Neobyčajná odysea

Drotárska odysea je faktografickým príbehom plným množstva zozbieraných aj objavených údajov, vedomostí, osudov drotárov, ich príbuzných, ich kraja aj – Slovenska. A o jeho ceste k vyspelosti.
Počet zobrazení: 2291
uvod odysea.jpg

Keď som na prelome jari a leta 2012 zbadala vo výklade kníhkupectva v centre Bratislavy knihu Jána Čomaja Drotárska odysea, ktorú vydala Matica slovenská, zostalo mi všelijako. A nie iba pre spomienku na rané detstvo, keď v našej kuchyni zavše sedávali drotári reparujúci puknutý či prederavený riad. Aj pre pocit akejsi horkosti.

Napriek vedomiu, že k uchovaniu histórie slovenského drotárstva kľúčovo prispel Karol Guleja, zostalo vo mne od čias práce v Smene na nedeľu hlboko zakorenené, že pomyselný monopol na tvorbu o drotárstve má jeden z priekopníkov literatúry faktu na Slovensku, môj dlhoročný kolega a kamarát Vladimír Ferko. Vlado miloval nielen svoje rodisko Veľké Rovné, ale aj celú Drotáriu a venoval (sa) jej prakticky celý svoj profesionálny život.

Reportéra Jána Čomaja, iniciátora vzniku Smeny na nedeľu, týždennej prílohy denníka Smena, a jej vedúceho redaktora v rokoch 1966, 1967 a 1969, som mala spojeného s inými témami. Prečo siahol práve po Vladovej?

Nezmyselná otázka ma však mátala, len kým som v Drotárskej odysei nezačala listovať a potom sa do nej nezačítala. A nemiestne úvahy o nezmyselnom monopole na akúkoľvek tému ma pritom prešli nielen preto, že autor knihu venoval „veľkému guru drotárskych tradícií, ich uchovania a oživovania Karolovi Gulejovi a svetlej pamiatke Vladimíra Ferka, posledného polyhistora Drotárie, mužom, bez ktorých by tejto knihy nebolo“. Dôvod bol a je závažnejší.


Klenot zo slov

Čomajova kniha o drotárstve je skvostný klenot literatúry faktu zatieňujúci v mnohom nielen diela z tejto oblasti, ale aj nejeden román či napínavú detektívku. Je to s disciplinovane ovládanou vášňou stvárnený epos o drotárstve, o ľuďoch, ktorí na Slovensku, pre Slovensko, ale aj pre svet drotárstvo stvorili, o drotárstve, ktoré tvorilo a stvorilo ich a oni ho potom povýšili v jednom prípade na umenie, v druhom na revolučne postupujúcu priemyselnú evolúciu.

Drotársku odyseu začína autor pre slovenské drotárstvo príznačne medzinárodne – zážitkom spolužiaka francúzskeho herca Gérarda Phillipa, zvončínskeho rodáka, ale inak aj Trnavčana a Parížana, Slováka Viliama Schiffera. Ten sa v New Yorku, patrične šokovaný, zoznámil s černošským, po spišsky hovoriacim drotárom Billom... Už to evokuje, že kniha bude čímsi nezvyčajná. A naozaj je.

Drotárska odysea je faktografickým príbehom plným množstva zozbieraných aj objavených údajov, vedomostí, osudov drotárov, ich príbuzných, ich kraja aj – Slovenska. A o jeho ceste k vyspelosti.

Za priazeň literárneho osudu možno považovať fakt, že predslov stihol knihe napísať spisovateľ Ladislav Ťažký. Dokumentárny aj literárny prínos Drotárskej odysey by sotva niekto vystihol presnejšie:

„Žasol som, čo všetko a na akej úrovni Čomaj vykutral, poznášal, zabudoval, umelecky pretavil,“ píše L. Ťažký. „Je to historická, vedecká, dokumentárna kniha, sú však v nej aj črty reportáže (...) sú v nej náznaky vynikajúcej prózy, veľmi napínavej, s dojímavým dejom, s drámou krutého osudu drotárov a ich učňov-džarkov vo svete (...) S veľkým potešením zisťujem, že Ján Čomaj aj po takých osobnostiach, ako je naslovovzatý odborník a priekopník Drotárskej histórie Karol Guleja alebo všetci rovnianski Ferkovci, najmä už nebohý Vladimír, vychádzajúc z ich diela, predsa len povedal o drotárstve čosi nové a viac, alebo aspoň inakšie ako oni, prehľadnejšie, súhrnnejšie, že však všetci spolu vytvorili literárny chrám úcty k drotárom...“


