Proč se lidé nechají trpně ponižovat a okrádat?
Představme si, že vláda padla. Ve všech větších městech probíhají masové demonstrace, většina podniků a úřadů přerušila svoji činnost v důsledku generální stávky. V jednotlivých městech se z řad občanských aktivistů urychleně formují stávkové výbory, které vytvářejí celostátní síť s jediným požadavkem: odstoupení vlády a vypsání předčasných parlamentních voleb. Pod masovým nátlakem rozhořčených občanů a po selhání všech pokusů o silové řešení, vláda a parlament na požadavky občanů přistoupily. Budou vypsány předčasné volby
Co tedy způsobuje dočasnou a jen současnou pasivitu? Proč zje nejsou masové demonstrace, když volání po silném vůdci, který zde „udělá pořádek“ a které se nyní pojí s iluzemi o významu přímé volby prezidenta. Jak je zřejmé, kult osobnosti je v naší spoločnosti stále živý.
Již v tomto faktu, volání po vládě pevné ruky, se ukazuje hlubší příčina občanské pasivity. Tento výzkum bychom jistě neměli přeceňovat, není zde podrobnější analýza tohoto postoje, ale přece jen něco důležitého naznačuje. Po silné osobnosti, která nás zachrání, volají lidé bez sebevědomí, lokajské povahy, které hledají pána, k němuž by se přimknuly. Od nich nelze čekat vlastní aktivitu při řešení současné krizové situace, ale jen přidání se do davu kolem silného vůdce.
Prvním úkolem občanských aktivit je proto probuzení hrdosti a občanského sebevědomí. To je nutná podmínka pro nalezení demokratického východiska z této krizové situace.
Tímto dospíváme k další důležité příčině občanské pasivity. Jaké je vlastně ono demokratické řešení současné krize? Jak jsem již naznačil výše, není v tomto shoda ani mezi občanskými aktivisty, natož v široké veřejnosti. Poměrně záhy se sice dospělo k poznání, že pád vlády nic neřeší, avšak nic neřeší ani předčasné či řádné volby, pokud by k nim došlo. I kdybychom upnuli své naděje k ČSSD, což by na základě všech dosavadních historických zkušeností s tímto typem stran, nebylo moc prozíravé, zcela určitě nepřekročí v těchto volbách 50%. Pokud by tato strana měla vládnout, musí vstoupit do koalice. Nejméně pravděpodobná, kvůli značnému odporu významné části ČSSD, je koalice s KSČM. Pak již zbývá jen ODS a TOP09, příp. nějaká nová, zázračně se vynořivší strana.
Této pasti stávajícího politického systému si je hodně lidí vědomo. V souvislosti se silnou nedůvěrou v ČSSD, hojně rozšířenou, dospívá tak mnoho lidí k názoru, že situace je neřešitelná, a nemá tudíž smysl se o něco snažit. Mnoho z nich je přesvědčeno, že nakonec by veškerou občanskou iniciativu jen využila některá ze stran k tomu, aby se dostala k vytoužené moci. Na „lidi z ulice“, kteří bojovali za změnu, by pak velmi rychle zapomněla.
Jestliže mnoho občanů nevidí možnost zásadní změny v rámci stávajícího systému, proč ji nehledají v podobě systému nového, kvalitativně lepšího? To je složitá otázka a zde se pokusím ukázat jen jednu z příčin, proč tomu tak dosud není.
Většina veřejnosti i levicových intelektuálů si neumí představit jinou alternativu ke stávajícímu kapitalistickému systému než nějakou formu centralizované moci a plánované ekonomiky. Ale to jsme zde již měli a vracet se k tomuto neefektivnímu systému přece jen většina lidí nechce. Systémově alternativní myšlení se tak ocitá v pasti, v níž je současný kapitalistický systém sice nepřijatelný, ale systém zdánlivě alternativní rovněž. Problém je o to obtížnější, že minulý režim, sám sebe nazývající socialistickým, byl vnitřně podstatně spřízněn se současným systémem. Oba jsou založeny na nadřazenosti tzv. elitní menšiny nad většinou společnosti. Z hlediska jeho vlastní podstaty byl tzv. socialismus, stejně jako současný kapitalismus, režimem pravicovým. A proto to, co se zdá být alternativou, vlastně žádnou alternativou není, ale je jen modifikací toho, co zde máme i dnes.
