Michal Pullmann: Dve stránky prednovembrového režimu 1

Hosťom Klubu Nového slova 21. marca bol český historik slovenského pôvodu Michal Pullmann (1974), rodák z Bratislavy, témou historiografické výklady dejín prednovembrového socializmu po roku 1989. PhDr. Michal Pullmann, PhD. je absolventom histórie a sociológie FF Univerzity Karlovej v Prahe. Na tejto fakulte pôsobí ako riaditeľ Ústavu hospodárskych a sociálnych dejín.
Počet zobrazení: 2746
uvod_pullmann.jpg

Hosťom Klubu Nového slova bol Michal Pullmann, moderoval Peter Dinuš

Peter Dinuš: Historik Michal Pullmann je autorom viacerých štúdií, v ktorých presvedčivo dokazuje neudržateľnosť totalitno-historického výkladu dejín prednovembrového socializmu. Tento výklad sa stal po roku 1989 oficiálnym a prevládajúcim, dokonca sa dostal do antikomunistickej legislatívy tak v Čechách ako aj na Slovensku. Náš hosť je však predovšetkým známy ako autor knižky Konec experimentu. Přestavba a pád komunismu v Československu. Táto knižka pojednáva o období takzvanej prestavby a následného pádu socializmu v bývalom Sovietskom zväze, no predovšetkým v Československu. Publikácia vyvolala protirečivé reakcie, tak pozitívne ako aj negatívne.

Michal Pullmann: Najnovšie dejiny majú v celku historickej vedy zvláštne miesto, sú pomerne mladým odborom takže v očiach príbuzných vedcov nemajú zďaleka takú dôležitosť ako dejiny starších období, dejiny stredoveku, dejiny 19. storočia, atď. Najnovšie dejiny sú navyše veľmi nápadne spojené s očakávaniami, ktoré majú pôvod v politických zápasoch svojej doby. Už vlastne v päťdesiatych až šesťdesiatych rokoch, kedy sa po prvý raz etablovalo bádanie v oblasti najnovších dejín, šlo vo výkladoch nacistickej okupácie a následnej socialistickej výstavby o pokus nielen vysvetliť, aká vlastne bola, ale tiež podporiť legitimitu nového režimu, ukázať politickú kultúru toho povojnového a najmä pofebruárového usporiadania ako logické vyústenie zápasov proti fašizmu a aj ešte skorším nespravodlivostiam kapitalistickej spoločnosti.

Dosť podobne to bolo aj po roku 1989. Založením Ústavu pro soudobé dějiny AV ČR v Prahe, ktorý v českom kontexte je najvýznamnejšou inštitúciou pre výskum najnovších dejín, sa snaha vysvetliť povahu komunistickej diktatúry spájala s podporou demokratickej, občianskej kultúry, ku ktorej sa hlási usporiadanie posledných dvadsiatich rokov. Najnovšie dejiny tak dostali do vienku pomerne ťažký a ako sa neskôr ukázalo vnútorne rozporný problém. Historici mali poskytnúť vyváženejší obraz najnovších dejín, očistiť obraz komunistickej diktatúry od ideologických nánosov, zákazov a interpretačných deformácií, charakteristických pre obdobie pred rokom osemdesiatdeväť. Hlavným cieľom najnovších dejín bolo vysvetliť pomerne dlhé trvanie komunistickej diktatúry, nástup, vnútorné premeny, aj to zrútenie koncom osemdesiatych rokov. Zároveň sa od historikov očakávalo, že sa hodnotovo postavia na správnu stranu, že ukážu tú odpudivú, ošklivú tvár komunizmu a demaskujú jeho zvrátenú povahu. Najnovšie dejiny tak mali popri rozvíjaní analytických postupov vedecky podopierať nádej, že komunistický režim už sa nikdy nevráti, že navždy ostane minulosťou. V deväťdesiatych rokoch ešte málokto tušil, do akého rozporu sa tieto dva nároky dostanú.

