Zatvorenie Guantánama

Práve som počúval Rádiožurnál Slovenského rozhlasu 22. januára, dva dni po nástupe nového amerického prezidenta, keď som začul správu, pri ktorej som od nadšenia doslova vyletel zo stoličky... Tak už je to tu: Zmena! Naozaj prišla! Netrvalo ani dva dni, a Guantánamo je zatvorené (o rok). Ako povedala predstaviteľka Human Rights Watch, toto je ten správny krok na ceste k odstráneniu omylov predchádzajúcej vlády USA, ktoré sa stali „v jej úsilí o spravodlivosť“. No, škoda, taký malý omyl. Ale aspoň v úsilí o spravodlivosť.

Predstavte si, dokonca tam – v tom Guantáname – jedného Araba aj mučili. Teda, išlo o Araba obvineného z terorizmu, z prípravy útokov na USA. Ale samozrejme, dopadlo to správne, lebo bol neskôr zbavený obvinenia. Tak vlastne mu to prišlo aj lacno – taký terorista, dostal trochu po hube a ešte ho aj museli pustiť. A ako si to tí Američania priznali – povedali verejne, že ho mučili, a chybu napravili! Veď uznajte, že jedna chybička sa môže stať aj v takmer ideálnom prípade, a ešte k tomu za takých extrémnych okolností, ako je hrozba terorizmu! Veď to je vlastne zázrak a znak vyspelosti systému, že sa stala iba jedna. No teraz už bol odstránený aj ten posledný – pravda, musíme uznať, že v podstate len kozmetický – nedostatok. Usporiadania v krajine, ktorá môže byť právom vzorom slobody a demokracie. Veď to v podstate nakoniec uznala aj tá Human Rights Watch. A išlo len o jeden prípad – a napravený. A že vraj výmena prezidenta v USA je len kozmetická. To môžu hovoriť naozaj len komunisti, „socáci“, ľavicoví i „tvrdí“ nacionalisti, teda rôzni extrémisti a iní. Ktorí nepočúvajú správy Slovenského rozhlasu.

Desiatky Guantánam
Prejdime teraz na vážnejší štýl. Hore uvedené hodnotenie zo strany „bežného človeka“ zodpovedá spôsobu, akým sa informácia o zatvorení Guantánama obyvateľstvu podala v rámci „väčšinových“, teda v našich podmienkach pravicovo–proamerických masmédií. Spôsob, akým bol problém mediálne (ideologicky) spracovaný a podaný, však ako vždy treba vnímať hlavne ako súčasť „politiky“ samého problému.

Zatvorenie tábora, kde, ako bolo viackrát preukázané, mučia asi 250 nezákonne zadržiavaných väzňov a zajatcov, je, samozrejme, sympatická správa. Avšak, túto správu možno chápať len ako teatrálne, vypočítané propagandistické gesto, zdanlivo trefne zakomponované do širšieho stereotypu „zmeny“ vo Washingtone. (Pri hlbšej analýze súvislostí zjavne rovnako nereálneho.) Ide o to, že väznica Guantánamo nie je objektívne ani zďaleka tou hlavnou otázkou, čo sa týka problému, o ktorý tu ide – problému represívnych opatrení režimu v USA a s ním spojeným porušovaním ľudských práv. Tým hlavným problémom nie je 250 väzňov v samotnými Američanmi medializovanej väznici, ale tisíce, resp. desiatky tisíc zadržiavaných a „zmiznutých“ zajatcov/väzňov. Ďaleko vážnejší problém je napríklad to, že Američania akosi nevedia vysvetliť – ako poukazuje napr. aj Robert Fisk v The Independent – kam sa podelo 20-tisíc nimi väznených ľudí. Ak Američania v týchto podmienkach problém obmedzili (vďaka mocenskej pozícií umožňujúcej kontrolu informačných tokov do istej miery aj úspešne) na problém Guantánama, použili jeden z viac–menej klasických ideologických trikov.