Za co tedy mají lidé bojovat na ulicích a náměstích? Za návrat toho, proti čemu vlastně velmi nedávno zvonili klíči?
To je asi nejvážnější příčina pasivity většiny občanů. Nevidí alternativu, nemají vizi, za níž by stálo za to bojovat a jejíž naplnění by jim přineslo lepší život.
A zde je druhý podstatný úkol občanských aktivistů a levicových intelektuálů. Dospět k vizi nového světa a zprostředkovat ji co nejširší veřejnosti, získat tuto veřejnost pro ni a pro aktivní boj za její uskutečnění. Bez definitivního rozchodu s teorií avantgard, totalitním snem o platónském králi filosofu přetaveném do podoby vedoucí úlohy strany apod., tj. bez radikálního rozchodu se vším, co tvořilo minulý režim, se to nemůže podařit.
Tato nová vize proto musí být radikálně demokratická, a to jak ve své politické, tak i ve své ekonomické části. Jen za takovou vizi budou občané ochotni bojovat. Jen ona jim totiž může dát naději.
(Vyšlo na Britských listoch 26. 1. 2012)
Reagujte na článok
Komentáre
Ale späť k víziám a hlásaniu radikálne nového obrazu budúcnosti - nespokojnosť je jedna vec, vedieť, čo budeme reálne urobiť "deň potom", tj. deň po páde vlády či kapitalizmu, je druhá vec.
Vidíme, ako sa vo svete odohrávajú "dni PO..." či už v Egypte, či v Maroku ( čo my vieme o vláde, ktorá tam vznikla?), či v Líbyi, či v Jemene, či v Sýrii (rozvalená ekonomika?), kde všade nastali po "revolúcii" akési čudné chaotické časy, ktoré uvrhli ľudí po ekonomickej stránke oveľa do hlbších problémov ako predtým?
Fajn, ľavičiarsky radikalizmus treba, bude "vzrušo" na uliciach, ľudia sa prebudia.
Ale čo ďalej? Čo bude v organizovaní ekonomiky o týždeň, o mesiac, o pol roka, o rok?
Toto "ušlo" národu i v roku 1989: do mája 1990 tu bolo ešte všetko v ekonomike takmer "po starom" - aktivizovali sa podnikateľské nápady v družstvách, štátnych podnikoch, otvárali sa možnosti. Potom prišiel Klaus so šokovou terapiou a bez veľkého odporu zlikvidoval ekonomickú infraštruktúru československého národohospodárskeho komplexu.
Takže čo bude u nás v prípade úspechu "iniciatív zdola" o mesiac, o dva, o polroka, o rok? Kto vie?
Rád citujem z knihy Michala Poláka Hlavou proti vetru, kde píše:
"chceme hovoriť o spoločnom vlastníctve", "bude nevyhnutné sa zaoberať aj puntičkárskymi podrobnosťami, rozobrať tento problém na stráviteľné sústa.Musíme urobiť myšlienku uchopiteľnou. Musíme poznať ekonomické práva a povinnosti jednotlivých ľudí na pracovisku, i spoločnosti ako celku.Jednoducho povedané, otázka, na ktorú musíme dať odpoveď, znie:
KTO môže robiť ČO, s KTORÝMI ČASŤAMI ČOHO?"
geniálna námietka Michalova smeruje k tomu, že i ja sa pýtam:
A kto mi bude vyplácať "po revolúcii" mzdu či sociálne dávky? Z čoho? Ako? A kto zabezpečí "deň po...revolúcii" výrobu chleba a stáčanie piva a dojenie mlieka a rozjazd vlakov a autobusov a dodávku elektriny, a poštu a televízne vysielanie, ak je všetko, takmer všetko, v súkromných rukách? A ako to teda bude? Kto ma prijme do práce ak som nezamestnaný a kto mi predá tovar ak som zákazník a obchody budú vytlčené ako v Tripolise či elektrina nepôjde ako v Káhire? Hm?
Na toto treba myslieť už pri šírení vízie a rozvíjaní iniciatív zdola, pán Milan.