Model totalitného panstva

Tým výrazne hodnotovým prístupom bol model totalitného panstva. V deväťdesiatych rokoch sa komunistický režim vykladal ako neznesiteľné usporiadanie, ktoré väčšine občanov prinášalo vlastne „strádanie“, a ktorého predstavitelia sa preto uchyľovali k excesívnemu násiliu a tuhej ideologickej kontrole. V príbehoch o komunizme, komunistickom režime, totalitnom režime a pod., ako sa v deväťdesiatych rokoch to obdobie interpretovalo, stál na jednej strane mocenský aparát, ktorý mal v rukách všetky nástroje, ako sa vtedy hovorilo, prevodové páky, a ktorý ich zneužíval na svoje mrzké účely. Obeťou týchto manipulatívnych snáh bola česká a slovenská spoločnosť, ktorá predstavovala objekt ovládania. Nie je úplne náhoda, že do stredu bádateľského záujmu sa dostali najmä represívne stránky komunistickej diktatúry, to znamená politické procesy päťdesiatych rokov, pracovné tábory, nútená práca v uránových baniach, prenasledovanie cirkevných spoločenstiev atď.

V českom kontexte určite najplodnejším autorom bol Karel Kaplan, ktorý hromadil ďalšie a ďalšie svedectvá o absolútnom, akomsi bezbrehom útlaku a totalitných ambíciách straníckeho aparátu. Taký empirický prístup sa stal krédom nielen Karla Kaplana, ale väčšiny vtedajších historikov. V knihách najmä o päťdesiatych rokoch, ale aj šesťdesiatych, bol komunistický režim vykreslený ako usporiadanie, prestúpené terorom, česká a slovenská spoločnosť boli podľa Kaplana vystavené takému veľkému tlaku, že upadli do dlhej letargie a boli nútené vzdať sa svojich demokratických základov. Vo väčšine kníh sa neustále zdôrazňoval aj vonkajší, to znamená sovietsky vplyv na Československo. Politické procesy, diktované sovietskymi poradcami, pracovné tábory podľa sovietskeho vzoru, to všetko vnieslo do českej a slovenskej spoločnosti úplne cudzorodý prvok podľa toho výkladu a potlačilo prirodzenú demokratickú orientáciu českého a slovenského národa, ktorá po určitú dobu prežívala aj v komunistickej strane. Kaplan napríklad ukazuje, ako táto orientácia do určitej miery prežívala, ale bola udusená tým totalitným aparátom, ktorý bol implantovaný zvonku do českej a slovenskej spoločnosti.

Výkladový model totality nielen u Karla Kaplana, ale aj u ďalších historikov bol postavený na predpoklade, že režim predstavoval nejakú vonkajšiu silu, nejaký sovietsky import, ktorý sa násilne implantoval do českej a slovenskej spoločnosti a uplatňoval na nej svoju totalitnú vládu. Ako dôkaz historici používali spravidla pramene straníckeho aparátu a bezpečnosti, kde sa práve totalitné sny o všemocnosti komunizmu a nakoniec aj sovietsky vplyv na kľúčové miesta politického systému bohato vyskytujú. Bolo typické, že v deväťdesiatych rokoch sa veľká diskusia nielen o diele Karla Kaplana, ale ani ďalších historikov neotvárala. Zatiaľ prevažovali skôr v kuloároch pochybnosti, či čisto empirický prístup je udržateľný a či náhodou preberaním prameňov nezaťažujeme analýzu vtedajšími aj dnešnými predsudkami. Historici v tom čase sa však domnievali, že zbierať fakty o komunistickom totalitarizme patrí najnovším dejinám a náročnejšie otázky ohľadom stability a pomerne vysokej podpore komunistického režimu zatiaľ nenastoľovali.

Odlišný, komplikovanejší obraz

Historici však už v deväťdesiatych rokoch začali narážať na problémy, ktoré model totalitného usporiadania prinášal. Asi ako najzávažnejší problém sa ukázalo rozlišovanie medzi vládnucimi a ovládanými, medzi režimom a spoločnosťou. Ak bola spoločnosť v období komunizmu iba objektom ovládania, vynáral sa dosť veľký problém: ako je možné že pramene najmä z každodenného života často dávajú odlišný, podstatne komplikovanejší obraz? Ako vysvetlíme, že ľudia mali aj pred rokom osemdesiatdeväť na mnoho vecí rôzne názory a často boli v dosahovaní svojich cieľov veľmi vynaliezaví. Že často režim kritizovali a podporovali zároveň, že sa to na každodennej úrovni nedá úplne oddeliť. Hlavná otázka bola, či sa dá z toho, že doložíme totalitné ambície straníckeho a bezpečnostného aparátu - a tie sa dajú pomerne ľahko doložiť - automaticky odvodiť, že totalitný bol celkovo aj režim. Ako porozumieť tomu, že pri bližšom pohľade na aktérov nachádzame všetko možné, len nie totálne ovládnutú spoločnosť? Fakt, že v Československu nežili len obete vykonštruovaných procesov, straníckych čistiek a ľudia v lágroch, atď., ale okrem nich tu žila väčšina spoločnosti, ktorá sa o útlak spravidla ani nezaujímala, ktorá riešila podstatne banálnejšie každodenné problémy, ako dostať svoje deti na dobrú školu, ako stráviť víkend na chalupe, atď. Navyše, a to bol základný problém, nebola náhodou ľahostajnosť českého a slovenského obyvateľstva, teda ten príklon väčšiny ľudí k súkromným otázkam, k tej vízii pokojného života mimo imperatívy štátu a strany, nebola náhodou táto pasivita podstatne pevnejšou oporou stability režimu ako nejaké „pikle“ tajnej polície?

