Letná škola moderného marxizmu 2

Prvú časť nájdete tu:


Althusser: nie falošné vedomie, ale falošný život

Význam ideológie zdôrazňujú aj marxistickí štrukturalisti, predovšetkým Louis Althusser. Ten tvrdí, že podmienkou reprodukcie kapitalistického systému je produkcia atomizovaných jednotlivcov, ktorí potom môžu hladko fungovať ako pracovné sily v procesu kapitalistickej akumulácie. Produkcia takýchto subjektov nemôže byť vykonávaná ekonomickým systémom samotným, ani „represívnym aparátom štátu“ - t.j. vládou, administráciou, armádou, políciou, súdmi, väzeniami atď., - ale tým, čo Althusser nazýva „ideologické aparáty štátu“. K nim radí cirkvi, rodinu, výchovné a vzdelávacie inštitúcie, parlamentný demokratický systém s jeho stranami a hnutiami, odbory, umenie, šport a média. Ako dodáva Nicos Poulantzas, medzi komunikačné médiá možno zaradiť sieť oficiálnych informácií, rádio, televíziu a kultúrny aparát. V stredoveku bola dominantným ideologickým aparátom katolícka cirkev, no v rozvinutej kapitalistickej formácii je pár „Cirkev-Rodina“ podľa Althussera nahradený párom „Škola-Rodina“. Althusser si všíma predovšetkým školu, význam manipulatívnej ideológie v rámci rodiny zaujal predovšetkým výskum feministických autoriek.

Pozoruhodný na Althusserovej teórii ideológie je predpoklad, že ideológia nemá primárne deskriptívnu, ale naopak expresívnu funkciu. To znamená, že nie je nesprávnym, resp. falošným popisom reality, ale výrazom istého hodnotiaceho postoja k realite: „nepopisuje realitu, ale vyjadruje vôľu (konzervatívnu, konformistickú, reformistickú či revolučnú), nádej či nostalgiu.“ Ideológia teda nie je falošnou predstavou, ale falošným životom. Ideológia sa do hláv ľudí nedostáva vedomou rozvahou, ale participáciou na sociálnych praktikách, ktoré formujú ich životy spôsobom, ktorý uniká ich vedomým rozvahám a intenciám. Podľa Althussera ľudia „žijú“ svoje ideológie ako svoj „svet“ samotný. Ideológia je záležitosťou prežívaného vzťahu medzi človekom a jeho svetom. Tento vzťah, ktorý sa iba javí ako oblasť „vedomia“, je v skutočnosti oblasťou „nevedomia“. Manipuláciu preto nikdy nemožno uchopiť ako čisto inštrumentálny vzťah, rozvíjaný vo vedomom záujme určitých skupín udržať systém nadvlády. Ideológia ako súčasť životných prejavov systému pohlcuje všetky subjekty svojej nadvlády.
 

Kulturálne štúdie: trh rozleptáva kultúru robotníckej triedy

Analýze konkrétnych foriem ideologickej manipulácie sa najpriamejšie venovala škola tzv. britských kulturálnych štúdií, ktorej vznik bol silne ovplyvnený práve marxizmom. Prví predstavitelia tohto prúdu (Richard Hoggart, Raymond Williams, E. P. Thompson) sa snažili uchrániť kultúru robotníckej triedy pred náporom komerčnej kultúry. V ich dielach dominuje kritika amerikanizmu a komercionalizmu.

Druhá vlna kultúrnych štúdií sa spája predovšetkým z Birminghamskou univerzitou, na ktorej pôsobil britský teoretik jamajského pôvodu Stuart Hall. Ten vo svojej analýze dokazoval, že masová konzumná kultúra zohrala významnú úlohu pri integrácii robotníckej triedy do kapitalizmu. Vo vzťahu k masovej kultúre však Hall nezastával také kritické stanoviská ako frankfurtskí teoretici a všímal si aj pozitívne prejavy masovej kultúry (vznik rôznych subkultúr a pod.). V tom ho nasledovali aj ďalší predstavitelia kultúrnych štúdií, o ktorých už môžeme hovoriť ako o postmarxistoch.