"Systémově alternativní myšlení se tak ocitá v pasti, v níž je současný kapitalistický systém sice nepřijatelný, ale systém zdánlivě alternativní rovněž. Problém je o to obtížnější, že minulý režim, sám sebe nazývající socialistickým , byl vnitřně podstatně spřízněn se současným systémem. Oba jsou založeny na nadřazenosti tzv. elitní menšiny nad většinou společnosti. Z hlediska jeho vlastní podstaty byl tzv. socialismus, stejně jako současný kapitalismus, režimem pravicovým. A proto to, co se zdá být alternativou, vlastně žádnou alternativou není, ale je jen modifikací toho, co zde máme i dnes.
Za co tedy mají lidé bojovat na ulicích a náměstích? Za návrat toho, proti čemu vlastně velmi nedávno zvonili klíči?
To je asi nejvážnější příčina pasivity většiny občanů. Nevidí alternativu, nemají vizi, za níž by stálo za to bojovat a jejíž naplnění by jim přineslo lepší život.
A zde je druhý podstatný úkol občanských aktivistů a levicových intelektuálů. Dospět k vizi nového světa a zprostředkovat ji co nejširší veřejnosti, získat tuto veřejnost pro ni a pro aktivní boj za její uskutečnění. Bez definitivního rozchodu s teorií avantgard, totalitním snem o platónském králi filosofu přetaveném do podoby vedoucí úlohy strany apod., tj. bez radikálního rozchodu se vším, co tvořilo minulý režim, se to nemůže podařit.
Tato nová vize proto musí být radikálně demokratická,..."
*****************************
Vynikajúci článok, ktorému niet čo vytknúť. Ak by som to takto napísala ja, tak mi takmer každý červený smerák, či komunista vynadá.
Autor správne vystihol, že žiadna ľavicová alternatíva zatiaľ neexistuje! Dokonca sa na nej ani vážnejšie nepracuje.
S pobavením občas čítam, ako sa "ľavičiari" snažia propagovať kooperativizmus alla Mondragon. Pritom si vôbec neuvedomujú, že je to katolícky konzeravtívny ekonomický model vymyslený už v 70-tých rokoch 20. storočia Vatikánom ako funkčná alternatíva totalitnému štátnemu kapitalizmu.
Takže aká je ľavicová alternatíva? Ak vôbec nejaká je?
Takže môžete pokojne zabudnúť na nejakú revolúciu, resp. apriori riešiť, čo bude po nej.
"Na toto treba myslieť už pri šírení vízie a rozvíjaní iniciatív zdola, pán Milan." Peter Zajac-Vanka
*********************
Peter, aj pravicový revolucionár Budaj presadzuje iniciatívu z dola, len mu akosi nefunguje.
Nový systém možno budovať len na základoch predošlého. Na zelenej lúke možno budovať nový systém len v rozprávke.
Postaviť ideálny model na zelenej lúke sa podobá stavbe najmodernejšieho domu, pri ktorom si staviteľ povie, že to bude dôsledná stavba na zelenej lúke. Kedy zavrhneme totálne všetko z minulosti a začneme robiť všetko úplne po svojom. Hovorí sa totiž o radikálnom rozchode s minulosťou, nie dialektickom prevzatí minulosti.
Od výroby cementu, tehál, železa, dlaždíc, rúr, skiel, káblov, pretože s minulosťou nechceme byť ničím viazaní, nestavať na jej základoch. Skrátka, technológia výstavby domu nebude žiadnym spôsobom využívať skúsenosti predošlých technológií. Ani dom sa nebude ničím podobať predošlým domom, ani materiálmi, ani výzorom, ani funkciami, bude to vzdušný zámok z pavúčich sietí. Dokonca aby mi robotníci nezanášali staré metódy výstavby domu, postavím si ho sám, pretože oni inak stavať nevedia, len po starom.
Ide tu o nezvládnutý problém dialektickej negácie. Prostredníctvom ktorej prebieha vývoj. Dialektická (kladná) negácia je sebanegáciou, sebazrušením, pri ktorom preberá obsah starej formy, dáva mu novú podobu, novú formu. Dialektická negácia je takou, ktorá umožňuje ďalší vývoj systému . Nie je teda likvidáciou systému, ale jeho dialektickým prevzatím. Táto môže byť dokonca protikladná k predošlej. Napr. po r. 1848 sa formuje monopolný kapitalizmus, ktorý je protikladom kapitalizmu voľného trhu laissez-faire. Vari chce niekto tvrdiť, že nový kapitalizmus absolútne poprel starý, totálne ho zničil, že nebudoval na jeho základoch?
