Múzeá a opera v Paríži
Stála kolekcia výtvarných diela v Petit Palais sa nachádza na prízemí a na spodnom podlaží budovy a je neobyčajne pestrá. Vo vstupnej hale sú vo vitrínach umiestnené sklené výrobky z obdobia secesie a ďalšia obrovská sála je už venovaná sochám a obrazom. K najznámejším patrí Spánok od realistu Courberta, ktorý si neskôr toľko vytrpel kvôli podpore Parížskej komúny. Z hľadiska objektu zobrazenia ma zaujal Clairinov portrét najväčšej francúzskej divadelnej hviezdy konca 19. storočia Sarah Bernhardtovej, u nás známej vďaka plagátom Alfonza Muchu, a tiež portrét utopistického socialistu Proudhona. Len cez pootvorené dvere na diaľku som sa mohol pokochať aj na Monetovom Západe slnka nad Seinou, ktorý farebne i kompozíciou veľmi pripomína jeho slávnu Impresiu, podľa ktorej nazvali celú generáciu maliarov ako impresionistov. Z bohatej kolekcie podzemia tá najatraktívnejšia časť bola, bohužiaľ, dočasne uzavretá, takže som prišiel o pôžitok z malieb 16. – 18 storočia. Vynahradila mi to kolekcia ruských ikon z Novgorodu, artefakty z antického Grécka i Ríma.Taliansku renesanciu zastupoval jediný Boticelli, niekoľko terracot z dielne slávnych Robbiovcov a keramika z oblasti talianskej Umbrie. Palác má aj nádherný dvor s bohatou zeleňou a umelým jazierkom.
Najviac ponúkala pinakotéka
Ani v bedekeroch ani na internete Pinacoteque de Paris nezaujíma nejaké význačnejšie miesto. A predsa som si práve z nej odnášal najviac zážitkov. V objekte neďaleko kostola Madelaine boli totiž od konca januára priestory nie na dve ale až na tri výstavy. Dve dočasné tam boli do polovice februára, tretia stála kolekcia vznikla len nedávno z darov súkromných zberateľov a inštitúcií a nesie názov Kabinet kuriozít. Podľa mňa kuriozitou je skôr usporiadanie jedinečných výtvarných objektov, ktoré riaditeľ múzea Marc Restellini nezoradil chronologicky, ale zámerne chaoticky. A tak sa striedajú obrazy renesancie s dielami vytvorenými v druhej polovici minulého storočia, diela impresionistov s realistami a africkými maskami. No aké sú to diela! Boticelli, Ghirlandaio, Rembrandt, van Dyck, Delacrois, Corrot, Courbert, Monet, Bonnard, Modigliani, Pollock, Picasso a ďalší.
Prvou z dočasných bola reprezentatívna výstava nemeckého expresionizmu, najmä členov skupín Brűcke (používajúcich teplé a sýte farby) a Blaue Reiter (ich diela sú chladnejšie a pôsobia symbolickejšie) obsahujúca 150 obrazov namaľovaných medzi rokmi 1905 a 1920 najvýznamnejšími predstaviteľmi tohto neskôr hitlerovcami tak nenávideného a vraj „dekadentného“ smeru. Obdivoval som Noldeho Ženy v záhrade a Večerné more, Kirchnerove Kúpajúce sa ženy v Baltickom mori, Kandinského už k väčšej abstrakcii smerujúce obrazy, Jawlenského farebne neobyčajne výrazné portréty, prírodné scenérie Heckela a Pechsteina, ktorý bol jediným akademicky vzdelaným maliarom hnutia. Čosi menej ma oslovili obrazy Schmidta-Rottluffa. Na obrazoch Natalie Werefkinovej (ktorá spolu s Jawlenským opustila Rusko už v roku 1886) bola nostalgia po rodnej hrude prítomná znázorňovaním šírych priestorov typických pre krajinu, odkiaľ pochádzala.
Druhou dočasnou expozíciou bola súkromná zbierka manželov Kremerovcov Zlatý vek holandskej maľby. Medzi 57-mi obrazmi tejto kolekcie boli aj rané diela Rembrandta (väčšinou maloformátové), ale tiež obrazy jeho žiaka Doua, uznávaného portretistu Franza Halsa a ďalších autorov najmä prvej polovice 17. storočia. Pinakotéke patrí aj ďalšia budova priamo na námestí Madelaine, v ktorej až do 10. júna je umiestnená výstava Nefritové masky Mayov nadväzujúca voľne na predchádzajúcu výstavu Zlato Inkov. Okrem posmrtných a obradných masiek sa vystavovali aj keramické produkty z viacerých centier ríše Mayov (Chiappas, Campeche) a tiež zvyšky reliéfov z chrámov. Vstupné na všetky štyri výstavy Pinakotéky vyšlo na 30 eur, pričom zľavy majú iba mládež, pedagógovia a novinári.