Asi nie je náhoda, že sa tieto otázky po prvý raz otvorili pri analýzach normalizácie, kde bolo podstatne viditeľnejšie, že pasivita Čechov a Slovákov a ústup väčšiny ľudí do privátnej sféry boli podstatne významnejším prvkom stability režimu ako teror alebo ideologická manipulácia. Najväčší význam v tomto ohľade mali v českom prostredí práce Milana Otáhala, najmä jeho Opozice, moc, společnost. Příspěvek k dějinám „normalizace“ z roku 1994. Milan Otáhal chcel v tejto knihe vzdať hold opozičným aktivitám, aspoň spätne dodať morálnu váhu najmä Charte ʻ77, ale čo sa dá robiť, keď bolo z prameňov čoraz jasnejšie, že väčšina československého obyvateľstva sa o disidentov nezaujímala a bola voči ich ťažkému osudu ľahostajná. Preto vtedy Milan Otáhal prišiel s kategóriou spoločenskej zmluvy. Pokúsil sa prvý raz revidovať totalitný model a kategóriou spoločenskej zmluvy chcel obrátiť pohľad na spoločnosť, na rôzne skupinové záujmy, každodenné formy konformity, vzdoru, intrigy, na veci, ktoré boli podstatne dôležitejšie pre každodenný život ľudí, aby mohol vysvetliť, prečo normalizačný režim bol tak dlho stabilný a prečo sa na konci osemdesiatych rokov tak ľahko zrútil. Kategória spoločenskej zmluvy bola v jeho knihách vykreslená ako určitý výmenný obchod, kedy sa ľudia dobrovoľne vzdali politických slobôd, za ktoré získali sociálne istoty. Milan Otáhal sa ňou snažil vysvetliť, prečo sa drvivá väčšina českej a slovenskej spoločnosti o disidentov, ktorým chcel priznať morálnu silu, nezaujímala.

V tom čase vznikla kontroverzia medzi Milanom Otáhalom a Vilémom Prečanom, hoci Otáhal zdôrazňoval, že nechce spochybniť morálnu silu disentu, ktorý po rokuʻ89 bol vnímaný ako centrálna skupina reprezentujúca hodnoty, cez ktoré by sme mali interpretovať aj dobu pred rokom ʻ89 a iba chce pripomenúť, že väčšina obyvateľstva sa vtedy o tieto hodnoty nezaujímala. Vilém Prečan reagoval pomerne emotívne písanými textami, v ktorých Otáhala obvinil, že znižuje význam opozičných aktivít pre pád komunizmu, že má k opozičným skupinám hyperkritický postoj, že hodnotový apel Charty ʻ77 nesprávne chápe ako morálne gesto. Faktom je, že Otáhal písal, že to bolo dôležité .morálne gesto, ale pre eróziu legitimity a pre pád komunizmu nemalo vlastne žiadny význam. Naopak, Vilém Prečan argumentoval, že dejiny netvorili takzvaní realisti, tí, ktorí sa prispôsobili režimu a pasívne čakali na zmenu, teda väčšina obyvateľstva, ale boli to tí, ktorí predbehli svoju dobu, prijali na seba to riziko, disent, najmä Charta ʻ77, a otvorene povedali, čo si o tom režime myslia. Otáhal v diskusii trval na tom, že morálne ocenenie disentu patrí, že to boli ľudia, ktorí boli odvážni, mali aj intelektuálne koncepcie, ktoré boli veľmi dôležité, ale že úlohou historika nie je chváliť, ale vysvetľovať. A preto by sme sa tým nepríjemným otázkam o pasivite Čechov a Slovákov, tomu, prečo sa väčšina ľudí za normalizácie zariadila po svojom a o osud tých utláčaných sa nezaujímala, nemali vyhýbať.

