Reklama

Etika sociálnych konfliktov

Recenzia knihy ako pozvánka na bratislavskú prednášku Axela Honnetha
Počet zobrazení: 4087

Etika socialnich konfliktu.jpgMarek Hrubec a kol: Etika sociálních konfliktů.
Axel Honneth a kritická teorie uznání. Filosofia,
nakladateľstvo Filozofického ústavu AV ČR,
Praha 2012.



Centrum globálnych štúdií, spoločné pracovisko Filozofického ústavu Akadémie vied Českej republiky a Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe predkladá ďalšiu prácu, ktorá je výsledkom systematického štúdia a rozpracovania kritickej sociálnej teórie. Kritickú teóriu na základe reflexie Marxovej filozofie začala v medzivojnovom období frankfurtská škola, profesor Axel Honneth je v súčasnosti riaditeľom Ústavu pre sociálny výskum na Univerzite Goetheho vo Frankfurte nad Mohanom. V tejto svojej funkcii nadväzuje na významné osobnosti, ako boli Max Horkheimer, Theodor Adorno, Herbert Marcuse a v druhej generácii Jűrgen Habermas.

Kritickí teoretici vo svojich analýzach vytyčujú otázky, ktoré oscilujú okolo povahy a príčin sociálnych konfliktov: ako zneuznanie považujú ľudia za natoľko neprijateľné, aby sa do sociálnych konfliktov zapojili, aké nenaplnené morálne očakávania o sociálnej spravodlivosti vyvolávajú pocit zneuznania, resp. ako tieto nespravodlivosti a patológie odstrániť. Monografia pozostáva zo šiestich kapitol a prílohy, Honethovho článku Integrita a zneuznanie. Prvá kapitola sa zaoberá historickým vývojom uznania v západnej kultúre, k čomu patrí robotnícke hnutie a ďalšie nové sociálne hnutia. Gramatika uznania umožňuje rozvíjanie jednotlivých vzorcov uznania a tým aj uznanie osôb, ktoré o uznanie bojujú. Ďalšie tri kapitoly sa týkajú druhov uznania, potom nasleduje ústavné uznanie a v šiestej kapitole medzinárodné resp. globálne uznanie.

Problematiku vzájomného uznania jednotlivcov v pospolitosti nastolil v devätnástom storočí filozof G. W. F. Hegel. V súčasnosti naňho nadväzuje prostredníctvom komunitaristickej teórie kanadský filozof a politológ Charles Taylor. Honneth vymedzuje svoju pozíciu vzťahom medzi kritikou a normativitou. Jeho kritika vychádza z kritických postojov jednotlivcov a skupín vo vzťahu k rôznym inštitucionálnym vzorcom zneuznania. Od čias Hegela došlo k posunu v pojme mravnosti, ktoré Honneth formuluje tak, aby obstálo v pluralite rôznych chápaní dobrého života v rámci poslednej fázy modernity – pozdného kapitalizmu. Ide teda o inštitucionálne vzorce zneuznania a uznania medzi ľuďmi, všeobecné podmienky naplnenia dobrého života, možnosti sebauskutočnenia človeka, o formálne chápanie mravnosti: ľuďom síce nevnucuje špecifické obsahy ich života, avšak aktérov nechápe izolovane ako atomizované jednotky, vychádza z intersubjektívneho formovania indivídua prostredníctvom vzájomného uznania osôb v pospolitosti. Presah normatívnej platnosti znamená, že pojem uznania zohľadňuje boje marginalizovaných skupín proti zneuznaniu a teda požiadavky na uznanie, ktoré sa iba majú v budúcnosti naplniť.

Rozsiahlu filozofickú diskusiu vyvolala podnetná výmena názorov medzi Honnethom a Nancy Fraserovou v ich spoločnej knihe Přerozdělování nebo uznání? (Filosofia, Praha 2004). Spornou otázkou bol charakter nespravodlivosti a jej možnej nápravy. Fraserová berie do úvahy realitu politických konfliktov, ktoré majú často charakter bojov o interpretáciu a komunikáciu, ide pritom o  nároky rôznych  politických hnutí. Podľa Nancy Fraserovej pojem uznania nepokrýva všetky sociálne konflikty proti nespravodlivosti a treba ho doplniť pojmom prerozdeľovania. Oddeľovanie rovnostárskych nárokov od nárokov na kultúrne uznanie vytvára falošný protiklad medzi multikulturalizmom a sociálnou demokraciou, preto navrhuje dvojdimenzionálnu teóriu spravodlivosti na základe participačnej parity, ktorá by umožňovala rovné spoločenské postavenie. Uznanie sa vzťahuje na sociálny status, t. j. na spravodlivosť, nie na sebarealizáciu ako u Honnetha. Dve dimenzie spravodlivosti, ekonomická a kultúrna, predstavujú dva autonómne aspekty sociálneho poriadku - sociálnu rovnosť a kultúrne uznanie. Fraserová naznačila aj tretiu dimenziu spravodlivosti, politickú, ktorá určuje sociálnu spolupatričnosť, rozhodovacie pravidlá, určuje, kto je zahrnutý a kto vylúčený z okruhu tých, ktorých sa týka spravodlivé rozdeľovanie a recipročné uznanie. (N. Fraser: Rozvíjení radikální imaginace. Globální přerozdělování, uznání a reprezentace. Filosofia, Praha 2007, s. 159).