Metafyzická, vonkajšia, záporná negácia ničí systém ako celok a tým prerušuje aj vývoj. Čo sa udialo, keďže dopredu si ľavica cestu zarúbala, dopredu je pred ňou hlboké prázdno. Dialektická negácia preberá obsah starej formy, pretože tento obsah sa medzitým vyvinul. Ak ideme na to detailnejšie, tak prvky obsahu sami osebe predstavujú samostatné systémy, ktoré sa medzitým vyvinuli do novej podoby, s novými väzbami a vyžadujú si novú podobu celkovej formy, nové väzby medzi sebou.
Alebo konkrétnejšie, počas vývoja socializmu smerom k r. 1989 sa jeho obsah vyvíjal, vyvíjala sa jeho ekonomika, vyvíjali sa ľudia, ich poznatky, skúsenosti. Tomuto novovinutému socialistickému obsahu preto prirodzene prestali zodpovedať staré (klasické) socialistické väzby a vyžadovali si nové. Je to typický prejav zákona súladu VS a VV. Znovu zdôrazňujem, prirodzene, nie preto, žeby boli zlé, ale preto, že zastarali vývojom.
Obsahom starého socializmu boli teda aj ľudia, ich skúsenosti, poznatky. A tu sa vlastne hovorí, že sa treba radikálne rozísť aj s nimi, hodiť ich do starého železa. Aha, mladí si už hovoria, správne, všetkých starých treba zlikvidovať. Netešte sa, pri takto pochopenej nedialektickej negácii, radikálnom rozchode s minulosťou to bude vyzerať trochu inak. Aj mladí už napáchli starým myslením, sú teda nepoužiteľní. Treba ísť na to radikálne, od podlahy. Deti pri narodení budú odobraté rodičom, aby ich nemohli zdeformovať a budú sústreďované v táboroch, kde dostanú patričnú výchovu. A jedine títo ľudia sa môžu stať základom budovania novej spoločnosti. Dúfam, že sa vám tento radikálny rozchod s minulosťou páči
Ako upozorňuje aj Peter Zajac-Vanka, dokonca tu nejde len o nadväznosť na klasický socializmus, ale aj o nadväznosť na kapitalizmus, hlavne ten súčasný. Jednoducho, jeho realitu pri prerábaní domu treba brať do úvahy a metódu prerábania jej prispôsobiť. Toto sa prehliada napr. pri hodnotení Číny, ktorá v prostredí globálneho kapitalizmu jednoducho musí preberať aj niektoré jeho črty. Dôležitá je ale podstata, nie niektoré prevzaté prvky.
Je zavádzaním hovoriť o snahách vrátiť sa do minulosti. Ja hovorím dokonca o tom, že zaostávame dnes o 4 historické epochy. Z čoho vyplýva aj prehlbujúca sa kríza civilizácie, vyplývajúca z prehlbujúceho sa ostrého nesúladu existujúceho stavu a potreby. Ale pri prestavbe spoločnosti treba prejsť všetkými nutnými vývojovými stupňami, hoci aj v zrýchlenom slede, nedajú sa preskočiť, len zrýchliť. Možno budovať len na tom, čo je tu postavené.
Jedni ľavicovo orientovaní myslitelia tvrdia, že musí vzniknúť politická vôľa založená na ochote ľudí spoluvytvárať spoločnosť "zdola" a podieľať sa (prácou, ekonomicky i spoločensky) na tvorbe hodnôt, ale rátajú s tým, že ľudia budú uvedomelí a charakterní:
celkovo je to smer k participatívnej spoločnosti a k zásadám participatívnej ekonomiky , tj.PARECONu, teórie tu dotiahol do komplexnej idey američan Michael Albert,
Druhí ľavicovo orientovaní myslitelia tvrdia, že bude nutné plánovať v komplexnom systéme celú ekonomiku ľudskej spoločnosti a je to smer ku kyber-socializmu , pričom i keď sa donedávna zdalo, že je to neuskutočniteľná idea, dnes sú už informačné technológie tak ďaleko, že by to zvládli, ide tu zasa a zas iba o to, či to zvládne ľudský faktor, ľudské vnímanie. S trhom nerátajú, výrobné prostriedky sú zospoločenštené do celoštátneho vlastníctva.