Dve stránky jednej mince

K rozrušovaniu, nabúravaniu totalitného historického modelu dochádzalo aj ďalšími smermi. Jedným z nich bolo skúmanie reformného procesu v šesťdesiatych rokoch, kedy sa ukázalo, že režim v sebe mal určitý potenciál zmeny, že ľudia neboli iba pasívnou masou, ktorá poslušne vykonávala totalitné príkazy straníckeho aparátu, ale so svojím konaním, či už konformným alebo opozičným, spájali pomerne vyhranené názory. Pluralizácia predstáv, symbolov a interpretácií - najmä obdobie druhej polovice šesťdesiatych rokov bolo výrazne pluralitné - bola taká výrazná, že bolo stále ťažšie prijať ten temný obraz totalitného útlaku bezbranných ľudí nejakým perfektne organizovaným policajným režimom.

Ďalším smerom boli bádateľské skúsenosti mladšej generácie historikov. V deväťdesiatych rokoch bolo ešte možné odsunúť konceptuálne otázky, nepríjemné otázky ohľadne plurality názorov, atď., a zamerať sa na faktografickú prácu. Na začiatku dvadsiateho storočia začala byť v českých historiografických kruhoch viditeľná nespokojnosť bádateľov, ktorí neboli spokojní s hrubým obrazom totalitného režimu a kládli si náročnejšie otázky, týkajúce sa stability a destabilizácie štátneho socializmu. Tí, ktorí mali možnosť študovať v zahraničí, nielen v Spojených štátoch, ale aj v Spolkovej republike Nemecko, videli, že platnosť totalitného modelu pre výklad štátneho socializmu bola otrasená, spochybnená už v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Vtedy výrazne vystúpila takzvaná revizionistická škola alebo revizionistická generácia historikov, ktorá na báze bádania najmä o stalinizme poukázala na integratívne prvky režimu. Vtedy americkí historici prvý raz mohli pracovať v Sovietskom zväze aj v archívoch a vychádzať z prameňov. Bolo jasné, že stalinský teror nebolo iba to, čo vychádzalo zhora, netvoril ho iba policajný aparát, ale podieľala sa na ňom väčšina sovietskej spoločnosti, ktorá v slepej viere v šťastné zajtrajšky na sebe vykonávala excesívnu mieru násilia. Ukázalo sa, že teror nebola iba policajná kampaň, že teror mobilizoval veľké časti sovietskeho obyvateľstva. Revizionistické teórie stalinizmu zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov upozorňovali, že strach a nadšenie, konformita a nespokojnosť boli často dve stránky jednej mince, že šli často ruka v ruke.

Na tieto výklady v deväťdesiatych rokoch nadviazali nemeckí historici zaoberajúci sa najmä dejinami NDR, ktorí tiež kládli dôraz na každodenný život ľudí a na spôsoby osvojenia diktatúry. Na príklade pracovných pomerov, populárnej kultúry, vnímania polície, represívneho aparátu, mentálneho sveta rôznych skupín, či už robotníkov alebo intelektuálov ukazovali, že vo veľkej časti východonemeckej spoločnosti došlo k akémusi zvláštnemu osvojeniu toho režimu. Nakoniec na príklade „ostalgie“ ako sa v Nemecku hovorí, je jasné, že prijatie toho štátu bolo viac iba ako pasívna lojalita. A že tam boli podstatne silnejšie identifikačné väzby, že správanie ľudí nebolo dané iba strachom z režimu, nebolo dané iba lojalitou, ale opieralo sa o súbeh toho „normálneho“ života ľudí s ideologickým plánom režimu. Takže najmä mladá generácia historikov začala byť nespokojná s tým, ako sa vykladajú u nás dejiny, pretože videli, že totalitný historický výklad nemá západnej historiografii hegemóniu, naopak, je tam vlastne minoritný.

