Záveje prachu nie sú také nezdolateľné

Zopár poznámok k detektívnej tvorbe Ľuboša Juríka
Počet zobrazení: 2420

jurik_obalka1.jpgRaymond Chandler sa jedinou neukončenou vetou kriticky vyjadruje ku každému autorovi detektívok, a to jasne, hoci predsa len trochu zamotane: „Záleží vždy na tom, kto to píše a čo v ňom je, z čoho to píše...“ Akoby tušil, že sa zrodí autor, ktorý odstaví  vzory, čo nás, moju generáciu, fascinovali odmlada, lebo v detektívnom žánri sme čítali najmä americkú či anglosaskú, zväčša teda akčnú alebo thrilerovú knižnú produkciu, hoci sme, no iba trošku, poznali aj chévaliera C. Auguste Dupina, a teda aj otca detektívky Edgara Allana Poea – básnika, reportéra a pijana. Prvý z detektívov a prvý z autorov, ktorí dokonale pochopili to podstatné – prečo je zmyslom detektívky vražda. Presnejšie noblesne odhalená vražda, čiasi násilná smrť a jej prekvapivé a logické zdôvodnenie. Alebo  ešte presnejšie, odhalenie vraždy a vraha podľa nátury hlavného hrdinu – vždy super detektíva.

Spomeňme iba írskeho lekára a veterána búrskej vojny sira Arthura Conana Doylea a jeho geniálneho Sherlocka Holmesa s naivným spoločníkom, tiež lekárom a búrskym vojakom Dr. Watsonom, alebo, trochu mladšieho Dashiella Hammetta, ktorý prežil mladosť v meste jazzu a južanských multikultúr USA New Orleánse, ale to podstatné pre písanie až na severe – v službách chicagského Pinkertonovho detektívneho ústavu, aby svetu potom, čo si osem rokov ostril ostrohy ako agent, ponúkol svoju guľometnú akčnú epiku tvrdých nátur a brutálneho násilia. Sám ako tvrdá nátura sa ukázal, keď  po tom, čo sa pohyboval v ľavicových kruhoch, odmietol roku 1953 vypovedať v senátnej subkomisii, či bol členom komunistickej strany. Výsledok – jeho knihy boli vyradené zo všetkých amerických knižníc v zahraničí. Ako sa vraví, nikto nie je doma prorokom. Zdá sa, že v prípade slovenskjurik_obalka2.jpgého autora detektívok Ľuboša Juríka, spisovateľa, reportéra a pijana, to v istom zmysle platí tiež. Jeho detektívky, ktovie prečo, tiež sú vyradené, no z televíznej obrazovky, hoci jeho umelecké próza je tam vítaná i hraná.

Pravdaže, Ľuboš Jurík píše detektívky popri svojej vážnej spisovateľskej práci, akoby iba tak, mimochodom, no pravda je inde: vo všetkých tých osemnástich krimi dielach, ktoré vyšli pod nadpisom Krimi prípady reportéra AZ, dáva najmä Chandlerovi  jasnú odpoveď. Príbehy píše zrelý autor, umelec, v ktorom je clivota za uličkami starej Bratislavy taká vždy prítomná, že je každému okamžite jasné, z čoho to píše... Zo svojho srdca a zo svojej duše. Sám vyrastal v bratislavských uličkách, a teda v multikultúrnom prostredí Slovákov a zvyšku Maďarov, Nemcov, Srbov, Židov a Cigánov starej Bratislavy.

A tak to je. Kto chodil uličkami starej Bratislavy, díval sa a spoznal ich kolorit aj s prešporskou či poszonyovskou minulosťou, musel pochopiť, čo a prečo sa v nich dialo, kde sa ako žilo, pilo, milovalo i vraždilo, a kde kupovalo lásku a predávalo smrť, lebo tak sa to už v tomto bývalom kozmopolitnom dunajskom (malo)meste rokmi-rokúcimi navŕšilo, že sa v nich, v starých bratislavských uličkách, koncentrovalo všetko: svet malý i veľký, úbohosť i robustnosť, radosť i smútok, sladký život i násilná smrť, zločin i trest.

jurik_obalka3.jpgJurík siahol po tejto téme, no nevymyslel si super detektíva, ako jeho slávnejší anglosaskí kolegovia, ale postavu podľa vlastnej nátury – novinára s detektívnymi vlohami. Reportéra bulvárneho plátku AZ – Antona Zárubu. Inými slovami, ak je Sherlock Holmes výplodom Doyleovej fantázie v zmysle, ako by som to robil ja, ak by som to vedel, tak Juríkov Záruba je obrazom samotného autora, ktorý ak by to robil a iba nepísal, tak by to robil presne tak, ako je to napísané. Pravdaže, aj s dôvetkom, že by sme však potom boli ochudobnení o už spomínaný nostalgický kolorit starých bratislavských uličiek, „lebo Juríkova detektívka,“ ako výstižne napísal Alexander Halvoník, „to je prinavrátenie toho, čo odniesol čas a toho, čo treba vyhrabať spod závejov prachu, aby to opäť poslúžilo človeku“.

Nič presnejšie sa o Juríkovej detektívke nedá vyjadriť. Iné je, že by tie Halvoníkove slová mohli inšpirovať najmä televíznych tvorcov RSTV, ktorí by cez televíznu obrazovku vari mohli (mali?) divákovi prinavrátiť to, čo odniesol čas, čiže oživiť Juríkove krimi príbehy (napríklad v seriáli Hriešni ľudia mesta bratislavského?), čo by oproti sitkomom, lezúcim už krkom, skutočne boli cestou, ktorá  by opäť poslúžila človeku. 

Každý z tých Juríkových osemnástich detektívnych príbehov, ktoré vyšli ako Krimi prípady reportéra AZ, je ukážkovou predlohou na inšpiratívne televízne stvárnenie detektívnych príbehov zo starej Bratislavy tridsiatych a štyridsiatych rokov.

Prečo po tomto námete nesiahnuť?  

Záveje prachu nie sú také nezdolateľné. Alebo sú...?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Ľubo Olach
#1
Ľubo Olach
20. február 2013, 19:09

Juríkové ,,kriminálky" sú osobité nielen pre štýl autorovho písania, ale aj umiestnením deja. Ponúkajú  napätie, ktoré sa od tohto žánru očakáva, ale čitateľovi ukazujú aj plastický obraz nedávnej Bratislavy. Tá bola podstatne iná. Nie lepšia či horšia. Jednoducho iná. Keďže väčšina obyvateľov Slovenska si už nepamätá na to ako sa v našom hlavnom meste vtedy žilo, ako vyzerala vtedajša galérka, nezaškodilo by najmä mladším čitateľom si Juríkové Krimi príbehy reportéra AZ prečítať. Nie sú menej pútavé ani horšie napínavé ako tie pražské len nemajú v televízi príležitosť sa prezentovať na škodu nás čo máme radi tento literárny žáner. Stará Bratislava, tá o ktorej Ľuboš Jurík píše, konči rokom 1948, keď nám rozjasnil tvár Víťazný február. Či sa Jurík ešte pokúsi napísať nejaké kriminálne príbehy aj v tejto starej, ale už nie celkom buržoáznej Bratislave, je na ňom. Mohol by sa o to ešte pokúsiť veď v tomto roku,,oslavujeme" okrúhle 65. výročie tohto puču.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984