je ešte viac tých smerovaní, ale ukončím prehľad podľa mňa tou realistickou alternatívou:
existujú ľavicoví myslitelia, ktorí dostali impulz z prostredia najvyspelejšej ekonomiky sveta, z USA a i keď tie myšlienky už kedysi dávno definovalo socialistické hnutie od sedemdesiatych rokov 20.storočia ( a hlavne u nás v ČSSR 1968) a zásady uznáva i súčasná sociálna demokracia, až po roku 2000 sa rozvinuli i teórie a dnes najznámejšou alternatívou ku globálnemu kapitalizmu je ekonomická demokracia, pretože rešpektuje nutnosť najprv reformovať globálny kapitalizmus regulovaním finančných trhov, vytváraním podmienok pre legislatívu demokracie na pracoviskách a pre transformáciu bánk na verejné inštitúcie, čiže chce zásadne likvidovať súkromné investovanie a finančné trhy ako také a až potom na inštitucionálne reformovanom kapitalizme chce vytvárať pomocou silnej politickej ľavice socializmus na základe troch čŕt,
1.teda premeny súkromných bánk na verejné banky fungujúce nie na princípoch komerčných úverov ale grantov,
2. premeny súkromného kapitálového vlastníctva na verejné vlastníctvo výrobných prostriedkov - teda celospoločenské ( nielen štátne, Inga, ale "commons" teda obecné)
3. premena slobodného trhu s výrobnými prostriedkami a kapitálom i spotrebnými tovarmi a službami na regulovaný trh spotrebného tovaru a služieb, tzv. férový obchod.
Na rozdiel od "starého socializmu" 20.storočia, ktorý fungoval na princípoch zospoločenštenia všetkého majetku, zavedenia centrálneho plánovania a zlikvidovania slobodného trhu,
nový socializmus pre 21.storočie obsahuje regulovanie trhu spotrebných tovarov a služieb, obsahuje kolobeh financií pre tvorbu základných výrobných prostriedkov cez verejné investičné fondy na úrovniach región-krajina-obec, likviduje súkromný kapitál ako taký ( likvidáciou finančných trhov a legislatívnej držby výrobných zdrojov), decentralizuje plánovacie procesy na tých troch úrovniach regón-krajina-obec, čiže nezakladá nejakú vysoko centralizovanú formu štátneho plánovania, vytvára podmienky pre plnú zapojenosť každého obyvateľa každej krajiny do pracovného prosecu ( likviduje nezamestnanosť ako takú) a tú zapojenosť decentralizuje do formy demokratického podniku na zásade zamestnaneckej demokracie, avšak nie ako zásadu že "každá upratovačka rozhoduje o riadení podniku" ale na princípe vysvetľovania, argumentácie a hlasovania v zamestnaneckých radách a motivácii každého pracovníka na výkone, a to prerozdeľovaním hospodárskeho výsledku na každého pracovníka. Prirodzene, ak aj zamestnanecká rada rozhoduje o činnosti podniku, samotný výkon činnosti je v rukách výkonného riaditeľa, jeho podriadených odborníkov a až po posledného pracovníka na výkonnej úrovni na zásadách pracovnej disciplíny a motivácie k výkonnosti prinášajúcej kladný hospodársky výsledok.
V kocke som teda popísal Schweickartovu teóriu ekonomickej demokracie a pýtam sa Vás: je to niečo nemožné? Nevychádza to presne z reality kapitalizmu a neposúva nás to k socializmu viac ako pouličné nepokoje a revolučné násilie más?