Podľa Honnetha do rámca kategórie uznania patria nespravodlivosti späté s ekonomickým prerozdeľovaním. Zaoberá sa uznaním aj v historickom rámci, takto vyčlenil  tri historické sféry uznania: na úrovni intímnych vzťahov sféru lásky, na úrovni právnych vzťahov sféru práva, na úrovni sociálnych vzťahov sféru sociálneho ocenenia, v ktorej  platí princíp výkonu. Zameriava sa na rovnosť vo sfére práva, čo Fraserová nechápe ako samostatnú dimenziu, pričom boje o prerozdeľovanie sa mu javia ako boje o prehodnotenie etablovaných definícií výkonu.

V recenzovanej monografii sa prezentuje Honnethova koncepcia troch sfér uznania. Prvá sféra je intímnou sférou dôvery, ktorá pokračuje do sebadôvery. V druhej sfére ide o zníženie vplyvu sociálneho statusu, pretože v politickej pospolitosti sú si občania rovní, o sebaúctu občana s morálnou zodpovednosťou. Tretia sféra predstavuje sféru sociálneho ocenenia a medziľudskej solidarity. Sem patrí aj aktuálna problematika ústavného uznania a medzinárodného uznania. K doterajším a v súčasnosti nevyhovujúcim paradigmám práce (raná sociálna kritika) a komunikácie nastupuje paradigma globálnych interakcií, ktorá predchádzajúce paradigmy integruje a umožňuje formulovať transnacionálne a globálne uznanie. Vzorce uznania sa inštitucionalizujú v podobe  právnych kodifikácií vrátane ústavného uznania. Štruktúra práce sleduje tematické oblasti analýzy sociálnych konfliktov z hľadiska Honnethovej normatívnej teórie uznania. Sám autor z tejto koncepcie uznania vychádza aj vo svojej najnovšej monografii Das Recht der Freiheit (Suhrkampf, Berlin 2011), kde rozlišuje medzi možnosťami slobody nasledovne: Právna sloboda ako pozitivizácia práva vo vzťahu k štátu; Morálna sloboda – od identity Ja na základe morálnych princípov (Kant) cez väzbu na morálne normy, ktoré musia byť univerzalistické (Habermas) – znamená vzťahy uznania medzi morálnymi subjektami navzájom; Sociálna sloboda, tejto venuje dve tretiny svojej 600-stranovej práce, cieľom je čeliť sociálnym patológiám, ktorým sú ľudia v súčasnosti vystavení.

Významný Honnethov prínos k tematizácii problematiky uznania je predmetom  ďalších filozofických reflexií. Marek Hrubec napríklad poukazuje na to, že Honneth nemá koncepciu globálneho uznania (Od zneuznání ke spravedlnosti, Filosofia, Praha 2011, s. 210). Ide o interkultúrny a civilizačný dialóg, univerzalizmus ľudských práv, extrateritoriálne a globálne uznanie – sociálnu a bezpečnostnú spravodlivosť, ako aj reguláciu transnacionálnej ekonomiky a otázky globálneho štátu. Kritická teória predpokladá, že zaujatie kritického postoja napríklad k zneuznaniu alebo „vylúčeniu“ (Jacques Rancière: Neshoda. SOK, Praha 2011) si vyžaduje formulovať normatívne východiská. V súčasnej filozofii sú teórie spravodlivosti veľmi dobre rozpracované tak z neomarxistického hľadiska, ako z iných pozícií, napríklad normatívneho liberalizmu. Recenzentovi sa zdá, že niektoré polemiky ohľadom kritérií alebo signifikantov spravodlivosti strácajú zo zreteľa zásadnejšiu otázku spoločenskej praxe, ktorá sa neriadi abstraktnými schémami. Ide o zvládnutie sociálnej zmeny, presnejšie o stratégie odstránenia nespravodlivosti, ktoré N. Fraserová tematizovala v otázke „afirmácia alebo transformácia?“ (N. Fraser: Přerozdělování nebo uznání? s. 111 a nasl.)

Nemožno pochybovať o tom,  že trieda globálnych kapitalistov sa sformovala na triedu pre seba (W. Robinson), neexistuje však jej rovnako homogénny antipód – alterglobalisti nie sú homogénnym subjektom a ani v budúcnosti zrejme nebudú. To však nevylučuje budúce stretnutia kontrarevolúcie s revolúciou. Za archaické však treba považovať všetky koncepty avantgardy, ktorá dopredu disponuje revolučným poznaním a má ho vnášať do neuvedomelých más, či už by išlo o avantgardu strany (Lenin) alebo avantgardu intelektuálov (Althusser). Požiadavka más, ktorá má v súčasnosti revolučný charakter vo vzťahu k establishmentu, je požiadavka bezprostrednej politickej participácie.