Poulantzas, Miliband, O´Connor: neverte štátu!

Ďalšou významnou témou, ktorá dominovala marxistickej teórii najmä v 70. rokoch 20. storočia, bola otázka štátu. Do polemiky sa dostali najmä spomínaný Poulantzas s Ralphom Milibandom (Ralph bol otec súčasných známych labouristických politikov toho istého priezviska). Poulantzas sa pridržiaval štrukturalistického modelu, tvrdiac, že štátny aparát musí budiť zdanie autonómie, avšak táto okázalá autonómia je len relatívna, pretože požiadavky kapitalizmu ako ekonomického systému vždy zvíťazia. Naopak, Miliband obhajoval inštrumentálny model, v ktorého centre stála myšlienka „relatívnej autonómie“ štátu. Iba tak sa Milibandovi darilo vysvetliť, že ani zvolenie sociálne demokratických strán do vlád nezmenilo základný kapitalistický charakter liberálne demokratického štátu. Podľa Milibanda sú kapitalisti, štátni byrokrati a politickí vodcovia spojení v jedinú súdržnú skupinu svojím rovnakým spoločenským pôvodom, podobným životným štýlom, hodnotami a existenciou častých sietí a fór, v ktorých sa vypracovávajú koordinované stratégie štátnej politiky. V štátnom aparáte sa teda v drvivej väčšine prípadov nachádzajú ľudia zo spoločenských vrstiev, u ktorých je možné spoľahlivo očakávať, že zaujmú prokapitalistické názory v otázkach ekonomiky a priemyslu. Parlamentné metódy sú teda len nezmyslené vitríny určené na udržanie ideologickej ilúzie, že existuje účinná ľudová kontrola tvorby štátnej politiky.

Do diskusie o úlohe štátu v kapitalistickej ekonomike prispel výrazne aj James O´Connor, ktorý v súlade s funkcionalistickými východiskami prišiel s tézou dualistického štátu. Podľa nej existujú tri funkcie štátu v kapitalizme, a tie sú odvodené od základných požiadaviek výrobného spôsobu, a to udržanie poriadku, podporu akumulácie kapitálu, a vytváranie legitimity kapitalizmu. Ak kapitalistický štát rozvíja sociálne programy, robí to iba preto, aby efektívnejšie naplnil svoje tri funkcie. Koncept sociálneho štátu teda nevedie k oslabovaniu kapitalizmu, ale naopak, k jeho posilneniu. O´Connor v tejto súvislosti dokonca o sociálnych výdavkoch kapitalistického sociálneho štátu hovorí ako o modernom ekvivalente represie, pretože majú zničujúce dopady na triedne vedomie robotníckej triedy. Sociálna politika štátu vytvára priestor pre udržiavanie sociálnej stability, ktorá je predpokladom monopolného kapitalizmu. Sociálne zákonodarstvo teda nie je produktom sociálneho cítenia, ale skôr pragmatickou odozvou na možnú spoločenskú nestabilitu.


Analytický marxizmus: koketovanie s liberalizmom

Koncom 70. rokov sa do popredia záujmu marxistických teoretikov, najmä v anglosaskom diskurze, dostala problematika sociálnej spravodlivosti ako odozva na prelomové dielo amerického sociálno-liberálneho filozofa Johna Rawlsa Teória spravodlivosti (1971). Americkí a britskí marxisti, patriaci k škole tzv. analytického marxizmu, sa začali plne venovať morálnemu analytickému diskurzu a začali využívať liberálny slovník. Ukázali, že marxizmus nemusí byť nevyhnutne chápaný ako popretie liberalizmu. V ich prípade ide skôr o tvorivé rozvíjanie osvietenských hodnôt, z ktorých spoločne vychádza tak liberalizmus ako aj marxizmus. Odklon neomarxistov od liberálnych konceptov pritom nie je ani zďaleka taký veľký, ako by sa dalo predpokladať. Jeden z najznámejších predstaviteľov analytického marxizmu John Roemer dokonca tvrdí, že rozdiel medzi analytickým marxizmom a egalitárnym liberalizmom v podobe teórií Johna Rawlsa, Amartyu Sena či Ronalda Dworkina je v mnohých momentoch takmer nepostrehnuteľný. R. G. Peffer vymedzuje dva základné rozdiely medzi egalitárnymi liberálmi a marxistami, ktoré spočívajú v otázke vlastníckych práv jednotlivcov (právo na súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov) a v otázke socialistickej revolúcie (oprávnenosť, resp. neoprávnenosť revolučnej zmeny). Ako však dopĺňa, ide skôr o praktický než teoretický rozdiel, pretože mnohí liberáli (napríklad J. Rawls či J. S. Mill) v rámci svojich teórií pripustili, že socializmus môže byť morálne prijateľnejší koncept ako kapitalizmus.