KTO? Silná politická ľavicová strana, ktorá získa v demokratických voľbách v zastupiteľskej demokracii ústavnú väčšinu na legislatívne zmeny a bude vedieť aktivizovať ľudí prospech posunu k reformám a k revolučným organizačným zmenám
AKO? Pomocou deviatich reforiem popísaných Schweickartom v diele Po kapitalizme-ekonomická demokracia a po nich revolučnou organizačnou zmenou, nie násilím:
viď
REFORMNÁ AGENDA ekonomickej demokracie (s.185-187)
pre oblasť prehlbovania zamestnaneckej demokracie
1.verejná finančná a technická pomoc pre výrobné družstvá a zamestnancov,ktorí odkúpili kapitalistické firmy ( ESOP zmluva)
2.legislatívny mandát umožňujúci /podporujúci vyššiu participáciu na riadení firmy a rozhodovaní o zisku (ESOP to až tak nezaručuje, budú to nové firmy spoluúčasti)
-pre oblasť účinnejšej spoločenskej kontroly investícií
3. prísna environmentálna legislatíva, zelené dane,
4.regulácia nadnárodných kapitálových tokov, snaha zahatať fin.toky.
5.regulácia bankového systému, demokratizácia a jeho sprístupnenie
-verejnému rozhodovaniu ? transformácia na verejné banky
6. demokratizácia, čiže otvorenie penzijných fondov, fin.fondov z investovania na sporenie
7. zavedenie dane zo základných prostriedkov pre demokratické podniky, ako jediný odvod z príjmu podniku pre oblasť konštruovania férového obchodu
8.regulovaný obchod založený na tarifách,
9.výnosy z taríf plynúce z obchodu retranslovať nazad krajinám pôvodu tovaru
Takto reformovaný systém kapitalizmu môže byť so súhlasom verejnosti pripravený na zásadnú politickú zmenu k všeobecnému uplatneniu zásad ekonomickej demokracie. Nik netvrdí, že to bude rýchla a ľahká cesta, ale súčasnú sociálnu nespravodlivosť a ekonomické deformácie v prerozdeľovaní príjmov a umiestňovaní kapitálu sa riešia hneď.A to stále citujem len z teórie ekonomickej demokracie, nič nepridávam svoje.
"Sovietska ekonomika je okrem toho dôkazom, že - na rozdiel od toho, čo si v minulosti mysleli mnohí skeptici - socialistická prikazovacia ekonomika môže fungovať a dokonca s úspechom. To znamená, že spoločnosť, v ktorej sa hlavné ekonomické rozhodnutia robia administratívne, bez zisku ako kľúčovej hybnej sily výroby, môže sa dlhý čas rozvíjať rýchlym tempom.
Plánovanie umožnilo rýchly rast ZSSR
Krajina a obdobie Priemerné tempo rastu GNP v %
Sovietsky zväz
1885-1913 3,3
1928-1987 4,2
Spojené štáty
1834-1929 4,0
1929-1987 3,0
Spojené kráľovstvo
1855-1987
2,1 Nemecko
1850-1987 2,8
Japonsko
1874-1987 4,5
Plánovaná sovietska ekonomika rástla po roku 1928 rýchlejšie ako ekonomika cárskeho Ruska a predstihla väčšinu trhových ekonomík. Iba Japonsko a Spojené štáty vo svojej fáze rýchleho rastu dosiahli rovnaké tempo rastu ako Sovietsky zväz (vydanie 1992, s. 404)
V r. 1987 nemecký sociológ Ralph Dahrendorf napísal: ?Otázkou je, prečo takýto systém môže získať takú ohromnú povesť v súčasnom svete a osvedčiť sa ako relatívne stabilný. Človek môže nad odpoveďami iba špekulovať.? (Moderný sociálny konflikt, Archa, Bratislava 1991, s. 152)
5. 9. 1985 prezident USA Ronald Reagan na tlačovke vyhlásil: ?Už sme obnovili svoje postavenie lídra vo svetových záležitostiach... teraz už ide o nástup z pozície sily?.
Prieskumy verejnej mienky ukázali, že ľudia v novembri si neželeli zrušiť socializmus, ale zmeniť jeho podobu. Verejná mienka oveľa precíznejšie zachytáva problém dialektickej premeny socializmu, ako väčšina mysliteľov.
Systémy väčšinou neodchádzajú preto, že sú zlé, neúspešné, ale väčšinou opak býva príčinou.
Dynamicky sa vyvíjajúci systém nutne za určitou hranicou vyčerpá svoj potenciál, čo sa stalo aj socializmu.
Vari možno nazvať antický Rím a antické Grécko neúspešnými neefektívnymi systémami preto, že padli? Veď dodnes čerpáme z ich dedičstva, západná civilizácia je prakticky založená na ich hodnotách.
