Spisovateľ Carlos Fuentes - mexický velikán
Južná Amerika, ešte stále považovaná za kontinent biedy, je v pohybe tak v oblasti sociálno-politickej ako aj umeleckej. V tej prvej si na výsledky participatívnej ekonomiky a prechodu od diktátorov k demokratickejším formám vlády ešte musíme počkať. V oblasti umeleckej literatúry Latinská Amerika už od polovice minulého storočia produkuje unikátne spisovateľské osobnosti. A presne tak ako to kedysi nazvali Hanzelka so Zikmundom – z Argentíny do Mexika. Argentínčania Luis Borges, Julio Cortázar a Ernesto Sabato, Kolumbijčan Gabriel García Márquez, posledný nositeľ Nobelovej ceny Peruánec Vargas Llosa, veľký čilský básnik Pablo Neruda, Kubánec Alejo Carpentier. Mexická literatúra nemala takú jednoznačne prečnievajúcu osobnosť. Bol ňou básnik Octavio Paz alebo prozaik Juan Rulfo, autor vynikajúceho románu Pedro Páramo, po ktorom však už nikto nevytvoril nič mimoriadne? Možno to bol práve Carlos Fuentes, ktorý vo veku 83 rokov 15. mája opustil tento svet.
Narodil sa v Paname v rodine mexického diplomata, s ktorým putoval ako dieťa po metropolách, a tak hovoril rovnako dobre po španielsky ako po anglicky. Popri spisovateľskom remesle bol novinárom a diplomatom, profesorom na severoamerických univerzitách v Princetone, Harvarde, Columbii, Cambridgei a napokon na Brownovej univerzite. Bol držiteľom viacerých literárnych cien od Ceny Cervantesa (1987) po Veľký Kríž Isabely Katolíckej (2009). Ako spisovateľ má na konte 25 románov, 8 kníh poviedok, 5 divadelných hier, 7 filmových scenárov a 15 esejí. Pozornosť vzbudil už jeho prvý román Najpriezračnejší kraj (1958), ktorý spolu s románom Smrť Artemia Cruza (1962) vyjadruje dezilúziu zo spoločenského vývoja a rozčarovania zo zrady ideálov mexickej revolúcie (1910 - 1917). Najmä druhý z románov je mimoriadne zaujímavý aj po formálnej stránke, používa moderné kompozičné postupy a kladie na čitateľa nemalé nároky. V tom istom roku (1962) vydáva Fuentes aj kratší román Aura, v ktorom uteká od reflexie spoločenských vzťahov do sveta intimity, fantázie a tajomna. (Dielo nie najšťastnejšie sfilmoval známy taliansky režisér Damiano Damiani.)
Šesť románov napísaných medzi rokmi 1967 a 1980 zostáva pre nás terra incognita. Až v 1987 v edícii Knižnica modernej svetovej prózy vychádza u nás Ruppeldtovej preklad románu Vzdialení príbuzní (napísaný v 1980). V ňom sa autor vracia k motívu použitom už v Aure, totižto k prevtelovaniu, ktorý tu podáva v oveľa komplikovanejším, ťažšie dešifrovateľným a na formálnu stránku diela sústredeným spôsobom. Problém reinkarnácia použil do tretice aj v románe Narodeniny (1969). Premenu hispánsko-amerického sveta pertraktuje v osemstostránkovom románe Naša zem, za ktorý získal jednu z prvých, neskôr takých početných cien (Cena Romula Gallegosa).
V esejistickej podobe sa vracia spisovateľ k tejto téme ešte viackrát, predovšetkým v knihe Pochované zrkadlo (2002, v češtine 2003), v ktorej je zaujímavá esej Hispánsky svet v Severnej Amerike. V nej sa pokúša nielen definovať mexickú kultúrnu identitu, ale načrtáva problémy Mexičanov v USA (kde podľa neho žije 25 miliónov Hispáncov - Mexičanov, Kubáncov a Portorikáncov) a naznačuje, v čom by mohlo byť stretanie oboch kultúr prospešné. Prichádza s myšlienkou, že hispánsky živel posilňuje v racionálnom USA citovú zložku v medziľudských vzťahoch a vo vzťahoch rodinných. Neskrýva odpor voči severoamerickému vnucovaniu svojho životného štýlu iným a v rovine politickej venuje osobitnú esej smutne známemu exprezidentovi USA (Proti Bushovi, 2006). Za zmienku stoja ešte azda dva Fuentesove romány – Starý Gringo (1985), ktorý sa stal prvým bestsellerom hispánskeho spisovateľa v USA (v 1989 bol sfilmovaný s hercami G. Peckom a J. Fondovou) a román Diana, osamelá lovkyňa (1995), ktorý je údajne inšpirovaný jeho vzťahom s herečkou Jean Sebergovou.
Je zaujímavé, že zo siedmich filmových scenárov pri troch vychádzal Fuentes z literárnej pôvodiny svojho veľkého krajana Juana Rulfa. Ide o scenáre k filmom Počuješ štekať psy?, Zlatý kohút a Pedro Páramo, pričom sa, bohužiaľ, ukázalo, ako ťažko je preniesť Rulfov magický realizmus do filmovej reči. A nepomohlo ani to, že spoluautorom scenárov bol Fuentesov priateľ Gabriel García Márquez.
Naše rekviem za spisovateľom Carlosom Fuentesom môžeme ukončiť jeho vyjadrením na tému slobody. Podľa neho absolútna sloboda neexistuje, existuje však myšlienka a čin, ktoré k nej smerujú, a práve to nás robí slobodnými.
Foto: LL Barkat