Poslednou navštívenou výstavou môjho štvordňového parížskeho pobytu bola impozantná výstava v Luxemburskom múzeu na tému Cézanne a Paríž. Zbierka vznikla zapožičaním obrazov z viacerých francúzskych galérií, ale tiež z Londýna, nemeckých, severoamerických a japonských múzeí. Najviac boli zastúpené šesťdesiate a sedemdesiate roky 19. storočia, kedy umelec najprv v Paríži nadviazal priateľstvo so spisovateľom Emilé Zolom, a potom s bohémom, amatérskym umelcom a lekárom Gauchetom, ktorý sa neskôr preslávil ako lekár Vincenta van Gogha. V období Parížskej komúny a bezprostredne po nej žil Cézanne nejaký čas na parížskom vidieku, čo potom zvečnil na sérii rozkošných krajiniek. Ďalšiu sekciu výstavy tvorili portréty a napokon pre neho (na rozdiel od pravých impresionistov) také typické zátišia.
Opera na úrovni európskej špičky
Kým za svetla som venoval čas parížskym múzeám, večer som vždy zamieril do Theatre Bastille na operné predstavenia. Parížska opera patrí úrovňou k európskej špičke a všetky tri predstavenia tomu zodpovedali. Vynikajúci bol hlavne orchester a dvaja taliansky (Callegari, Pidó) a jeden ruský (Jurovskij) dirigent. V Čajkovského Pikovej dáme boli výborní štyria z piatich sólistov (najmä však tenor Vladimír Galouzine a francúzsky barytonista Ludevic Tézier), vo Verdiho Rigolettovi hlavné úlohy kvalitne interpretovali Rumun (Stefan Pop), Chorvát (Zeljko Lucic), Gruzínka (Nino Machaidze) a Rus (Dimitrij Ivaščenko). V Massenetovej Manon publikum sklamala neúčasť ich domácej hviezdy Natalie Dessay, ale mladučká Kanaďanka Marianne Fiset a tenor Giuseppe Filianotti svojimi výkonmi dali na to (okrem „bučiacich“ nacionalistov alebo skalných svojho idolu) zabudnúť. Aj v Paríži sa zvádzajú boje, ako najlepšie inscenovať klasické opery. Čajkovského dielo bolo Levom Dodinom interpretovane vyslovene moderne, Manon mala polotradičnú a polomodernú réžiu, iba niekdajší režisérsky búrlivák Jerōme Savary sa na staré kolená upokojil a pridal sa k tradicionalistom. Mimoriadnu hodnotu majú bulletiny jednotlivých inscenácií tak svojím obsahom ako aj po výtvarnej stránke. Pri Pikovej dáme v programe dominuje vykreslenie atmosféry Peteburgu (aj za pomoci spisovateľov, ako sú Gogoľ, Dostojevskij, Belyj), v programe k Rigolettovi zaujmú reprodukcie Mantegnu z kniežacieho paláca v Mantove, teda mesta, kde sa opera odohráva a bulletin Manon okrem výborných článkov obsahuje aj fotografie všetkých významných predstaviteľov mileneckej dvojice od premiéry Massenetovej opery v roku 1884 po päťdesiate roky 20. storočia.
Parížska národná opera, hrávajúca už takmer len v Theatre Bastille, nie je jediným operným divadlom Paríža. V Divadle na Champs-Elysées napríklad v čase môjho pobytu dávali Donizettiho Dona Pasquala so spevákmi, ktorí v kvalite nijako nezaostávajú za tými, ktorých som videl v Bastille. Celá séria operných predstavení najmä barokových opier (Rameau, Hasse, Haendel) sa práve chystala na zámku vo Versailles. V parížskej katedrále Notre Dame pripravovali Honeggerovo oratórium Kráľ David, v auditóriu Louvru sa premietala sfilmovaná Gershwinova opera Porgy a Bess a v málo známom divadielkuTheatres des Bouffes du Nord práve uvádzali Janáčkovu Kaťu Kabanovú vo zvláštnej komornej úprave len so sprievodom klavíra (!). Napokon v nádhernom neobarokovom Palais Garnier, ktorý považujem za najkrajšiu tradičnú opernú budovu, si uctia dvesto rokov od narodenia spisovateľa, kritika a bohéma Théophila Gautiera (autora románu Kapitán Fracasse, ktorého svojho času vo filme stvárnil Jean Marais) uvedením baletu Giselle realizovanom na jeho libreto.
Paríž jednoducho bol, je a hádam aj zostane mekkou umenia.
Foto: Jana Jurkovičová
Fotogaléria:
Petit Palais
Luxemburské múzeum
Opéra National de Paris Bastille otvorená pri príležitosti 200. výročia dobytia Bastily
Tradičná operná budova Palais Garnier
Pamätník venovaný autorovi, architektovi Charlesovi Garnierovi
Musée d´Orsay – umiestnené v bývalej železničnej stanici,
centrálna hala so zbierkou sochárskeho umenia
Cézannove zátišia
Van Gogh
Monetove záhrady
K najcennejším exponátom patria slávne Manetove Raňajky v tráve
Slávna obrazáreň Louvre
Pohľad na Louvre zo strechy Musée d´Orsay
Apollónova galéria
Rubens
Mona Lisa za hrubým sklom
Defense
Pohľad na mesto
Pohľadnicová tutovka