Prvá polovica dvadsiateho prvého storočia je obdobím prechodu od jednej civilizačnej paradigmy k inej civilizačnej paradigme, ktorej zárodočné črty sa formujú pred našimi očami: nachádzame sa vo fáze doznievania veľkej depresie štvrtej Kondratievovej vlny,  pričom sa prostredníctvom vysokých technológií a biopolitiky ohlasuje nástup piatej vzostupnej vlny inovácií. Konflikt spočíva medzi stúpencami ancien régime a stúpencami afirmatívnych zmien, medzi ktorých patrí aj časť triedy globálnych kapitalistov (finančnej elity resp. oligarchie). Lenže kumulované afirmatívne zmeny v určitej koncentrácii prerastajú do zmien transformatívnych, tento skok je emergentný a zároveň revolučný.  Disciplíny ako prognostika a futurológia dokazujú, že scenár najlepšej budúcnosti je utópiou – nie systémovou alternatívou a môže teda plniť len určité obmedzené funkcie (ako mobilizácia ľudí v rámci vízie).

Na sklonku dvadsiateho storočia sa začína pociťovať zánik politickej autority v podobe neschopnosti vlád riešiť spoločenské problémy, ktoré často nadobúdajú charakter krízy. Politické procesy a udalosti sa javia ako naprosto emergentné. Práve emergentnosť týchto procesov si bez ohľadu na odpor vynucuje zásadné zmeny spôsobu vládnutia v globálnom meradle. S určitou úrovňou vzdelania a šírenia informácií v globálnom meradle – to, čo sa vyžaduje, je podiel na politickom rozhodovaní ako reakcia na krízu, spojený s presvedčením, že vládnuce elity stratili legitimitu. Toto je spoločný prvok náhlych politických zvratov v rôznych častiach sveta bez ohľadu na odlišné podmienky. V podstate ide o to, že kontraprojekt treba chápať pragmaticky a ako otvorený vo vzťahu k zmenám, nie ako niečo finalizované v metafyzickom zmysle. Pod kontraprojektom rozumieme hľadanie alternatív k systému globálneho kapitalizmu a nastupujúceho globálneho fašizmu. Bez ohľadu na optimizmus podmienený technologickými inováciami treba rátať s tým, že horšie ešte len bude, v prípade vyhrotenia konfliktu ohľadom extrémnej nerovnosti bude mať pravicový extrémizmus väčšiu šancu než nejaký ľavicový kontraprojekt.

Pozvanie na prednášku

Axel Honneth.JPG
 

Priemer: 5 (1 hlas)
     

Komentáre

Obrázok používateľa Juraj Janošovský
#1
Juraj Janošovský
04. marec 2013, 12:11

Autosugescia alebo archaizmus?

Na článku Ľ. Blahu som si overil, ako sa kabinetný marxizmus západného typu deformoval, rovnako ako sa to stalo východoeuropskym spoločenským vedám. Nebudem rozoberať všetky stigmy, snáď len pripomeniem ich spoločný zdroj : akademizmus marginalizujúci realitu podľa vlastných (pôvodných, častejšie osvojených) premís.

Chcem sa pozastaviť nad archaizovaním avantgardného pôsobenia kompetentných jednotlivcov a skupín. Ponajprv ma v inom úvod k prednáške ( veď kto už by sa v našich vulgárnoliberálnych zemepisných šírkach,  netešil na prednášku marxistického filozófa?) zaskočil . Akoby marxistickí filozofi robili predvýzkum pre thinktanky produkujúce technologické postupy na paralyzáciu sociálnych zmien a revolt. Ako neplatená objednávka je vúvode možno prečítať zadanie neomarxistickej filozofie: kalibrovať parametre sociálnej frustrácie.

 

K podstate pripomienky: ako skeptik súhlasim s L.H., že v dnešnej situácií už média,komunikačné technológie a sociálne manipulácie tak zdecimovali verejnosť ( v najširšom význame slova proletariát), že ju, ako v dobách stredovekého temna kombinovaného s natemnejšími fašistickými režimami , možno považovať za hlúpe konzumentské stádo. Prijímajúce namiešané futro, požívajúce odstupňované kastovné pôžitky ale najmä pravidelne dojené, strihané a včas zakáľané...

Ak teda nebude archaickej avantgardy, pokúšajúcej sa rozjasniť hluché temno doby, možno sa rozľúčiť s ľudstvom, ako nádejnýcm živočíšnym druhom a smutno komentovať zánik humanizmu, úpadok civilizácie . Prosto ťažko uveriť autosugescí konzumentov strednej triedy, ako sa emancipuje zoči-voči vynikajúco organizovanej oligarchií, disponujúcej nekonečnými zdrojmi a už dnes vnímajúcej svoju príslušnosť k rodu ako stigmu, na ktorú by najradšej rýchlo zabudli...

 

 

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama