jedného lekára je nižší než v USA.

Zatiaľ sa mi nepodarilo prečítať si niektoré novšie romány MariaVargasa-Llosu, no v jeho starších dielach stál aj ich autor na strane biednych a kritizoval mocných. Keďže to robil na majstrovskej úrovni, je Nobelova cena za literatúru aj napriek jeho naivným politickým názorom v dobrých rukách. Žeby sa zopakoval prípad, na ktorý kedysi poukázal Marx, keď hodnotil veľkého Balzaca ako politického spiatočníka, ktorý však vo svojom monumentálnom diele nastavil neľudskej spoločnosti pravdivé zrkadlo?


Autor je publicista

Autor foto: GamarraSite a Noticias y Farándula

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984