Rámcovanie problému
Technológia predpokladá využitie všeobecnejšieho mechanizmu „rámcovania“ (framing) a kanalizácie, spočívajúceho v zarámcovaní diskusie do určitej, pre daný subjekt prijateľnej škály. Diskusia sa zameria na nejaký objekt, ktorý však nemá reálnu vypovedaciu hodnotu o reálnych parametroch „diskutovaného“ javu. V tomto prípade je diskutovaným javom americká represívna politika spojená s porušovaním ľudských práv oponentov a (vonkajších, ale i vnútorných) „nepriateľov“ režimu, a objektom, na ktorý bola diskusia zameraná, je medializovaná väznica Guantánamo. Vytvára sa tak dojem, akoby jednak problém spočíval iba vo väznici Guantánamo, čo nezodpovedá realite. Guantánamo predstavuje možno ani nie jedno percento problému (vyjadrené len kvantitatívne). Zároveň akoby odstránením tohto objektu prestal problém existovať – čo je nereálne z rovnakého dôvodu. Ani „sebakritické“ kroky realizované s deklarovaným cieľom „napraviť chyby“ na probléme nič neriešia, pokiaľ nie je vyjasnená tá hlavná otázka. A tou je v tomto prípade, čo sa stalo s tisíckami ľudí, ktorí „zmizli“... Tu treba dodať, že situácia nie je pre USA až taká nová – problém „zmiznutých“ oponentov režimu (išlo o vnútorných oponentov) tu bol prítomný aj v 50-tych rokoch, v období, ktoré nebolo z hľadiska politickej i ideologickej represívnosti prinajmenšom o nič „mäkšie“ ako to isté obdobie v Československu. Tento problém sa však ututlal s tým, že je každému viac–menej jasné, čo sa vzhľadom na okolnosti vtedajšej politickej situácie (veľmi podobnej na oboch stranách železnej opony) – s týmito osobami stalo. Vtedy však išlo o menšie množstvo ľudí.

Informácie o Guantáname, ktoré úmyselne v minulosti i dnes vypustili Američania, tak majú podobnú vypovedaciu hodnotu, akoby Stalin problém gulagov „zarámcoval“ do problému jedného malého – a relatívne „slušného“ – pracovného tábora. Dodajme, že aj vtedy sa to práve takouto technológiou riešilo. Dvestopäťdesiat väzňov, ktorých ľudské práva sa porušujú, sa dá vysvetliť krízovými okolnosťami, ohrozením národa, skrátka „exkluzívnosťou“ situácie. Nie systémovými podmienkami. (Na čo sa potom v rovine oficiálnej ideológie nabaľujú stereotypy operujúce tézou, že akékoľvek totalitárne prvky v rámci daného status quo – napr. socializmu alebo liberalizmu – boli len „úchylkami“ tohto inak „zdravého“ modelu – na rozdiel od konkurenčného, ktorému sú „vlastné“. Nezodpovedá to realite, historicky sa vyskytli totalitarizmy všetkých ideologických typov – neexistuje dôvod, prečo by sa nemali...) Na druhej strane, 20-tisíc nezvestných, oficiálnymi európskymi inštitúciami dokladované tisícky letov lietadiel prevážajúcich takýchto väzňov nad Európou (koľko ich v toľkých lietadlách bolo!?) a iné podobné čísla, pôsobiace navyše silným dojmom pomerne malej špičky ľadovca – to je už o inom. Ak sa Američanom podarilo tento objektívny problém za pomoci nimi celkom nesporne kontrolovaného mediálneho systému obmedziť („zarámovať“) na taký objekt, akým je väznica Guantánamo alebo následné zrušenie dávno dekonšpirovaných „tajných“ väzníc, ktoré mohli byť medzitým nahradené niečím iným a ešte horším – bez toho, aby sa riešila podstatná príčina problému, môžeme to vnímať ako výrazný propagandistický úspech. Problém je, že objekt, na ktorý Američania zamerali pozornosť, objektívne nevypovedá nič podstatné o problémovom jave, čo na základe dostupných informácií nesporne vieme. Rovnako ako vieme, že tento aspekt problému sa akosi mediálne neprezentuje. A teda aj uvedenú informáciu nemožno vnímať a analyzovať inak ako v súvislosti s problémom ideologických technológií, ale aj inštitucionálneho (mocenského, vrátane masmediálneho) systému. Ako je možné, že túto ideologickú líniu prijali určité, v našich podmienkach väčšinové, masmédiá? Podobne aj podsúvaný stereotyp „zmeny“ vo Washingtone nemožno vnímať inak ako v súvislosti s otázkami ako a prečo sa tento stereotyp podsúva. Je to totiž očividne podsúvaný stereotyp, a to bez ohľadu na jeho vzťah k realite. Inak už to samo osebe minimálne sčasti vypovedá aj o jeho vzťahu k realite, reálnosti samotnej zmeny.
Autor je politológ