Šetrenie prepúšťaním

Ako zaujímavo sme si za ostatných 25 rokov všetci osvojili ekonomické teórie voľného trhu, a to aj tí, ktorí ekonómiu nikdy neštudovali. Konkrétne myslím na fakt, ako rozmýšľajú manažéri a riaditelia na všetkých úrovniach rozhodovania a vo všetkých ekonomických sférach, či už ide o súkromný podnik, štátnu organizáciu alebo verejnoprospešnú inštitúciu. Aká to paradigma vládne v tom našom úžasnom kapitalizme.

„Dokázali sme zlepšiť výsledky nášho hospodárenia tým, že sme prepustili množstvo ľudí...“ chváli sa takmer hrdo nový riaditeľ kultúrnej verejnoprospešnej ustanovizne do verejnej televízie a to za vlády sociálnodemokratickej strany, ktorá vo voľbách v marci 2012 hlásala „istoty pre ľudí“ a aj preto asi tie voľby tak jednoznačne vyhrala.

„Vymanili sme sa z červených čísel a sme pripravení rásť“, chváli sa kde-ktorý riaditeľ  firmy pôsobiacej na Slovensku a predsa len už cudnejšie pomlčí, že to znamenalo často decimovanie vlastného potenciálu pracovných síl podniku, pretože, no, veď vieme, ako sa na Slovensku prepúšťa – takmer principiálne sú prepustení tí, ktorí za niečo stoja, ale to preto, lebo im o niečo ide, väčšinou bojovali vo firme o niečo, chceli v organizácii zmeny a to sa často tým vyššiepostaveným nepáčilo. Mimochodom, to cudzie slovo decimácia, správne, to vzniko ako pojem vtedy, keď nemenovaný rímsky cisár chcel potrestať vojakov Rímskych légií za neposlušnosť, a tak každého desiateho legionára dal zabiť. Decimoval svoju armádu a tá veru takto zoslabená aj tak pri bitkách s barbarmi aj podľahla.

Decimovanie vlastnej pracovnej sily sa zvýšilo najmä koncom roka 2012, keď sa všetci personalisti na základe rozhodnutia vedení museli zbaviť všetkých „dohodárov“ a okrem toho poprepúšťali množstvo pracovníkov iba preto, aby „nehrozilo“, že ich musia podľa novely Zákonníka práce vyplatiť. A to často išlo o dlhodobo verných pracovníkov, ktorí by inak dostali za iného režimu nielen odstupné, ale aj vernostné, alebo odmeny a ocenenia za celoživotnú prácu pre firmu.

Nuž, takto zdecimované podniky na Slovensku, často zbavené schopnej a kvalifikovanej pracovnej sily, motivovanej pracovnej sily, asi ťažko budú konkurencieschopné v globálnej súťaži o trhy a o produktivitu práce. Aj keď, firmy sa s produktivitou práce vyrovnávajú svojsky – ak bolo pomaly zvykom, že pracovné pozície sa kumulovali po dvoch, dnes nie je výnimkou, že jeden pracovník má na sebe nakumulovaných viacero pracovných funkcií a pozícií,  i keď platený je stále rovnako, ak nie aj horšie.

Čo však spraví firma, ak jej naopak po krátkom čase začnú zas chodiť objednávky a chce na trhu uspieť? Nuž, prepúšťanie je prevažne emocionálne tragickou záležitosťou, i keď sa pritom obe strany snažia „zachovať tvár“, ženy neplačú a manažéri ich neobíjmajú od dojatia, že to tak statočne berú.

Taká firma sa obráti na sprostredkovateľské personálne agentúry a tie jej „dodajú“ pracovnú silu....Ktorú treba vždy najprv zapracovať, často naškoliť, čo robia „pozostalí pracovníci“, teda tí, čo zostali, bez nejakých nárokovateľných odmien. I stáva sa nielen v tej firme, o ktorej som počul, že prepustili zapracované ženičky a zapracovaných špecialistov a na ich miesto po nejakom čase náborovali – nezapracovaných, ľudí bez fortieľu, skutočne lacných pracovníkov, ktorí potom vyrábali zmätky, nielen tie výrobkové, ale i organizačné, dlho, dlho a nákladne potom firma znáša náklady na proces, ktorý sa v angličtine nazýva aj bez prekladu slovensky príznačne: learning curve.

Aby to bolo konkrétnejšie a bezbolestnejšie: choďte dnes do nejakej malej kaviarne, resštaurácie, obchodíka: jeden a ten istý pracovník (často pracovníčka) ráno otvorí, uprace, naťahá tovar, uvarí, zhotoví, pripraví, vyloží na pulty, celý deň predáva a obsluhuje, posprace a pouprace, poumýva riady, poodkladá, „spraví kasu“, zamkne, odnesie tržbu, a po zhruba 12 hodinách práce pre majiteľa, počas ktorej má byť vľúdna a usmievavá a „zákaznícky orientovaná“, odchádza dožiť svoj život v ten deň v dopravnom verejnom prostriedku, možno sa stihne aspoň umyť a pohladkať rodinu, a to všetko za „nádherných“ 400 Eur v hrubom mesačne, často bez skutočného nároku na dovolenku či voľno.  To verím potom, že tie francúzske kaviarničky a ich čašníčky môžu byť pre nás útulnejšie a pohostinnejšie...

Ale takýchto pracovísk je všade naokolo dosť a dosť, lekári, učitelia, pracovníci .... nie, nemenovať. Všetci vieme, ktorí pracujeme. Budujeme ten globálny kapitalizmus na úkor vlastného života a osobného voľna, navyše vo finančných reláciách, ktoré si nezadajú so „zastaralým“ slovom vykorisťovanie.

Ale pritom svet „tých hore“ sa už úplne odtrhol, žijeme síce na jednej planéte, ale manažéri, konatelia, vlastníci, so svojimi prihlásenými i neprihlásenými príjmami už žijú skutočne v inej životnej dimenzii. Práve preto im ani na um nepríde, že „v 21.storočí by mal mať každý právo pobytu v organizácii, právo určitej istoty, doslova občianske právo, tak ako ho máme za bránami podniku, organizácie“. Toto prekvapivo tvrdí manažérsky mysliteľ, obhajovateľ „kapitalizmu s ľudskou tvárou“ Charles Handy v diele Hlad ducha, žiadny komunista. Lenže my už u nás na základe skúseností vieme, že ľahšie sa prepustí 120 pracovníkov ako sa dá výpoveď mramorovému obloženiu vstupnej haly do firmy. Ľahšie sa vyhodí 25 prebytočných ( nebudú chýbať, ak prídu nové objednávky?), než 5 počítačov predchádzajúcej rady či generácie.

Šetriť prikazujú vlastníci, rozhodujú o ňom manažéri a konatelia, ale šetrenie na konkrétnych číslach pripravujú účtovníci. „Cifršpióni“. Ako jeden z nich povedal, nesmie mať sociálne cítenie, inak by mal životnosť 24 hodín na každom pracovisku nášho slobodného demokratického sveta. Tak tomu je.

A vnukom raz budem vyprávať: Taký bol náš kapitalizmus, kapitalizmus 21.storočia...

(ak z toho chceš článok, Emil, tak to daj na web, ja píšem spontánne...)