História nemá byť čiernobiela

„Hodnotíme minulosť v kategóriách dobra a zla, na bývalý režim sa pozeráme len cez prizmu zločinu a represie. Tým vlastne blokujeme pochopenie komunistickej vlády. Ideologizácia dejín na ich jediný oficiálny, legislatívne upravený a médiami podávaný výklad oslabuje spoločnosť,“ myslí si politológ Peter Dinuš. V Klube Nového slova nedávno predstavil svoju knihu /Vyrovnávanie sa s minulosťou?/ (VEDA, 2010)
Počet zobrazení: 3587
uvodne foto.JPG

Hostia Klubu Nového slova - politológ Peter Dinuš a historik Peter Zelenák, moderoval Peter Juza

Zo zvukového záznamu spracovala Eva Blažeková


Čo máme rozumieť pod vyrovnávaním sa s minulosťou?

Peter Dinuš: Správne by to malo asi byť vyrovnávanie sa s komunistickou minulosťou. Kniha je o období československých dejín, v ktorom získala politickú hegemóniu KSČ. Čiže roky 1948 až 1989.

Vyrovnávanie, ktoré v československom verejnom priestore rezonuje od začiatku 90. rokov minulého storočia, sa prezentuje ako politická, morálna a právna nevyhnutnosť pre utváranie demokratickej spoločnosti. Pokiaľ sa nevyrovnáme s minulým systémom, nemôžeme žiť v slobode a v demokracii. Chápe sa to ako nepretržitý proces v kolektívnej pamäti národa. Tento proces sa odráža v politickej a ideologickej oblasti, kde sa minulý politický systém odsudzuje en bloc. Vyrovnávanie sa s minulosťou má teda charakter negácie, ideologicko-politického antikomunizmu. Takéto vnímanie vyrovnávania sa dostalo do verejného života, do vyhlásení politických strán, do historickej produkcie, do médií a predovšetkým do legislatívy.

V prvých dvoch kapitolách píšem o vyrovnávaní sa s minulosťou v domácej aj v zahraničnej legislatíve. Tento stav neskôr reflektujú aj ďalšie kapitoly.

Už v októbri 1991, mesiac po prijatí lustračného zákona, ktorý zakazoval určitým osobám výkon určitých funkcií, prijalo vtedajšie Federálne zhromaždenie ČSFR Zákon o dobe neslobody. Má len jeden - tri paragrafy. Hovorí, že KSČ porušovala svoje vlastné zákony a porušovala základné ľudské práva a slobody. Obdobie, v ktorom vládla, teda roky 1948 až 1989, predstavuje dobu neslobody. Bol to prvý nesmelý náznak tej podoby vyrovnávania sa s minulosťou, ktorú pestujeme doteraz.

Po rozdelení republiky český parlament prijal výraznejší antikomunistický zákon, Zákon o protiprávnosti komunistického režimu a o odpore proti nemu. V ňom sa hovorí, že obdobie vlády KSČ bolo zločinné, nelegitímne a zavrhnutiahodné. KSČ označuje podobne ako NSDAP za zločineckú organizáciu. Tento český zákon sa stal predlohou slovenského zákona z roku 1996, ktorý bol prijatý za Mečiarovej vlády. Volá sa Zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému. V porovnaní s českou predlohou je miernejší, snaží sa na realitu reagovať vyrovnanejšie. Napríklad neuvádza, že obdobie vlády KSČ je zločinné, zavrhnutiahodné a nelegitímne, ale len odsúdeniahodné. Podobne nekonštatuje, že KSČ bola zločineckou organizáciou, ale hovorí o tom, že KSČ a KSS nezabránili svojim členom v páchaní zločinov, predovšetkým zločinov proti ľudskosti.


Ako sa mohla komunistická strana ocitnúť pred zrakom zákona po boku svojich úhlavných nepriateľov nacistov?

Foto 1
P. Dinuš: V polovici 90. rokov, keď boli prijímané tieto legislatívne akty, došlo k významovému posunu v zmysle, že skúmanie, vnímanie a hodnotenie takzvaného komunizmu nemôžeme odtŕhať od jeho druhého ja, ktorým sa chápe fašizmus. To znamená, že nemôžeme pochopiť komunizmus bez toho, aby sme ho nedali po bok nacizmu. Je to jedna zo základných téz teórie totalitarizmu, ktorá tvrdí, že medzi nacizmom a medzi komunizmom existuje analógia. Táto základná téza sa opäť dostala do legislatívy. Na Slovensku sa tak stalo v roku 2002, keď bol prijatý Zákon o pamäti národa. V Čechách v roku 2007, keď prijali Zákon o Ústave pre štúdium totalitných režimov. V jednom aj v druhom zákone sa tvrdí, že dobou neslobody nebol len komunizmus, ale aj obdobie nacizmu. V porovnaní so Zákonom o dobe neslobody z roku 1991 nie je táto doba vymedzená len rokmi 1948 – 1989, ale aj vojnovým obdobím.


Je medzi českým a slovenským zákonom nejaký rozdiel?

P. Dinuš: Zatiaľ čo slovenský zákon je kontinuálny, čo sa týka časového obdobia – od roku 1939 do roku 1989 – český je diskontinuitný. Rozlišuje dobu neslobody v rokoch 1938 do roku 1945 a potom od roku 1948 do roku 1989. To znamená, že český zákon považuje obdobie takzvanej ľudovej demokracie, vládu Národného frontu v rokoch 1945 – 1948, za demokratické. Na rozdiel od slovenského, ktorý za dobu neslobody považuje aj rok 1944 (obdobie Slovenského národného povstania), či rok 1945 – oslobodenie Československa.

Vyústením téz teórie totalitarizmu sú úvahy o protikomunistickom odboji, ktoré opäť našli legislatívny výraz. A to najprv na Slovensku v Zákone o protikomunistickom odboji z roku 2006.  Tento rok prijala obdobný zákon aj ČR. Tieto zákony určujú, kto je protikomunistický odbojár. Zvyčajne obeť režimu alebo politický väzeň, ktorý získava štatút vojnového veterána.

Na slovenskom zákone je zaujímavé, že protikomunistický odboj sa začína 6. 10. 1944. Teda počas Slovenského národného povstania, ktoré sa končí 27. októbra! Ten termín je tam preto, lebo je to deň vstupu Červenej armády na územie Slovenska. V zmysle takéhoto výkladu potom k oslobodeniu Slovenska nemohlo dôjsť v roku 1945, ale až v roku 1989, po páde „druhej totality“. Na tento rozpor poukazoval aj Ústav politických vied SAV, konkrétne list Miroslava Pekníka prezidentovi Ivanovi Gašparovičovi.


Čo z tohto vzíde, ak vnímame historickú realitu cez kategórie dobra a zla?

Foto 2
P. Dinuš: Vnímame ju, ako hovorí Peter Weiss, v kategóriách ríše zla a ríše dobra, keď to zlo predstavuje zločinný totalitný režim, ktorý je zavrhnutiahodný, nelegitímny a zločinný, a tá ríša dobra je dnešný systém slobody a demokracie. Na bývalý režim sa pozerá len cez prizmu zločinu a represie. Je nepochybné, že hodnotiaci apriorizmus vedie k jednostrannému, zjednodušenému a schematickému pohľadu na dejinnú skutočnosť, ktorý blokuje pochopenie komunistickej vlády. Vidí a vníma ju staticky, metafyzicky, odtrhnuto od prirodzených príčin a súvislostí doby. Takáto podoba vyrovnávania sa s minulosť nemôže spĺňať cieľ, aby sa naša spoločnosť stala vďaka nemu demokratickejšia, zodpovednejšia, slobodnejšia a otvorenejšia. Práve naopak. Polarizácia a ideologizácia dejín na ich jediný oficiálny, legislatívne upravený a médiami podávaný výklad spoločnosť skôr oslabuje. Takáto podoba vyrovnávania sa s minulosťou by mala byť prekonaná. To je aj zmysel mojej knižky.

Peter Zeleňák: Kolega Dinuš odmieta škatuľkovanie dejín, ľudí a generácií, nálepkovanie organizácií a systému. Nie je totiž možné zbavovať sa svojej minulosti, svojho života.

Diskutovali sme s kolegom, že ľudia, ktorí sa zaoberajú druhou polovicou 20. storočia, akoby zabúdali, že dejiny boli aj predtým. Aj vyrovnávanie s minulosťou tu už bolo, aj keď, samozrejme, nie v podobe deklaratívnych zákonov. Bolo to po roku 1918. Síce v inej podobe, ale takisto veľmi masívne. „Tisícročné otroctvo“ v Uhorsku sa skončilo a všetko sa začína rokom nula, vznikom ČSR. Až od tohto momentu plynie obdobie slobody, blahobytu, demokracie a všetko ostatné predtým bolo len akousi prehistóriou k tomu, aby mohlo vzniknúť Československo.

Samozrejme, s negatívnou konotáciou. Po vzniku slovenského štátu, alebo dokonca už po Žilinskej dohode, takisto dochádzalo k prehodnoteniu československej minulosti. A po roku 1948 znova masívne čistenie mozgov, že tá naša vlastná minulosť nestojí za nič.

Pre obdobie po roku 1989 je symptomatické, že toto preorávanie minulosti dostáva aj inštitucionálnu podobu. A, samozrejme, legislatívnu. A to je katastrofa. Napríklad zákon o jáchymovskej lži. Dávať do právneho systému našu frustráciu z dejín je smiešne a neopodstatnené.

Neustále sa pretláča do popredia, že je nutné akési pokánie nad minulosťou. Bez uskutočnenia tohto pokánia vraj nie je možné napredovať. To je veľmi smiešne. Nezodpovedá to realite. Pretože to, čo zaujíma našich „talibancov“, pravicových konzervatívnych politikov, vôbec nezaujíma zvyšok spoločnosti. Mladej generácii to väčšinou už nič nehovorí. Nie sú to jej spory. Sú to spory týchto politikov s ich vlastnou minulosťou. Títo aktéri jáchymovskej lži sa obávajú, ako bude reagovať nová generácia na sociálnopolitickú realitu, v ktorej sa ocitla. A tak ich chce ideologicky a psychologicky spracovať.

Jozef Lysý: Teším sa na to, že táto kniha vyvolá istú diskusiu. Záujem už vzbudila. Vážim si, že Peter Dinuš sa pokúša vyhnúť jednostrannosti a zjednodušeniam. Karl Marx v 18. brumairi Ľudovíta Bonaparta vytkol buržoázii nedostatok imaginácie, neschopnosť vytvárať významy, ktoré by zaštítili revolučnú transformáciu spoločnosti. Symbolizmus buržoázie sa podľa Marxa neopiera o budúcnosť, ale výhradne o minulosť. Je to presne to, čo môžeme v súčasnosti pozorovať pri kritike minulého režimu dnešnými elitami.

Takáto jednostrannosť a vyvolávanie ilúzií falšuje a negatívne ovplyvňujú  historické vedomie našej spoločnosti, ktoré je iné, ako propaguje dnešná ideológia. Zásluha na zisťovaní, aké je v skutočnosti historické vedomie našej spoločnosti, patrí Ústavu politických vied SAV pod vedením Miroslava Pekníka. Výsledky výskumov ukázali, že naši ľudia svoje postavenie v minulosti a dnes hodnotia inak, ako to prezentujú politici a médiá. Jednoznačne hovoria, že obdobie po roku 1989 znamená pre väčšinu spoločnosti úpadok.

Vladimír Ondruš: Táto práca posúva hodnotenie najnovších dejín z priestoru politických propagandistov na bázu vedy a objektívneho poznávania, čo je pokrok a prelom. Len škoda, že vzdialenosť medzi vedeckým poznaním a praxou je priepastná. Keď sa pozriete na najnovší návrh novelizácie Zákona o pamäti národa, je síce v dotyku s podstatnými problémami tohto zákona, ale sú to len kozmetické úpravy. A hlavne sa sústreďujú na personálne otázky orgánov ústavu. Je to inštitúcia, ktorá by mala byť centrom nezávislého vedeckého bádania, a predsa stroví 20 percent svojho rozpočtu na neuveriteľné odmeny členov svojich orgánov, lebo zo zákona majú dvojnásobný priemerný plat. Pritom sú to nominanti politických strán. Ktorý ústav akadémie vied by takto odmeňoval? Takže sme ešte ďaleko od riešenia. A to ani nehovorím o ďalších zákonoch, ktoré zatínajú podstatne hlbšie do tejto problematiky.


V súvislosti so zákonom o protikomunistickom odboji, ktorý sa začína 6. októbra 1944, sa naši legislatívci dostali do zvláštnej pozície. Zákon šili horúcou ihlou a neuvedomili si, že ak niekto nárok na uznanie titulu protikomunistický veterán od 6. októbra 1944, môže sa ním stať  napríklad ten, kto bojoval proti SNP...

P. Dinuš: Ten zákon má viacero problémových rovín, nielen šiesty október. Ďalší problém je, kto sú vlastne nositelia protikomunistického odboja. Legislatívne zárodky tohto zákona sú už v Zákone o protiprávnosti a nemorálnosti komunistického systému z roku 1996. Tam sa píše, že boj každého, kto bojoval proti komunistom s demokratickým presvedčením, bol morálny, oprávnený, legitímny a hodný úcty.

Teda sa predpokladá, že odbojár proti systému bojoval s demokratickým presvedčením za slobodné Československo alebo Slovensko. Lenže, mali politickí väzni či odbojári naozaj demokratické presvedčenie? Historik Vladimír Varinský sa snažil dešifrovať opozíciu proti komunistom po roku 1948 a prišiel k záveru, že môžeme definovať dve hlavné opozičné skupiny. Jedna sa volala Hlásky a bola to skupina napojená na bývalú Hlinkovu mládež. Potom tu bola Rodina, združenie katolíckych laikov. Obe skupiny mali sympatie k slovenskému štátu. Boli orientované klerikálne alebo nacionálne. Je tam veľký otáznik, či skutočne bojovali za slobodné a demokratické Slovensko. Na dôvažok nesmieme zabúdať na to, že mnohí politickí väzni nemuseli byť apriori proti systému. Politickými väzňami boli aj komunisti, ktorí boli voči systému lojálni. Časť politických väzňov mala aj zvyškové tresty. To znamená, že ľudia, ktorí boli v roku 1990 rehabilitovaní, mali aj tresty za pokus o vraždu, návod k vražde a podobne. V tomto prípade je kontroverzná napríklad osobnosť Františka Bodnára. To je človek, ktorý v roku 1952 zabil na východnom Slovensku dvoch uniformovaných príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti. Urobil to pri zatýkaní za to, že spôsobil smrť miestneho spoluobčana. Bodnár potom utiekol do lesov. Môže byť teda hodnotený ako odbojár. Získa preukaz odbojára človek, ktorý spáchal dvojnásobnú vraždu?

Foto 3
P. Zelenák: Podľa mňa je sporné aj to, či väznený človek bol automaticky odbojár. Bola by to svojím spôsobom devalvácia prvého aj druhého odboja. Ľudia dostávali označenie odbojár, spojené s finančnou kompenzáciou, za to, že naozaj bojovali. Že nasadzovali za niečo svoje životy. Či už za Československo alebo proti fašizmu. Nie každý mohol povedať – trpel som za Rakúsko-Uhorska, tak som teraz odbojár. Muselo byť preukázateľné, že riskoval život. Označiť väzňov za odbojárov nie je celkom korektné – sú to skôr obete. A za to už mali istú kompenzáciu – samozrejme, akoby bolo možné kompenzovať, že niekto sedel bez súdneho rozhodnutia vo väzení niekoľko rokov, a potom ho raz v noci vykopli z väzenia pri nejakých diplomatických rokovaniach... Keď sa človek dostal do súkolia moci, išlo mu o zdravie a o život, bol obeť. Ale nebol odbojár. Takých na Slovensku nebolo veľa.

No napríklad taká obec Čierny Balog by mala dostať tento titul pre všetkých občanov. V  roku 1949 alebo 1950 zobrali zbrane, obsadili všetky priechody a chceli bojovať. Nič sa im nepodarilo a nakoniec sa tam ani veľmi nestrieľalo. A čo potom s Čiernobaločanmi robiť? Viliam Široký napísal – nemôžete všetkých zavrieť. Zavrite jedného, dvoch, troch a bude pokoj. Tak sa aj stalo.

P. Dinuš: Čierny Balog mala byť vraj skupina Bielej légie. Samozrejme, nebola. Bola to skupina, provokovaná informátormi ŠtB. Podobne ako takzvaná Východoslovenská biela légia.


Čo si myslíte o bratoch Mašínovcoch? Boli aj toto bojovníci za slobodu a demokraciu?

P. Dinuš: Jeden z podnetov prijatia Zákona o protikomunistickom odboji bolo práve hodnotenie bratov Mašínovcov. Napriek tomu, že mnoho občanov vidí ich skutky ako nezlučiteľné s morálkou, etikou a demokraciou. Na území ČR spáchali minimálne tri vraždy. Zvlášť sporné je zabitie príslušníka ZNB Honzátka. Omámili ho chloroformom, priviazali ho k posteli, a potom mu Mašín podrezal krk. Ten človek sa rozhodne nemohol brániť. Ďalej je tu otázka, či mali naozaj politickú motiváciu. Prepadom auta, ktoré viezlo výplaty pracovníkom podniku Kovolis, získali peniaze. Časť z nich údajne (nemám to z overených správ) použili na nákup nábytku a motocyklov, ďalšiu časť minuli v baroch. Je tiež známe, že Mašínovci zhromažďovali zbrane a strelivo už pred komunistickým prevratom, v roku 1946. Je teda otázne či mali naozaj politickú motiváciu. Rozhodne však nesúhlasím s tým, že Ján Langoš označil Mašínovcov za skutočných vlastencov zo starých čias a dával ich za vzor pre naše deti.

P. Zelenák: Súhlasím s Petrom, že je naozaj sporné, či Mašínovcov označovať za bojovníkov proti komunizmu. Vraždy ostanú vraždami. Diskusiu o Mašínovcoch, ktorá bola v Čechách pomerne búrlivá, som sledoval len sporadicky. Ale bolo mi sympatické, že počin ministra obrany Sašu Vondru, ktorý šiel v auguste do USA na pohreb Ctiradovi Mašínovi a udelil mu vyznamenanie in memoriam, zanikol v irónii. Ľudia sa tak trochu smiali, že cestoval do Ameriky, a vrcholom tej irónie bolo, že riaditeľ Národného múzea dostal ako pamiatku Mašínove nohavice. Zo strany bratov Čechov je to taká švejkovčina.


Píšete aj o vyrovnávaní sa s minulosťou z hľadiska sociálno-ekonomickej situácie?

P. Dinuš: Nie, moja kniha je kritikou oficiálnej podoby vyrovnávania sa s minulosťou, ktorá sa odvíja od legislatívnej situácie. K sociálno-ekonomickému porovnávaniu prednovembrového a ponovembrového vývoja sa nevyjadruje, s jednou výnimkou. V závere sú uvedené prieskumy verejnej mienky, ktoré robil Ústav politických vied SAV v spolupráci s Odborom mediálneho výskumu SRo. Tam je aj hodnotenie ekonomicko-sociálnej skutočnosti pred novembrom a po novembri.


Akým spôsobom sú protikomunistickí odbojári finančne kompenzovaní?

P. Dinuš: Myslím, že v zmysle českého zákona je to jednorazová finančná odmena. U nás by mala byť situácia iná, kompenzáciu dostávajú vo forme zvýšeného dôchodku. Podmienkou je získanie preukazu bojovníka antikomunistického odboja, ktorý vydáva Ústav pamäti národa. Pričom kritériá sú sporné. Podľa paragrafu 6 Zákona o protikomunistickom odboji môže dostať preukaz len ten, kto bojoval proti systému s demokratickým presvedčením. Paragraf 9 toho istého zákona zároveň tvrdí, že ak aj nebojoval s demokratickým presvedčením, ale nepodieľal sa na zločinoch komunizmu a intenzita jeho boja bola veľká, je možné prekonať prekážku podľa paragrafu 6! Takže napríklad aj ten František Bodnár, ktorý zabil dvoch príslušníkov ZNB, by možno mohol in memoriam dostať preukaz vojnového veterána. V takom prípade by jeho príbuzní a pozostalí mohli poberať jeho odmenu.

V. Ondruš: V predhovore knihy sa konštatuje, že štátny prevrat v roku 1989 uskutočnila sama nomenklatúra. Tento záver, ktorý platí v prípade ZSSR a Nemecka, neobstojí v prípade Československa. Nechcem tým tvrdiť, že režim tu zvrhli disidenti, lebo angažovaní občania môžu proces nejakým spôsobom ovplyvniť alebo urýchliť, ale malo to širšie súvislosti a iné príčiny. Tragédia nomenklatúry spočívala v úplnom vyprázdnení komunistickej strany po okupácií v roku 1968. Funkcionárov spájala len snaha zachovať si pozície, ale neboli vôbec schopní reagovať na meniace sa podmienky doma ani vo svete. Po strate podpory vonkajšej moci, ktorá ich dosadila, nasledoval zákonitý pád a úplná bezradnosť.

P. Dinuš: Sám som váhal, či dám do knihy, že prevratu napomáhala nomenklatúra. Dvakrát som to vyškrtol a vrátil späť. Uviedol som to z dôvodu, že som sa dostal k záverečnej správe komisie pre vyšetrovanie udalostí 17. novembra z roku 1990, teda prvej komisie, ktorú iniciovali študenti. Vyjadrovalo sa tam silné podozrenie, že nomenklatúra ministerstva vnútra mala podiel na príprave prevratu. Uznesenie druhej komisie z roku 1992 to poprelo. No napriek tomu, že zo strany politického straníckeho vedenia padol príkaz, že nie je možné zasahovať, k zásahu došlo.

Je to však stále otvorená vec a bol by som rád, keby sa na túto tému pokračovalo vo výskume.

V. Ondruš: Opakovane zdôrazňujete vplyv českého prostredia na vyrovnávanie sa s minulosťou. Na Slovensku okrem špecifického vplyvu klerikalizmu neprišlo po páde režimu k prejavom militantného antikomunizmu. Nielen v dôsledku miernejšej formy represií počas normalizácie ako v Česku, ale aj preto, že Slovensko prežilo počas normalizácie ekonomický a sociálny vzostup, rast životnej úrovne na vidieku, rast zamestnanosti. Lustračný zákon z roku 1991 nevznikol v slovenskom prostredí. Návrh Federálnej vlády prijala slovenská vláda v umiernenej podobe. Zradikalizoval sa až vo Federálnom zhromaždení. Tak to bolo aj s ostatnými zákonmi.

Foto 4
P. Dinuš:
V rámci postsocialistických krajín existujú dva modely vyrovnávania sa s minulosťou. Jeden je český – radikálny. Česi prijali najradikálnejšiu antikomunistickú legislatívu. Slovenská strana bola skôr zdržanlivá. Vyplýva to z toho, že slovenská skúsenosť s minulým režimom je iná ako v Česku. Máte pravdu, keby nebolo českého vplyvu, ani Zákon o nemorálnosti a protiprávnosti a komunistického systému z roku 1996 by nebol. Magna Charta slovenského antikomunizmu by neexistovala. Podobne aj pri prijatí Zákona o pamäti národa pôsobili české vplyvy. Keď sa Ján Langoš dostal do vedenia ÚPN, pozval skupinu pražských dokumentaristov pod vedením Pavla Žáčka, bývalého námestníka riaditeľa Úradu dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu.

Na druhej strane je Slovinsko. Je to jediný štát strednej Európy, ktorý neprijal nijaký legislatívny akt, definujúci, že minulý systém bol zločinecký a totalitný. Jediný úrad, ktorý vydal takéto vyhlásenie, bol slovinský ústavný súd. Slovinsko podľa neho nebolo oslobodené v roku 1945, ale až v roku 1989. Doteraz sú tam snahy pravicových síl prijať nejaký deklaratívny odsudzujúci akt, ale zatiaľ sa to nepodarilo. Keby nebolo českého vplyvu, na Slovensku by podľa mňa skôr prevážil slovinský model.

V. Ondruš: Dnešné vymývanie mozgov hodnotí minulosť v zmysle „neboli banány ani autá, iba teror“. Spôsobuje to rozpor medzi občianskou a oficiálnou pamäťou, čo napokon ilustrujú aj prieskumy. Opäť sme v situácii, že si ľudia myslia jedno a iné majú hovoriť.

Na argumentáciu tu chýbajú porovnávacie štúdie sociálnych a ekonomických problémov, ako sa žilo v minulosti a ako sa žije dnes. Vieme akurát o HDP a o priemerných mzdách, inak netušíme, ako žije táto spoločnosť. Porovnávacie štúdie by pomohli aj riešeniam dnešných problémov. 

P. Dinuš: Určite je potrebné urobiť sociálno-ekonomickú analýzu a porovnanie prednovembrového a ponovembrového obdobia. To je veľká úloha. No ak to aj urobíme, zástancovia súčasnej podoby vyrovnávania sa s minulosťou povedia: v poriadku, ale tu bola politická nesloboda, totalita, železná opona. A budú argumentovať, že je to režim, ktorý je analogický nacizmu. Schválne vytlačujú sociálno-ekonomickú skutočnosť. Lebo ak by to niekto urobil, bol by to argument proti systému, ktorý teraz panuje.

Mimochodom, v Nemecku teraz v rámci historiografie minulého systému prevláda trend, že sa upúšťa od konceptu totalitarizmu. Namiesto štruktúr moci, ideológie a politiky sa začínajú rozpracovávať problémy sociálnej každodennosti. Skrátka, robí sa sociálny výskum. No robia to len preto, aby sa zamedzilo rozdvojeniu kolektívnej pamäte Nemcov na súkromnú a verejnú pamäť. Chcú odstrániť súkromnú pamäť bývalých východných Nemcov, ktorí si pamätajú východonemeckú skutočnosť, tak, aby zavládlo len to oficiálne, verejná pamäť. Tak by došlo k úplnej indoktrinácii obyvateľstva.

Foto: Eva Blažeková

Úvodné foto: Hostia KNS, zľava historik Peter Zelenák a politológ Peter Dinuš

Ostatné fotky:
Foto 1: Peter Dinuš
Foto 2: Zľava, Peter Zelenák, Peter Dinuš, Peter Juza
Foto 3 Peter Zelenák
Foto 4: Vyrovnávanie sa s minulosťou?

Videozáznam z Klubu nového slova o knihe Petra Dinuša Vyrovnávanie sa s minulosťou si môžete pozrieť tu: (Úvod, Peter Dinuš, Peter Zelenák, Diskusia, Vladimír Ondruš)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
25. október 2011, 23:19
Ja čítam i Marxa, okrem Lenina a Engelsa, mám koníčka filozofiu týchto autorov. Napríklad o týždeň končím čítanie po entý krát Teóriu o nadhodnote II., svet sa mení, a preto mám stále lepšiu prestavu o čítanom a opačne, z týchto textov mám stále lepšiu predstavu o pražívanom. Kamarát hrá tenis a tiež to nikoho zaujíma, preto sa nehnevám, že čo robím ja nezaujíma nikoho. V marxizme sa nevymýšľa, ale treba zachytiť svet, to je vedeckosť. Tie protesty vo svete o sociálnej spravodlivosti. O čo ide? Lenin v roku 1905 pochopil: revolúcia konaná politickou stranou potrebuje inštitút náhrady správy cárskeho štátu, mal soviety, teda v preklade rady. Dnes v demokratickej republike a v parlamentnom systéme, čo sú inštitúty, v ktorých má kapitalizmus najdlhšie možný život, nie je možné a ani potrebné nahradiť štátnu správu. Tie protesty so žiadosťou o sociálnu rovnosť udajne ani nevededia, čo chcú a tiež nevedia, ako dosiahnuť tieto svoje až emocionálne a teda akoby "podvedomé" požiadavky sociálnej spravodlivosti. Dejiny: Engels píše, čo sa udialo s robotníkmi v čase, v ktorom buržoázia Anglicka spanikárila, vladárka sa stiahla z Londýna, a robotníci vyšli do úlíc a nevediac, čo chcú dosiahnuť a ako, sa rozišli. Lenže potom vznikli odbory! Neveríte, pozrite dejiny aj na TV Spektre. Buržoáziu Anglicku doby parného stroja zachránila následná prosperita krátkych kríz, a z toho vzniklé milovanie kapitalizmu robotníkmi / hoci aj kolonialimu / Anglicka. Buržoáziu posledných desaťročí po roku 1945 zachránila elektrifikácia, biela technika spotreby roboníka, prebudovnie krajiny na ekonomické cesty, ekonomické vykorisťvnie bývalých kolónii a socializmus Európy včítane jeho porážky. Logicky dnes, rastie produktivita práce programovaním, takže preto sme v novom ekonomickom svete, kde končí krízou tentokrát milovanie kapitalizmu všetkými zamestnacami. Prvá kríza tohto nového sveta prekvapenie, druhá vytrezvenie a tretia riešenie, buď vojna lebo mier. A čo tie žiadosti ľudí o sociálnu spravdolivosť vedeckého vynašli? Finančné nadnárodné emkonomické žraloky musí nahradiť " ekonomická národná rada" a každého národa zvlášť, a naviac bez ohľadu na to, čí má alebo nemá národ v ním obývanej krajine vlastný štát, internetové to spoločenstvo partner štátnej správy a politiky štátu, teda politických strán štátu. Marxizmus je už na koni, a nie preto, že on je môj koníček. ------------------------------------------------------------- Nech liberlizmus rieši všetko, má moju podporu, pretože ak vyrieši, čo si predasavzal v Európe vyriešiť a bude úspešný, a sa potom obzrie, tak zistí, že presunul svet do marxizmu. Teda v mieri presunul svet do marxizmu, a ak tak neurobí, tak bude treba sociálnej revolúcie, ktorá nie je násilie, ale je koniec násilia konaného buržoáziou. A sa mýlite, že to si ja vymýšľam, lebo to je možné čítať najmä v diele Marxa, hoci Marxa nepochopíte bey čítania Engelsa a Lenina.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
26. október 2011, 02:53
Ale nakoniec musel podriadit soviety politickej moci KS, ci nie? Inak by sa mu rozsypala krajina. Resp. plan mal dve casti. 1. Spontanne vznikajuce soviety sebadeklaraciou svojej legalnosti z titulu revolucie (marxisticko historicky nevyhnutnej) "preberali" moc, co bola casto skor len prezentacia a realizacia sily a nasilia, zabratie majetku a nicenie triedneho nepriatela, cim sa snazili vynutit legitimnost.
2. Ked sa uz vykonala spinava praca na ziskani legitimnosti, museli sa soviety naplnit realnymi mechanizmami a ludmi na vykon centralnej moci. Co zase bola spinava praca komisarov.

Inak to asi ani nejde.

Cize na margo clanku, pravdepodobne zakladna otazka skor stoji tak, ci revolucia 1948 je legalna a ci nakoniec ziskala u mas legitimitu a ci ju ziskala na zaklade sebou vydanych pravnych uprav, alebo nasilim, ktore by prekracovalo standardne nutne trpitelnu dobu. Nie je mozne sa napr. pokusat revolucne uchopit moc 40 rokov a pouzivat pri tom nasilie. Po piatich rokoch treba uznat porazku. Ale takych prikladv je hodne po celom svete.

Samozrejme, ze je to tazka otazka, pretoze jednak vtedy islo o studenu vojnu a jednak sa vyhlasovalo, ze kazdy pocin KS, ci krok je stale revolucny cin, resp. je to odkaz revolucneho cinu. Cize by sa muselo presne dokazat, ci neskorsie nasilie nebolo len predlzovanim politickeho nasilia.

A podla mna bolo, pretoze KS stala a padala s uspechom jej programu a ten bol v zasade stale politicky a nakoniec to tak aj deklarovala. Cize zakonite, kto by napr. nesuhlasil s niecim v petrocnom plane alebo v kulturnej politike, bol tym, kto plan ohrozoval a tym ohrozoval politiku KS. A teda jeho eliminacia bola politickym nasilym.
Sloboda znamena, ze ma rezim necha na pokoji, pokial nechcem oslavovat prvy maj.

Pokial nadradim nad moju slobodu nejaku ideu, napr. historicku nevyhntnost, tak to zase neriesi situaciu, pretoze je to konstrukt, ktory si vzala do programu nejaka strana (KS) ako vychodisko politiky a tuto politiku mozem, alebo nemusim prijat. A pokial som ho neprijal takym sposobom, ze som voci nemu otvorene namietal, opet bolo pouzite nasilie politicke. KS by sa musela vyhlasit za cirkev a jej ucenie za osvietenie od boha, iba tak by vlastne vymazala vsetky pojmy a vztahy z diskusie. Ak bola KS politickou stranou, bars aj pokrokovou, tak sa stale daju skumat prislusne parametre, ktore su zname z politologie.

Takze je asi velmi tazke sa nejako vykrutit z toho, ze politicka nesloboda tu bola. A nakoniec, preco sa z toho vykrucat? Bol to proste nejaky rezim a ze si to sudruhovia nakoniec pokaslali je ich problem. Prave naopak, je potrebne oddelit socialne idei od systemu moci ktory zlyhal.
Pretoze inak bude vzdy vlada komunistov synonymom socializmu a budu sa tym strasit male deti.
Ak by sa povedalo zo toto a toto je rezim a toto a toto je tuzba spolocnosti a ze tieto dve veci sa casto rozchadzali, tak je to urcite konstruktivnejsie, ako branit cely system, pretoze sa tym s vanickou vylieva aj dieta.

Ved aj tie zakony si nedovoluju prenasledovat socialnu politiku, ale iba moc ako taku. A priznat chybu znamena, ze sa jej clovek moze neskor vyvarovat.

Legitimita moci KS, ktora sama ustupila z pozicii a kooptovala k moci nastupujucu burzoaziu, nie je dobry zaklad na politicky boj s burzoaznymi stranami. Vzhladom na kooptaciu je to skor nelogicky poaradox a iba co to obera o energiu pri riesenia skutocnych otazok.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
26. október 2011, 08:19
pokiaľ si nezvolíte nejakú objektívnu metódu skúmania, ale na prvé miesto položíte svoje subjektívne pocity (moja sloboda), čo robí aj veľká časť intelektuálnej ľavice, môžete dospieť len k subjektívnym záverom (koľko ľudí, toľko záverov), ale nič poučného z toho nevzíde.
Nechce sa mi rozoberať subjektívne pocity, to je Váš problém.
Obrázok používateľa Anonymný
#2
(neuvedené)
26. október 2011, 15:15
Viete, a asi nehovorím ako syn iba za svojich už nežijúcich rodičov, ponovembrová doba vyplavila veľmi veľa špiny a nemorálnosti, lenže namiesto, aby boli trestaní jednotliví skutoční devastátori spoločnosti pred rokom 1990, vzbĺkla veľmi silno zo Západu masírovaná oficiálna doktrína o "zločinnom komunizme" a o "čiernej diere" a o "totalite", kde si myslím, že príliš veľa ľuďom, ktorí prežili svoju mladosť v povojnovom období, ktorí začali v detstve vnímať svet počas zversiev druhej svetovej vojny a vedeli, kto je morálny a kto nie, ktorí zažili sklamanie v 50.rokoch, ale i vzodmutie spoločnosti v roku 1968, ktorí pracovali obetavo, tvrdo a poctivo počas celého obdobia budovania socializmu v Československu, tí všetci museli byť tým oficiálnym politickým ANTIKOMUNIZMOM sklamaní, zahanbení, zdrtení a mnohým z nich to aj podlomilo zdravie.

