Tragédia Václava Havla

Čím to je, že okrem niekoľkých takpovediac anketových vyznaní (jeho priaznivcov), či facebookových diskusií (jeho nie priaznivcov) sa na Slovensku k osobnosti Václava Havla takmer nikto zásadne nevyjadril? Pravdaže, aj to je postoj, pravdaže aj to je lepšie, ako kopiť slová, ak niet čo povedať. A, pravda, ani smrťou takého človeka, ako bol Václav Havel, sa jeho prítomnosť nekončí.
Počet zobrazení: 2284
havel3.jpg

Historik a religionista Petr Schnur minulý rok napísal: „Bezpríkladná mediálna štylizácia Havla čoby intelektuála svetového formátu vzala národu na čas schopnosť kriticky uvažovať a pochopiť, že nad reálnou politikou nikdy nestál, ale že bol od počiatku jej plne integrovanou súčasťou.“* Dnes zažívame klimax tohto dematerializovaného obrazu, ktorý má zabrániť oddeleniu ilúzií od reality, objektívnemu zhodnoteniu minulosti a prítomnosti a organicky prepojiť zlom medzi dvoma režimami, medzi nádejami a vytriezvením.

Ak zoberieme do úvahy aj obdobie po roku 89, tak by žánrom príbehu Václava Havla mohla byť tragédia. Ako je možné, že sa dnes z jeho sľubov, záväzkov a ubezpečení stal len zlý vtip a počudovanie? Havlova snaha prezentovať sa ako angažovaný „politik“ s progresívnou orientáciou a výzvou „života v pravde“ skončila pod náporom udalostí a okolností inak, než by sa od humanistu čakalo.

Túto diskrepanciu by sme mohli popísať Žižekovými psychoanalytickými pojmami ideal ego a Ego-Ideal [1; 80]. Havel sa na jednej strane prezentoval ako výrazná osobnosť kultúrneho života, občiansky aktivista a disident, ktorý žiadal úprimnosť a pravdu namiesto pretvárky, dialóg, toleranciu, slobodu, demokraciu. O to sa snažil, takým chcel byť. Druhou stranou (tým Ego-Ideal) bolo to, čo sa mu z toho podarilo dosiahnuť a ako sa to pretavilo do skutočnosti. Od kapitalizmu a liberálnej demokracie si síce nesľuboval, že naplnia ideály autentického spoločenstva a „života v pravde“ [2; 85], no ani tak nedokázal „uniknúť logike kapitalizmu“ [tamže].

Jeho prvotná naivita sa ukázala napríklad v roku 1990, kedy pri stretnutí s Helmutom Kohlom navrhol, aby sa v Európe spoločne rozpustili všetky politické strany a vytvorila strana Európy [2; 81]. Jakub Patočka, ktorý si Havla vážil a poznal ho osobne, priznal, že sa v období rozpadu Československa nesnažil stanoviť politický program a veľmi lacno prenechal iniciatívu svojmu protipólu, Václavovi Klausovi a Vladimírovi Mečiarovi [3]. Odpor k praktickej politike, ktorý mal, však nielen tentokrát nestačil vyvážiť negatíva toho, čo prišlo, čomu chcel zabrániť. Postoj Heglovej krásnej duše, udržujúcej si bezpečný odstup, sa však potom vždy odrazil v spätnej väzbe tých druhých. (Hegel ilustruje tento „útek“ na Ježišovi, ktorý sa chcel stiahnuť zo životných vzťahov, aby jeho duša ostala čistá, no tým sa dopúšťa najväčšej viny – viny nevinnosti [4; 81-82].)