Medzi najznámejších analytických marxistov patrí Gerard Cohen a Jon Elster. V diskusiách o sociálnej spravodlivosti však figurovali predovšetkým autori ako Peffer, Kai Nielsen, Richard Miller, Allen Wood, Robert Tucker či Ziyad Husami. Jednou zo základných otázok, ktorá rozdeľuje analytických marxistov, je práve otázka, či je teória spravodlivosti kompatibilná s Marxovým dielom. Vzhľadom na túto otázku možno rozdeliť neomarxistov na dve skupiny. V prípade prvej skupiny možno hovoriť o tzv. humanistických neomarxistoch, ktorí neakceptujú Marxov anti-moralizmus a cieľavedome pracujú s konceptmi sociálnej spravodlivosti a ľudských práv (napr. Peffer). Druhú skupinu, o ktorých môžeme hovoriť ako o ortodoxných neomarxistoch, reprezentujú autori, ktorí veľmi dôsledne rozvíjajú Marxov anti-moralizmus, a preto odmietajú tak koncept sociálnej spravodlivosti, ako aj celý kategoriálny aparát liberálneho egalitarizmu (napr. Wood). V tomto prípade ide o ortodoxné čítanie Marxových spisov, pričom dôraz je kladený predovšetkým na neskoršie Marxove diela, v ktorých badať odklon od humanistickej filozofie a príklon k ekonomickým témam a k tézam historického materializmu. Podľa tohto ortodoxného pohľadu je morálna a politická filozofia čistou ideológiou.


Nové vízie: Schweickart, Žižek, Negri a ďalší

S nástupom globalizácie sa pozornosť marxistických a iných ľavicových teoretikov pochopiteľne sústredila aj na kritiku neoliberalizmu (napr. Susan Georgeová) a, prirodzene, predovšetkým na analýzu globálneho kapitalizmu (napr. William Robinson, Immanuel Wallerstein, Antonio Negri, Michael Hardt). Po páde sovietskeho bloku sa mnohí marxisti zamerali aj na hľadanie nových ľavicových alternatív, napríklad v podobe ekonomickej demokracie (David Schweickart) či participatívnej ekonomiky (Michael Albert), prípadne iné formy trhového (Alec Nove) či plánovacieho socializmu (Paul Cockshott, Allin Cottrell). Pozornosť (post)marxistov sa obrátila aj na inšpirácie z oblasti psychológie (Slavoj Žižek), feministickej teórie (Judith Butlerová) či postštrukturalistickej filozofie (Ernest Laclau, Chantal Mouffe). Vplyv si naďalej udržiavala aj marxistická historiografia (Eric Hobsbawm, Perry Anderson) či teória kultúry (Fredric Jameson, Raymond Williams).

Bez ambície zaznamenať všetky odtiene marxistického myslenia súčasnosti možno tieto významné postavy a prúdy moderného myslenia, ktoré som v krátkom súhrne neomarxistického myslenia spomenul, považovať za dostatočný dôkaz toho, že Marxove myšlienky sú naďalej živé a inšpirujú humanitné vedy dodnes. Celkom určite to platí pre západné myslenie. A ak to náhodou naďalej neplatí pre slovenské humanitné vedy, nesvedčí to o ich kvalite, ale skôr o ich priam ukážkovej degenerácii. 

Úvodné foto: marj021.blogspot.com