Vysmievaní, hrdí, pozoruhodní

Prečo úcta práve k tým, v istom období Československa najmä v Česku vyposmeškovaným „dráteníkom“? Pretože svoju usilovnosť, šikovnosť, umenie, neskôr i bohatstvo, prosperitu a posty na čele priemyselného pokroku vydolovali z biedy. Z biedy, ktorej sa odmietli poddať. A z múdrosti, s akou väčšina odmietla svoju prosperitu prehýriť. Z vytrvalosti, s akou ju mnohí dvíhali z popola aj potom, čo – najmä veľkí drotársko-priemyselní magnáti v Rusku – o všetko svoje imanie prišli; a aj potom, čo im nežičili ani mocní doma, na Slovensku.

Práce Juraja Šeríka
Stačí si uvedomiť napríklad fakt, že katalóg Drotárskej spoločnosti Hunčík – Krutošík v Rusku, kde slovenské drotárstvo a neskôr priemyselná výroba drotárskych a klampiarskych výrobkov zaznamenali obrovský rozmach, mal v roku 1916 päťsto strán. A na mnohých z nich boli plnofarebné obrázky ponúkaných výrobkov.

Alebo je hodno zastaviť sa pri tom, ako Pavlovi Brodeckovi v Spojených štátoch amerických dakedy po roku 1947 napadlo vyrábať nákupné „koše na kolieskach“, bez ktorých si v súčasnosti nevieme predstaviť pomaly ani jednu samoobsluhu. Nápad si dal patentovať a vozíky, v podstate také ako dnes, začali s bratom Štefanom vyrábať vo svojej newyorskej dielni. Za uvedomenie a zapísanie do pamäti stoja aj iné fakty o drotárstve a drotároch.

Napríklad že slovenským drotárom bol aj otec americkej filmovej hviezdy Poly Negri Juraj Chalupec. Že z veľmi významnej drotársko-priemyselnej rodiny expandujúcej do Švajčiarska pochádza súčasný rektor Univerzity Komenského prof. RNDr. Karol Mičieta, PhD. A že jeden z učiteľov tejto univerzity, matematik, informatik a spisovateľ doc. RNDr. Andrej Ferko vytvoril v spolupráci s Považským múzeom v Žiline prvé slovenské 3D on-line virtuálne múzeum s expozíciou Virtuálny svet drotárstva.



Hrdosť a láska písané drôtom

Posledná kapitola diela rozdeleného na tri navzájom sa prelínajúce prehľadné celky – Drotársky pravek, Slávne časy a Drotárska súčasnosť zaznamenáva drotárske kuriozity a rekordy. Pri niektorých čitateľovi až po chrbte behajú zimomriavky. Príjemné i nepríjemné.

Obrie misy na Festivale drotárstva v Žiline
Napríklad:

V Rakúsko-Uhorsku platil pre podomových obchodníkov zákaz navštevovať kúpeľné mestá počas sezóny. Drotári mali na celom území monarchie výnimku a mohli navštevovať všetky tieto mestá slobodne a kedykoľvek.

Drotár Juraj Pinčár z Rovného strávil len dve zimy v školských laviciach, ale už ako mládenec hovoril plynulo piatimi jazykmi.

Ale aj – na zachovanej karte vojaka účastníka Kragujevackej vzbury sa dá prečítať: „Karta pisana 8. Juni: Najmilšia Drahá mama, ja ih sin Janko sa odobjeram od mojej – neplaczu – vrele milovanej mamiczki, ot svojich milovanych sestri, od svojho milovaneho Bratricska Otka. Lebo mna 8. Juna po Obede Zastrela tu im esce posielam 39 korun. Daju polovicsku na kostel a polovicsku chudobnym zsebrakom.“

Tie posledné dve slová vravia veľa. Hoci ich do sveta vyháňala nesmierna bieda, niesli drotári ťažko, že s nimi mnohí zaobchádzali ako so žobrákmi. Niesli to o to ťažšie, že ak sa len trochu dalo, svoj kus chleba si všade vo svete chceli zaslúžiť aj zaslúžili poctivou robotou. Dôkazom môže byť aj ďalší z rekordov uvedených v Drotárskej odysei Jána Čomaja:

Najväčšia drotárska manufaktúra bola Hunčíkova v Rusku. Jej cena sa v čase rozkvetu odhadovala na milión dolárov. V roku 1916 v nej pracovalo 500 ľudí a ročný obrat mala 2,5 milióna zlatých rubľov (asi 5 mil. dolárov).