Veľkou otázkou je, prečo Havel poprel, že je nepriateľ socializmu, prečo tvrdil, že nechce obnoviť kapitalizmus, že sa nebude zdražovať, ani zväčšovať nerovnosť, že štát nevstúpi do žiadneho ďalšieho paktu? K čomu svojím nekonfliktným, zmierlivým postojom vlastne napomohol? K zrúteniu totalitného systému, alebo hladkému odovzdaniu moci zlietajúcim sa trhovým a privatizačným supom? Ako vyzýva k zamysleniu Tereza Spencerová: Naozaj stačí zaštrngať kľúčmi a je revolúcia? [5] Snaha o oprostenie sa od života kvôli strachu pred činom, pred zaujatím pozície, sa teda stáva najväčším prečinom, pretože je táto pozícia neudržateľná, a, keďže je pohltený životnými vzťahmi, stáva sa tak opakom svojho zámeru. Ako komicky potom vyzerá jeho výzva ruskej opozícii, aby sa domáhala demokratických práv [6], zatiaľ čo doma opozíciu nepodporoval, k demokratickej ľavici bol zdržanlivý [3] a KSČM prehliadal [5], čím ignoroval i hlas veľkej časti ľudu. Fungovanie demokracie doma, v Čechách, či na Slovensku, za príklad radšej nedával, keďže by to mohlo ešte viac nahnevať jeho spoluobčanov.

Severoatlantická aliancia, ktorá podľa výzvy členov Charty 77 stratila po zániku Varšavskej zmluvy svoje opodstatnenie, nebola rozpustená. Naopak, funguje ďalej a Havel sa stal opakovaným legitimizátorom jej vojenských útokov. Svoje predsavzatie, aby Česko „už nikdy nebolo príveskom či chudobným príbuzným niekoho iného“ [5] neskôr nielenže porušil, ale prevalcoval, keď spolu s ďalšími „priateľmi Spojených štátov“ podpísal adoračný list Obamovej vláde, že sa ako oddaní (mysliaci stále v intenciách bipolárneho sveta?) a vďační (nekritickí) stúpenci (nie je to vlastizrada?) cítia byť Alianciou obchádzaní. Doslovne vyjadrili znepokojenie, „či by bolo NATO bolo ochotné a schopné nám v prípadnej budúcej kríze prísť na pomoc.“ [7] Táto výzva škandalózne pripomína tzv. Pozývací list Vasiľa Biľaka Leonidovi Iľjičovi Brežnevovi z roku 1968 na pomoc a akciu všetkými prostriedkami pri odvrátení prípadnej kontrarevolúcie [8]. Má demokraticky zvolený jednotlivec legitimitu na to, aby zaviazal celý štát do paktu takého druhu, proti ktorým kedysi vystupoval a dnes ho jednostranne vzýva? Nestratil tým morálne právo kritizovať svojich socialistických štátnických predchodcov, ktorým rovnako šlo o bezpečnosť a dobro regiónu, akurát s orientáciou na inú veľmoc?

To, že Česi dodnes a naozaj nechcú byť „príveskom či chudobným príbuzným niekoho iného“, teda ani NATO, či USA, sa potvrdilo v prieskume, v ktorom sa 70 percent vyslovilo proti plánovanému osadeniu amerického radaru neďaleko Prahy [9]. Referendum o umiestnení radaru bolo odmietnuté, a to s odôvodnením, že takéto otázky treba prenechať vojenským expertom. Filozof Slavoj Žižek tu poukazuje na disproporciu medzi vedením a mocou, na odsúvanie demokracie zo stále viac sfér (ekonomické rozhodnutia, vojenské, ...), čím sa redukuje a vytláča vytúžená demokracia. [10; 62] Havel naviac súčasných občianskych aktivistov, ktorí boli proti jeho umiesteniu v Brdoch zahanbil [3] tým, že nejde o niekoho mocenské záujmy, ale len skúšku strachu a vzájomnej pomoci [12]. Iný zvláštny argument týchto proamerických síl, že USA nám trikrát (1918, 1945 a 1989) pomohli dosiahnuť slobodu, tak by sme si teraz mali túto slobodu kvôli nim odoprieť, pripomína logiku Freudovho vtipu o požičanom kotli. Chlapík si požičia od iného medený kotol a vráti ho poškodený, s dierou uprostred. Chlapík sa bráni: „Za prvé som si nič nepožičal, za druhé tam tá diera už bola, a za tretie je ten kotol v poriadku.“ [11; 137] Podozrivý (a smiešny) je práve prebytok uvádzaných dôvodov. 