Polynézania pri nezmenenom spôsobe života ho nevyčerpajú ešte ďalšie stovky rokov.
"AKO? Pomocou deviatich reforiem popísaných Schweickartom v diele Po kapitalizme-ekonomická demokracia a po nich revolučnou organizačnou zmenou, nie násilím:
viď
REFORMNÁ AGENDA ekonomickej demokracie (s.185-187
) pre oblasť prehlbovania zamestnaneckej demokracie
1.verejná finančná a technická pomoc pre výrobné družstvá a zamestnancov,ktorí odkúpili kapitalistické firmy (ESOP zmluva)
2.legislatívny mandát umožňujúci /podporujúci vyššiu participáciu na riadení firmy a rozhodovaní o zisku (ESOP to až tak nezaručuje, budú to nové firmy spoluúčasti)
-pre oblasť účinnejšej spoločenskej kontroly investícií 3. prísna environmentálna legislatíva, zelené dane, ...
Takto reformovaný systém kapitalizmu môže byť so súhlasom verejnosti pripravený na zásadnú politickú zmenu k všeobecnému uplatneniu zásad ekonomickej demokracie. Nik netvrdí, že to bude rýchla a ľahká cesta, ale súčasnú sociálnu nespravodlivosť a ekonomické deformácie v prerozdeľovaní príjmov a umiestňovaní kapitálu sa riešia hneď.A to stále citujem len z teórie ekonomickej demokracie, nič nepridávam svoje."
Peter Zajac-Vanka
***************************
Peter čítate vby niečo iné ako Schweickarta? Zrejme nie.
Pokiaľ by ste si prečítali Blahovú knihu Späť k Marxovi, tak by ste sa s nejakým primitívnym buržoáznym projektom ako je ESOP ani nezaoberali.
Z uvedenej knihy uvediem citát: "Titmussová ...kritika sa týka projektov ESOP, resp. takých projektov v ktorých sa firemné akcie ponúkali zamestnancom ako forma odmeny. Takéto odmeňovanie,.... pripomína skôr stredoveké rozdeľovanie feudálnych lén, a nie nástroj na utvorenie sociálne spravodlivej spoločnosti. S takýmto hodnotením možno súhlasiť."
Takéto riešenie je ťažko akceptovateľné pretože "nehovorí o spravodlivom spoločenskom (kolektívnom) vlastníctve, ale o čiastkovej participácií na ziskoch (ESOP)" str. 382. Inými slovami povedané, zamestnanci musia vlastniť celý podnik a deliť si celý zisk!
K bodu č.3 "prísna environmentálna legislatíva, zelené dane," Je problém neriešiaca "zelené táranie", ktoré vedie len k zdražovaniu produktov a energií. Ako príklad uvediem fotovoltaické solárne elektrárne, ktoré sú dotované z našich daní pri výstavbe, potom za neúmerne predražené ceny (v porovnaní s jadrovou energiou)je energia draho vykupovaná, čo sa prejaví v drastickom navyšovaní cien pre konečných spotrebiteľov, ktorí zaplatia daňami štátne dotácie a navyše musia odkupovať takto draho a neefektívne vyrobenú elektrickú energiu!
Navyše sú solárnymi panelmi zastavané najúrodnejšie rovinné pozemky a južne svahy, kde sa mohli pestovať poľnohospodárske plodiny, ktoré potom musíme dovážať a podporovať zároveň priamymi platbami do rozpočtu EÚ západných farmárov.
Ako sa vyjadril pred časom pre časopis Život napr. ekonóm Peter Staněk, parafrázujem: "výbuch len jednej väčšej sopky napr. na Islande vychŕli do atmosféry viac CO2 ako všetky tepelné elektrárne na svete za niekoľko rokov."
Takže tu nejde ani tak o ekológiu, ale o špinavý obchod výhodný pre pár vyvolených veľkoburžujov, ktorí zaplatia koncoví spotrebitelia!
Rovnako banky musia byť podnikové (ako mal zriadené v podnikoch napr. Tomáš Baťa) inak je to o nadháňaní ziskov do vrecák finančné veľkoburžoázie!