Vážil som si tých, čo sa napriek antikomunizmu postavili naľavo v politike a bojovali o dôstojnosť ľudí práce i o objektivizáciu minulosti, nuž ale boli prekričaní, hlučne vykričaní a šialene emocionálne napádaní "pravými" expertami, ako sám Oskar Krejčí uviedol, "orálnej historiografie", vyplývajúcej z negatívnych a nepriateľských postojov voči socializmu a minulosti Československa.

Je načase vedecky a objektívne skúmať, vysvetľovať, argumentovať a písať nielen o záporoch a objektívne, ale i o kladoch, tiež objektívne. DLŽÍME TO NAŠIM RODIČOM, priatelia!
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
31. október 2011, 12:25
Ak boli Tvoji rodičia takí, ako píšeš, tak v 80tych rokoch už museli poznať, že spoločnosť išla slepou cestou a minimálne museli cítiť, že zmena je nevyhnutná. Súhlasím, že mali byť trestaní skutoční devastátori ako napr. Husák, Biľak, ale hlavne sa KSČ mala vyhlásiť za zločineckú organizáciu, čo však ešte neznamená, že jednotlivý členovia boli zločinci. Zločin je nutné dokázať. U strany je dôkaz nezvratný v nastolení diktatúry, aj keď proletariátu. Rodičom nedlhujeme nič, tak ako naše deti nám.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
31. október 2011, 17:39
vedecky a objektívne skúmať, vysvetľovať, argumentovať a písať o dobe socializmu u nás na Slovensku...

Je to vidno z reakcií niektorých zmanipulovaných a dodnes nechápucich ľudí.
Nie vedúci predstavitelia politického vedenia boli tí najhorší, ale najhorší boli ti kariérni komunisti, "straníci", ktorí vždy vedeli otočiť plášť do správneho konjunkturálneho vetra. Boli to práve tí "obyčajní ľudia", ktorí si po roku 1938 obliekli uniformy Hlinkových gárd, i keď predtým poklonkovali českým úradom. Boli to tí drobní dlhokabátnici z ÚŠB, ktorí chodili zatýkať susedov a robili zbytočnú "nadprácu" i keď o tom ríšska správa príliš vzdialená slovenskej realite nemala zdania, ale boli to tí istí "revolucionári" po prechode frontov na jar 1945, ktorí ako prví na základe benešových dekrétov zabavovali kolaborantom a Nemcom majetky a ustanovili sa na nich ako "národní správcovia", často ešte za pomoci ruského guľometu. A boli to tí istí organizátori hliadok pred fabrikami, ktorí "revolučne" hádzali do okien kancelárií riaditeľov fabrík kamene " v mene ľudu" a zatýkali neskôr drobných remeselníkov, keď sa prirýchlo nezdružovali do družstiev, chodili v päťdesiatych rokoch po dedinách a donucovali väčších roľníkov podpisovať vstup do družstva, boli to tí istí kádrovčíci, ktorým sa nezdalo dostatočne nadšenecké správanie sa ľudí v národných podnikoch a ktorí sa ako prví hlásili na miesta tajomníkov okresov, rovnako tí, ktorí ako prví zavetrili na jar 1968 "nové vetry" a zakladali Kluby angažovaných nestraníkov, ale hneď po okupácii v auguste 1968 prirýchlo abdikovali a ocitli sa akosi náhodou v straníckych komisiách kádrujúcich postoje členov KSS voči okupácii, boli to tí, ktorí sa držali do konca, teda do októbra 1989 svojich straníckych kariér a flekov a okamžite po novembri 1989 teatrálnym gestom odhadzovali od seba stranícke preukazy a boli medzi prvými vépeenkármi, ktorí kádrovali "staré štruktúry" a hlásili sa do množstva nových strán ako straníci.

Áno, Dano, hovorím o tých, ktorí boli skutočnými devatstátormi spoločnosti. Aj socialistickej.

Nebudeme tu preberať úlohu Husáka, dobre? Skús si naštudovať jeho životopis, lebo som si nie istý, či ho nepoznáš iba z jediného a antikomunistami dookola premietaného vystúpenia v roku 1969, keď predniesol "normalizačný"prejav.

Nebudeme sa vracať k Biľakovi. Vstali stovky nových "Biľakov" a ten jeden z posledných práve nedávno potopil dokonca pravicovú vládu.

Takže je načase vedecky a objektívne objasňovať minulosť...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
31. október 2011, 23:26
Tak to sa teším na to vedecké a objektívne objasňovanie minulosti. Ak dáme bokom Husáka a Biľaka, musíme dať bokom aj Šalgoviča, Lenárta, Šlapku, Colotku a x ďaľších členov UV KSS, a tiež 4 krát y členov krajských výborov a 40 krát z členov okresných výborov a 400 000 radových členov strany /asi ich bolo viac/ a začneme vedecky a objektívne objasňovať aktivity obyčajného udavača z Hornej Dolnej, ktorý nakoniec ani nebol členom strany, teda komunistickej, len HSĽS a vtedy udával židov, ale inak to bol roduverný Slováčisko.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984