Problémom však nie je to, že by USA boli svetovým strážcom, ktorý by dohliadal na dodržiavanie univerzálnych (všeobecných ľudských) práv. Problémom je, že USA sa tak len tvária, no skutkami pokračujú v pôsobení ako národný štát, ktorý neprekročil vlastné záujmy. Napríklad, Srbsku USA prikázali odovzdať podozrivých vojnových zločincov Haagskemu tribunálu, no zároveň spätne žiadali, aby Medzinárodnému súdu nevydali žiadneho svojho občana obvineného z rovnakých prečinov. Britský komentátor Timothy Garton Ash k Haagskemu tribunálu napísal, že „Žiaden Führer či Duce, žiaden Pinochet, žiaden Idi Amin a žiaden Pol Pot by sa nemal cítiť bezpečne za palácovými bránami suverenity pred intervenciou ľudovej spravodlivosti“. [13] Nemalo by sa však zabúdať ani na takého Henryho Kissingera, ktorý, podľa Noama Chomského v prípade Kambodže, najexplicitnejším spôsobom v dejinách vyzval k tomu, čo sa normálne nazýva genocída [14; 63]. Príkazom útočiť „Všetkým, čo lieta, na všetko, čo sa hýbe,” spustil masívne kobercové bombardovanie, ktoré svojím rozsahom predstihlo celkové bombardovanie Spojencov počas druhej svetovej vojny a zmenilo dovtedajšiu malú skupinku Červených Kmérov na obrovskú armádu roľníkov, ktorí sa za to šli pomstiť [15].

Netýka sa to aj Václava Havla a jeho osobitých iniciatív v legitimizovaní viacerých vojenských zásahov? Bombardovanie Juhoslávie v roku 1999 zo strany NATO bolo podľa neho postavením „vyššieho zákona“ nad práva štátov, takže mandát OSN nebol potrebný, ba bolo to podľa neho ešte oprávnenejšie. Je teda NATO ľavou rukou Boha? pýta sa Žižek. Ak môže „vyšší zákon“ porušiť medzinárodné právo, nie je to náhodou definícia náboženského fundamentalizmu? [16]

Jednou z foriem depolitizácie, teda snahy vylúčiť z rozhodovania verejnosť, oponenta či polemiku, je i moralizovanie. Jeho črtou je „etika presvedčenia“, v ktorej ide o manifestáciu dobrých zámerov bez ohľadu na dôsledky. Tento druh depolitizovanej politiky si našiel vlastných svojských obľúbencov. Podľa teoretikov Baršu, Slačálka a Stöckelovej úlohou prívržencov tohto postoja potom nie je niesť zodpovednosť za dôsledky, ale vyjadrovať svoju odhodlanosť stáť na strane Dobra [17; 210]. 

V prípade bombardovania Juhoslávie to okrem morálky práv pochádzajúcich „mimo tohto sveta“ bola aj ideologizovaná etika viktimizácie. Dá sa to pozorovať už na skutočnosti, že pri konflikte viacerých nacionalizmov stál Západ vždy na strane slabšieho nacionalizmu. Prečo? Je jeden z týchto nacionalizmov lepší, menej podlý, ako ten druhý? [16] Nejde len o to, že NATO tak ešte viac podnietilo etnické čistky, ale že legitimovalo jednu stranu vraždiaceho konfliktu na základe jej slabšej, horšej pozície. Aliancii to zároveň napomohlo v odôvodnení svojej existencie a pôsobenia v regióne. Na tomto príklade vidieť, že po odstúpení od marxistického historicko-politického projektu [2; 89] sú obe možné alternatívy dnešnej zahraničnej politiky - zasiahnuť či nezasiahnuť - nedostatočné a prevažujú ich negatívne konzekvencie. Ako píše Žižek: „Po druhej svetovej vojne chcel Tito nahradiť Srbmi dominovanú Juhosláviu federálnou, slobodnou asociáciou rovných a suverénnych štátov, ktoré by dokonca mali právo odtrhnutia sa.“ Dnes však mier zavedený NATO síce zabránil pokračovaniu konfliktu, no ten celkom nezmizol. [16]