"Prieskumy verejnej mienky ukázali, že ľudia v novembri si neželeli zrušiť socializmus, ale zmeniť jeho podobu. Verejná mienka oveľa precíznejšie zachytáva problém dialektickej premeny socializmu, ako väčšina mysliteľov." Milan Antal
****************************
Reálny socializmus dokázal zabezpečiť každodenný chlieb a bývanie pre takmer každého (boli poradovníky a s nimi spojená korupcia na byty).Komunisti dali každému prácu a represívne vyžadovali pacovať kdekoľvek si to želali! Nezamestnanosť sa posudzovala ako príživníctvo a bola trestná.
Dali tiež každému len teoretickú možnosť vzdelania (nie vysokoškolského pre každého podľa schopností!)Pri prijímaní na VŠ bola obrovská korupcia a stranícky klientelizmus!
Zabezpečili síce každému za 40-45 ročnú zle zaplatenú prácu dôchodky a základnú zdravotnú starostlivosť na pomerne slušnej úrovní.
Na druhej strane ľudí zbavili iniciatívy, tvorivosti, slobody myslenia, vyjadrovania, publikovanie a náboženskej slobody!
Resume: Ľudia po nobembri 1989 nechceli stratiť štandardné sociálne istoty, ale ani nechceli živiť armádu pozostávajúcu z pol milióna Rusov, ktorí zabezpečovali komunistom hegemóniu vojenskou silou nad podrobeným proletariátom!
Takže november 1989 nebol takmer vôbec o ekonomike, resp. o jej efektívnosti! Bolo to o sebaúcte a občianskych právach, ktoré komunisti flagrantne porušovali. Pretože komunistami (ich represívnymi zložkami) do roboty naháňaný a všade sledovaný proletár si nemohol vážiť ani sám seba. Cítil sa ako otrok slúžiaci všemocných "súdruhom"!
Ak Vám uniklo, tak kapitalizmus sa vyvíjal od 14. st., do roku 1928 prešiel tromi štádiami, štádiom absolutizmu, klasického štádia laissez-faire i krízy klasického kapitalizmu. Rokom 1928 končila jeho epocha, jeho klasická podoba. Jeho evolučný vývoj po r. 1928 bol už štvrtým jeho štádiom.
Socializmus prešiel od r. 1928 len dvomi štádiami, štádiom diktatúry a klasickým štádiom.
Porovnávate teda dve neporovnateľné štádia, štvrté štádium kapitalizmu a druhé štádium socializmu. Nečudo, že z toho vychádzajú väčšine tiežmysliteľov také úžasné závery:-). Aby to bolo objektívne, tak môžete porovnávať druhé štádium socializmu (1968 -1988) s druhým štádiom kapitalizmu (1688-1848).
" Priama odpoveď je v teórii, KTO? Silná politická ľavicová strana, ktorá získa v demokratických voľbách v zastupiteľskej demokracii ústavnú väčšinu na legislatívne zmeny a bude vedieť aktivizovať ľudí prospech posunu k reformám a k revolučným organizačným zmenám."Peter Zajac-Vanka
********************
1, Ako sa volá tá silná ľavicová strana? Predpokladám, že pod silnou ľavicou nemyslíte Ficov centristický buržoázny Smer s výrazne dominantnou pravicovou frakciou združenou okolo Kaliňáka, Počiatka, Glvača, Pašku, Flašíkovcov,... . Pretože na ľavo sú len Hrdličková KSS s podporou okolo 1%; Ľuptákové ZRS s podporu hlboko po 1%; Ďuricová SDĽ s podporou okolo 2%
Takže, ak by sa aj zjednotili, tak s odretými ušami pri synergickom efekte prekročia 5% do parlamentu, s nulovým koaličným potenciálom!
Z uvedenej analýzy vyplýva, že neexistuje ani ekonomicko-spoločenský program a ani ľavicová politická strana, ktorá by ho zrealizovala s podporou národa!
"Socializmus prešiel od r. 1928 len dvomi štádiami, štádiom diktatúry a klasickým štádiom." Milan Antal
********************
Fakt neviem o čom to píšete. Hoďte sem link, odkiaľ čerpáte.
S rokom 1928 súvisi len schizma ľavice na kongrese Socialistickej internacionály, ktorá mala za následok rozdelenie robotníckeho hnutia na umiernenú sociálnu demokraciu, ktorá sa vzdala boja s kapitalizmom. Na druhej strane vznikla radikálna komunistická strana.