Ďalším smerom boli výskumy na základe metódy orálnej histórie. Z nich bolo zrejmé, že spoločnosť bola v prostredí komunistickej diktatúry viac než iba pasívnym objektom útlaku. Ľudia aj vtedy mali na mnoho vecí rôzne názory, pokúšali sa presadzovať svoje názory pomocou veľmi dômyselne prepracovaných stratégií, neboli iba masou atomizovaných jedincov, ako sa uvažuje v totalitnom rámci, ale mali dosť zdrojov na presadenie cieľov, ktoré považovali za dôležité: mať možnosť študovať, nájsť si dobrú prácu, životného partnera, dôstojne žiť, atď... Niekto tak činil s nadšením pre režim, iný v otvorenej opozícii proti režimu, väčšina ľudí však žila svoje životy naplnené starosťou o svojich blízkych, záujmovými aktivitami alebo intrigami v práci. A práve v tejto „normalite“ každodenného života, naplnenou trebárs aj nespokojnosťou s miliónom vecí, sa stabilizoval a neskôr aj destabilizoval komunistický režim. O výhodách a nevýhodách orálno-historického výskumu sa dodnes vedú pomerne vášnivé diskusie. Je to problém sebaštylizácie ľudí, keď sa ich pýtajú spätne, čo robili v sedemdesiatych, osemdesiatych rokoch, tak sa často heroizujú. Aj keď sú nástroje, ako odfiltrovať sebaštylizáciu, vedú sa diskusie, do akej miery je táto metóda validná, legitímna. Väčšina historikov sa však zhoduje v tom, že v orálno-historickom bádaní, kedy sa historici na základe štruktúrovaného rozhovoru snažia rekonštruovať zámery a správanie ľudí, že sa našiel jeden z najdôležitejších spôsobov, ako sa dajú rekonštruovať najnovšie dejiny, pochopiť, ako ľudia žili, čo si mysleli svete, v ktorom žili, v ktorom museli žiť, aké stratégie používali, aby presadili to, čo pre nich bolo dôležité.

Zahraničné podnety a najnovšie bádanie

Veľký význam v českom prostredí mali aj zahraniční historici, napríklad francúzska historička Muriel Blaive sa v práci z roku 2001 (v češtine Promarněná příležitost. Československo a rok 1956)  zamerala na československý rok 1956. Položila si hypotetickú otázku, prečo sa na rozdiel od Maďarska a Poľska v Československu nič nestalo, prečo bolo v Československu ticho a české a slovenské obyvateľstvo sa nepridalo k protestujúcim Maďarom a neodmietlo ten nenávidený komunistický režim. V deväťdesiatych rokoch historici ešte zdôrazňovali aspekt teroru, ktorý vraj znehybnil československú spoločnosť a zabránil otvorene vystúpiť proti režimu. Muriel Blaive ukázala, že teror v Maďarsku a Poľsku bol podstatne intenzívnejší ako v Československu a aj tak tam došlo k povstaniu, najmä v Maďarsku, to znamená, že terorom to ťažko môžeme vysvetliť. Navyše doložila, že komunistický režim v Československu nebol zďaleka taký nenávidený, ako sa historici dovtedy snažili ukazovať. Argumentovala, že v porovnaní s inými krajinami hospodárska situácia v polovici päťdesiatych rokov nebola vôbec taká zlá a veľa občanov Československa mohlo mať na pozadí správ o tom, ako ľudia žijú v Maďarsku a Poľsku, alebo v Sovietskom zväze pocit relatívneho blahobytu. Hlavný dôraz však položila na pozitívny obraz Sovietskeho zväzu v českej a slovenskej spoločnosti po traume Mníchova - veľa ľudí si v päťdesiatych rokoch tridsiaty ôsmy ešte veľmi dobre pamätalo. A na prežívajúce protimaďarské stereotypy z tridsiatych a štyridsiatych rokov, ktoré zabránili českému a slovenskému obyvateľstvu v solidarizácii s maďarskými povstalcami a primkli ho k  oficiálnej politike KSČ. Upozornila na to, že veľa ľudí si v roku 1956 pamätalo aj Republiku rád, obsadzovanie Slovenska, takže identifikácia s Maďarmi v roku 1956 jednoducho nebola realistická, naopak, väčšina ľudí sa bála, čo sa stane, keď sa to v Maďarsku eskaluje... Už tam bolo jasné, že základom stability nebol teror, ale nejaká forma súhlasu.

Nemecký historik Peter Heumos sa zaoberal otázkou robotníkov v päťdesiatych rokoch. Narazil na podobnú vec ako spomínaná francúzska historička, že rozhodnutie pre režim alebo proti režimu nevyplývalo z nejakého vedomého zváženého postoja po zohľadnení všetkých teoretických otázok socializmu, ale budovalo sa v každodenných predstavách o tom, čo je  dôstojná, kvalitná práca, kvalitný život, spravodlivá mzda, národný záujem, to boli pre robotníkov podstatne dôležitejšie veci ako rozhodnutie pre alebo proti režimu. Peter Heumos ukázal, že robotníci odmietali socialistický produktivizmus, to stachanovské hnutie a často boli veľmi kritickí voči komunistickým papalášom, ktorými opovrhovali a považovali ich za cudzích záujmu robotníckej triedy, ale svoju kritiku spravidla neformulovali proti režimu  a už vôbec nie proti socializmu, ale ako návrhy na zlepšenie existujúceho stavu.

Podobne argumentovala aj česká historička Lenka Kalinová, ktorá analyzovala komunistický sociálny štát. Ukázala, že ľudia prijímali nielen základné hodnotové princípy socializmu ako priateľstvo, solidaritu, starostlivosť o druhých ľudí, ale aj systémové prvky, ktoré tieto ideály zabezpečovali, aj keď nie dokonale, teda zdravotnú starostlivosť, bezplatné školstvo, istotu v zamestnaní, atď... Lenka Kalinová ukázala, že systém často viedol k disfunkciám, ktoré vyznačili cestu erózie legitimity a neskôr pádu režimu. Ľudia ich však neprijímali trpne ako nejaké atomizované obete totalitného režimu, ale veľmi často upozorňovali na problémy a snažili sa poskytnúť návrhy na riešenie - ideologicky konformné alebo opozičné.

Najmladšia generácia historikov v českom prostredí smeruje k intelektuálnym a sociálnym dejinám, najmä Michal Kopeček, Vítězslav Sommer a ďalší. Analyzujú trebárs stalinskú historiografiu alebo sa zaoberajú marxistickým revizionizmom päťdesiatych-šesťdesiatych rokov, a dokladajú veľmi bohatý myšlienkový svet intelektuálov, ich stratégie, presadzovanie rôznych nápadov, ktoré považovali za dôležité. Výpočet nových tém a inšpiratívnych autorov, ktorí sa venujú životnému svetu ľudí v diktatúre a rozkrývajú stratégie pre presadzovanie najrôznejších záujmov, o tom by sa dalo hovoriť pomerne dlho. Všetky, a to je vlastne základná interpretačná línia, podľa môjho názoru svedčia o dôležitom posune v českej historiografii najnovších dejín, o oslabení zjednodušeného obrazu komunistického režimu ako totalitného panstva, ktorý iba brutálne utláčal svojich občanov. Väčšina prác dnes upozorňuje, že stabilita nebola založená ani iba na terore a indoktrinácii, čo je vlastne základný historický model, ale opierala sa o každodenné stratégie ľudí, o predstavy ľudí nejakom žiaducom usporiadaní, či už boli viazané na nepolitické veci, ako je kvalitné zamestnanie, dobrá škola, atď., alebo o rôzne stereotypy – protimaďarské, proticigánske a pod. Väčšina prác vyznačuje vnútornú premenu najnovších dejín od analýzy jednostranného útlaku, ktorý dominoval v deväťdesiatych rokoch, k otázkam, ktoré súvisia s fungovaním diktatúry, aby sa dal lepšie vysvetliť paradox pomerne dlhej existencie, dlhej stability komunistického režimu a jeho náhleho pádu koncom osemdesiatych rokov.

(Neautorizovaný prepis záznamu)

(Pokračovanie)

Foto: Emil Polák

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
10. apríl 2012, 13:29
Děkuji dr.Pullmannovi za jeho knihy i za podobné názory. Sám jako učitel dějepisu na gymnáziu vidím, jak otřesné pokřivení základních představ o minulém režimu způsobilo pouhé přepolarizování hodnotících znamének. A když k tomu připočtete i strach kolegů "takyhistoriků", kteří slepě respektují zákony nařizující, co si máte o historii myslet, (a zákonem de iure nebylo ani neblahé "Poučení", o jehož dílčích aspektech se koneckonců již dalo i na konci 80.let diskutovat!), není divu, že propaganda nového režimu zatím slaví úspěchy. Když v hodinách hovořím nejen o politických procesech, ale i budovatelském nadšení, nejen o předimenzovaném těžkém průmyslu, ale i o vysoce vyspělém družstevním zemědělství, nejen o perzekuci části umělců, ale i o světových cenách pro naše umělecká díla, nejen o zločiném znárodnění drobných živnostníků, ale např. i o zpřístupnění lázní prostým lidem - vidím v tvářích svých studentů údiv. Proto doufám, že bude přibývat více historiků jako dr.Pullmann, kteří budou metody skutečně historického výzkumu nadřazovat snaze opět se jen zalíbit těm nahoře a plnit politickou objednávku...

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984