Fungovanie ideológie viktimizácie je dvojaké: pomáhať obetiam síce máme, no len do tej miery, aby druhá strana (Druhý) nebol(a) aktívnym činiteľom svojho osudu. Táto pomoc má vždy isté intencie, v ktorých sa pohybuje, v ktorých môže byť aktivizovaná a aplikovaná, no implikuje i obmedzenia, ktoré majú udržiavať bezpečnú vzdialenosť a nemenný stav. [18; 143]

Rovnako nepochybne pristúpil Václav Havel k podpore vojen v Afganistane, Iraku a ešte nedávno v Líbyi. Bola vojna v Iraku dostatočne opodstatnená? Christopher Hitchens odpovedá kladne, pretože Irak napadol svojich susedov, spáchal genocídu na vlastnej pôde, ukrýval a staral sa o medzinárodných násilníkov a zabijakov [19]. Oficiálne dôvody boli však iné, klamné: Saddám Husajn je prepojený na al-Kájdu, čiže má podiel na 9/11; vlastní zbrane hromadného ničenia; zmena režimu v Iraku vytvorí podmienky pre riešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu [11; 137]. (Opäť sa opakuje logika Freudovho vtipu o kotli.) Nič z toho sa však nepotvrdilo, čo vrhá podozrenie, že skutočnou príčinou boli iracké ropné zásoby a vôľa USA kontrolovať ich. Prečo potom ale nestačili len Hitchensove dostatočne dobré argumenty? V takom prípade by totiž neprehľadný mrak strachu z teroristických útokov na World Trade Center a hrozba zbraní hromadného ničenia nahradili otázky o tom, ako sa Husajn dostal k moci a kto ho pomohol vyzbrojiť. Historik Michael Parenti pripomína, že práve americká CIA dosadila Saddáma Husajna k moci riadeným pučom, aby zastavila irackú revolúciu, čo sa mu podarilo keď zmasakroval komunistov a ľavicu vo svojej strane Baas [20] [21]. Husajn však svojich podporovateľov sklamal, keďže, namiesto otvorenia krajiny vstupu kapitálu voľného trhu, venoval veľkú časť exportných ziskov krajiny do verejných služieb a ekonomického rozvoja. V roku 1972 znárodnil ropný priemysel, a tým pádom bol Irak lídrami Spojených štátov okamžite odsúdený ako „teroristická“ krajina [20].

V tejto súvislosti by sa bolo treba pozastaviť a opýtať, či USA a Západu naozaj ide o šírenie demokracie vo svete, alebo reálne len o vlastné záujmy v ňom. Petr Schur, vo svojom texte Nesvatí Václavové, dali jste nám zhynout, píše: „Hlavným cieľom politiky USA a s ňou i západnej Európy voči bývalému východnému bloku nebolo posilnenie demokracie, ale rozšírenie trhov. Postkomunistický vývoj preukázal, že Západ toleroval, ba dokonca podporoval autoritatívne režimy, pokiaľ spolupracovali...“ [22; 169] Záver potvrdzuje i Noam Chomsky, napríklad na prípadoch silne fundamentalistickej a nedemokratickej, no pre spoluprácu s USA spoľahlivej, Saudskej Arábie a opačným prípadom Kaddáfiho Líbye. Spojené štáty sa rozhodli pre „humanitárny zásah“ len v Líbyi [23]. Havel bol v tomto prípade opäť za, kým Václav Klaus ho rozhodne odmietal [24]. Bol si Havel taký istý svojou pozíciou, že nevyjadril pochyby a stačili mu „vyššie zákony“ či subjektívne etické presvedčenie o tom, že stojí na správnej strane?  