Drôtené Srdce pre Slovensko

Rodí sa Srdce pre Slovensko
Drotárskej odysei, žiaľ, chýba aspoň skromná obrazová dokumentácia. Fotografia drotárskej krošne na frontispice knihy a výrezy z drotárskych výrobkov v záhlaví jednotlivých kapitol, to je na vizuálne priblíženie osobností drotárstva a ich prác primálo. Čitateľovi to môže chýbať o to viac, že vybrúsený štýl knihy s priam encyklopedickým prehľadom, dôsledne citujúc pramene a informátorov, si fotodokumentáciu priam pýta. Pozitívom by bolo aj to, keby v tiráži bolo uvedené meno autora obrazu použitého na obálke. Z reprodukcie sa nedá vyčítať ani s lupou pred očami. Ak by sa Drotárska odysea dožila ďalšieho vydania, azda by vydavateľstvo našlo financie aj na obrazovú prílohu. Dovtedy si musia čitatelia vystačiť buď s návštevou múzeí, alebo festivalov drotárstva. Jedným z nich bol tohtoročný v Žiline. Bolo to to pravé miesto na bodku za dočítaním excelentného reportážne zaujatého a zároveň vedecky disciplinovaného dokumentárneho koncertu na drotársku nôtu z pera Jána Čomaja.

Juraj Šerík
Okrem mnohých slovenských umeleckých drotárov a ich pendantov „dráteníkov“ z Česka (teraz už, pravdaže, bez pejoratívneho nádychu toho pojmu), som v Žiline našla aj malých džarkov. Jeden z nich, Patrik Šeffar, mi ako každému, kto uplietol pár očiek na mosadznom Srdci pre Slovensko, ktoré pletie drotársky majster Juraj Šerík, vydrôtoval na pamiatku malé mosadzné srdiečko.

Šeríkovo drôtované Srdce pre Slovensko bude po Srdci pre Čadcu ďalším darom, ktorým si chce pravnuk významného drotára Jozefa Holánika-Bakeľa uctiť 150. výročie pradedovho narodenia a zároveň spájať ľudí v symbolickej i ozajstnej práci pre Slovensko. Na každom podujatí, kam sa mu podarí dostať, umožní hocikomu, kto sa pristaví, pridať k veľkému mosadznému srdcu pár očiek.

Ako tento drotár, o ktorom sa môžete dočítať aj v Drotárskej odysei, pracujúci okrem rúk najmä srdcom, pretože stráca zrak, dospel k drôtovaniu, o tom niekedy inokedy.

Teraz treba do sveta čitateľov vyprevadiť faktografický priezor do sveta drotárov, ktorý Ján Čomaj spolu so svojimi novinárskymi predchodcami akoby vplietol do drôteného Srdca pre Slovensko. A vyprevadiť ho tak, ako sa do života vyprevádzali drotárski novorodenci – Svetom, moje, svetom...

Foto: Jerguš Moravčík

Autorka má na svojej stránke martam.sk pri článku tieto odkazy:

Dráždivé iskrenie

O Vladimírovi Ferkovi

O Láske na Slovensku 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
21. júl 2012, 12:44
sme vymenili bryndzove halusky za hotgogy precpane chemiou, nase vynikajuce mineralne vody za karlovarske mineralky, staru dobru kofolu za cocacolu dotovanou kyselinou fosforecnou lebo normalne by z toho co v nej je clovek hodil sablu. obdobne si malo cenime a vazime nase folklorne tradicie, co sa deje v hudbe skoda reci...

tato nasa ignorancia udrela do oci napriklad aj Martinovi Leidenfrostovi, rakuskemu spisovatelovi a novinarovi, ktory to zhrnul takto:

?Mnohé prejavy správania Slovákov skutočne vzbudzujú dojem, akoby túžili dospieť do stavu neexistencie. (...) Ako by tu neexistovala žiadna bariéra vybudovaná na patriotizme, sebaúcte, potrebe kultúrneho sebauplatnenia. (...) Vidím to i na slovenských dejinách. Všetci vodcovia národa, ktorí v ťažkých časoch mohli pre svoju krajinu urobiť mnoho prospešného, skĺzli napokon na cestu smerujúcu k hanbe a potupe. Tiso, Husák, Mečiar. Ako keby nestáli pred tvárou dejín, ako keby sa o nich nemalo písať v učebniciach dejepisu, ako keby Slováci neboli národom a nemali vlastné dejiny.?

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984