A nie je celkový postoj kapitalistického Západu z veľkej časti rovnaký? Skutočnosť dokazuje, že  presvedčenie Západu o dobre svojho konania, či šľachetnosti svojich východísk nemá viac legitimity pre svoje skutky ako socialistický východný blok. Čím sa Západ líši od zvyšku sveta, náboženského fundamentalizmu, či socialistickej totality? Už spomínaný, konzervatívny britský historik Timothy Garton Ash povedal, že „Až vtedy, keď budeme ochotní dovoliť, aby ľudia útočili na naše najsvätejšie sväté kravy, môžeme dôveryhodne požadovať, aby islamisti, Turci a ostatní robili to isté.“ [25] Sme ochotní diskutovať o skupinovom vlastníctve výrobných prostriedkov? Ak nie, aké máme voči ostatnými právo kritizovať ich kultúru, Bohov, zriadenia? Sú Spojené štáty vôbec schopné upustiť od svojej svätej kravy, ktorou sú daňové úľavy pre „milionárov a miliardárov, ropné spoločnosti a korporátni vlastníci lietadiel“, teda k tomu, k čomu vyzval Obama republikánov? [26] Vieme byť sebakritickí a schopní sebareflexie? Postoj Václava Havla sa takým od jeho nástupu k moci totiž neukázal byť.

Ak to nevieme, tak sa budeme naďalej obmedzene a pokrytecky pýšiť slobodou a demokraciou, ktorú nikde inde nemajú a nedokážu mať a popritom bojovať s vlastnými prízrakmi. Budeme kritizovať Čínu za neúctu k ľudským právam, no korporácie, ktoré sme tu zrodili a ktoré podporujeme a profitujeme z nich, budú pokračovať v ich porušovaní. Naďalej budeme ´outsourcovať´ špinavú prácu materiálnej produkcie; mučenie, ktoré u nás nie je dovolené; či užívať produkty detskej práce, ktorá je u nás škandalózne neprípustná. Budeme kritizovať aj ďalší vzostup islamizmu, no nebudeme brať do úvahy, že takto vzdorujú prijatiu sociálnej dynamiky kapitalizmu. [13] 

Budeme sa kochať v maličkostiach, ktoré nás ešte odlišujú, napr. v tom, že kvôli úmrtiu lídra krajiny nerobíme hysterické divadlo ako v Severnej Kórei, že nie sme tak zmanipulovaní ako oni [27], ale iba húfne velebíme bývalého disidenta, ktorý nám priniesol niečo, čoho opak nám sľuboval. Budeme tiež neúnavne pokračovať v odsudzovaní jadrového zbrojenia iných, „neslobodných“ krajín a nevšimneme si pritom, že to je jediný spôsob, ako odstrašiť náš útok na nich [28].  

* Pozri [22; 168]
ZDROJE:
[1] Žižek, Slavoj: How to read Lacan. W. W. Norton & Company 2007

[2] Žižek, Slavoj: Pokusy uniknout logice kapitalismu. In: Podkova nade dveřmi. VVP AVU 2008

[3] Patočka, Jakub: Václav Havel byl součástí odvěkého lidského snažení o lepší svět.

[4] Sobotka, Milan: Heglovy rukopisy frankfurtského období (1797-1800). Rexlexe 21/2000 

[5] Spencerová, Tereza: Havel, jak ho nyní všichni vzývají, zemřel už dávno. 

[6] iDNES.cz, 8.11.2011: Havel vyzval Putinovu opozici, ať vytvoří stínovou vládu a brání Rusy.

[7] Britské listy, 16.7.2009: Kňučení: Proč už nás nikdo neposlouchá? 

[8] Dokument: Tzv. Zvací dopis (1968).

[9] Hospodárske noviny, 9.1.2008: Proti americkému radaru je 70 percent Čechov.

[10] Žižek, Slavoj: First as tragedy, then as farce. Verso 2009

[11] Žižek, Slavoj: Válka v Iráku – kde číhá skutečné nebezpečí? In: Podkova nade dveřmi. VVP AVU 2008

[12] Novinky.cz, 18.9.2009: Havel: Radar byl zkouška, zda se nebojíme Ruska.

[13] Žižek, Slavoj: Knee-deep. London Review of Books, vol. 26.

[14] Chomsky, N. - Barsamian, D.: Imperiálne ambície. Rozhovory o svete po 11. Septembri. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2008

alebo Chomsky, Noam – Barsamian, David: War crimes and imperial fantasies.

[15] Chomsky, Noam – McLeod, George: Noam Chomsky interview.

[16] Žižek, Slavoj: NATO, the left hand of God?

[17] Barša, Pavel - Slačálek, Ondřej - Stöckelová, Tereza: Od roztržky ke sporu. In: Kritika depolitizovaného rozumu. Úvahy (nejen) o nové normalizaci. Grimmus 2010

[18] Žižek, Slavoj - Daly, Glyn: Conversations with Žižek. Polity press 2004

[19] Hitchens, Christopher: A war to be proud of.

[20] Parenti, Michael: Ten years after (Iraq).

[21] Viac aj na Wikipedia:

[22] Schnur, Petr: Nesvatí Václavové, dali jste nám zhynout. In: Kritika depolitizovaného rozumu. Úvahy (nejen) o nové normalizaci. Grimmus 2010

[23] Chomsky, Noam: The U.S. And Its Allies Will Do Anything to Prevent Democracy.

[24] ČT 24, 14.3.2011: Highlight.

[25] Ash, Timothy Garton: This is the moment for Europe to dismantle taboos, not erect them.

[26] The Guardian, 29.6.2011: Barack Obama tells Republicans to take on sacred cows over borrowing talks.

[27] The Guardian, 20.12.2011: Has Kim Jong-il brainwashed North Koreans?

[28] Parenti, Michael: North Korea: "Sanity" at the Brink.

Aktualizováno (Pátek, 23 prosinec 2011)

Vyšlo na stránke SOK - Socialistický kruh

Foto: Emil Polák

 

 

 

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
26. december 2011, 12:00
TOTO je veľmi potrebný rozbor diela a života V.Havla, ale patrí skôr do časopisu ÚPV SAV ako sem, kde ho príliš "nemusíme".
To, že zomrel prirodzenou smrťou tesne pred Vianocami ešte nutne nemusí znamenať, že si pokazíme Vianoce 2011.
Otvoril som len náhodne web Slova a už ho aj zatváram. Tentoraz nezaujal... iba ak že sa pridal v súťaži o naj -naj spomínanie počas ozajstnej havliády oficiálnymi médiami.
To už nijakú lepšiu tému k vianočným sviatkom nemáme na webe Slova?
Obrázok používateľa Anonymný
#2
(neuvedené)
26. december 2011, 20:46
vitazi nad lzou a nenavisti! Kto cim naraba tym pojde.Cesko urcite raz zrodi "Haška"co v duchu tohto hesla napise Pribeh "Dobrého šaska Vaška".
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
12. apríl 2012, 01:32
Predovšetkým mu išlo o kamarátov a o pivo. On si nevybral cestu antikomunistu a disidenta, Vybrali mu ju iní. Tí určili čo sa bude diať bez ohladu na to toho, čo Havel hovoril.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984